Je možné – na základe vašich skúseností s moslimami – úspešne integrovať do európskeho spoločenstva ľudí s inou kultúrou, zvyklosťami aj náboženstvom?
Určitým spôsobom, myslím, to možné je, lebo každý sa nejako prispôsobí prostrediu, v ktorom žije. Ale povedať, aké to bude úspešné, sa nedá, až čas ukáže a určite to spôsobí obrovské problémy, s ktorými sa bude musieť Európa vyrovnať, pretože vrátiť situáciu späť do obdobia pred migračnou vlnou sa jej už nepodarí a „určitý proces“ sa spustil.
Opätovne chcem poukázať, že nemožno hovoriť o moslimoch a paušalizovať. Žijem už niekoľko rokov v moslimskej krajine, kde vedľa seba žijú moslimovia, židia, pravoslávni, a nie sú tu problémy. Problém teda skôr vidím vo výbere krajín, z ktorých do EÚ migranti prichádzajú – vplyve náboženstva a sociálnej vyspelosti v týchto krajinách.
Teraz však prinášajú médiá správu o teroristickom útoku v Petrohrade a väčšina analytikov sa prikláňa k myšlienke teroristickej akcie moslimských radikálov z Kaukazu, Čečencov alebo Ingušov. Koniec koncov, tieto teroristické skupiny už v minulosti v Rusku niekoľkokrát vraždili. Títo moslimovia, ktorí vraždili v minulosti nielen v Rusku, ale aj pred pár dňami v Británii, pritom dlhodobo žili medzi svojimi obeťami. To o nejakej integrácii alebo dokonca len snahe o ňu z ich strany veľmi nesvedčí alebo áno?
Pričítať zodpovednosť za pondelkový útok v Petrohrade tej alebo onej konkrétnej skupine je vzhľadom na nedostatok informácií neseriózne. Je veľmi pravdepodobné, že za útokom budú stáť zakaukazské radikálne skupiny, pretože sa podobných dopúšťali aj v minulosti, ale som proti paušalizovaniu a porovnávaniu stavu v Rusku so stavom v Európe. Moslimská komunita sa na území dnešného Ruska nachádza už niekoľko storočí a v minulosti sa proti nej viedlo niekoľko viac-menej neúspešných vojnových operácií, čo viedlo k úplnému zničeniu vzťahov medzi obyvateľstvom a štátom. Pretože ide o nedávne krivdy, následky vo forme extrémizmu sa prejavujú do dnešných dní. Je tiež doložené, že rôzne skupiny boli podporované zo zahraničia, čo sa deje v rôznej miere aj dnes. Na rozdiel od Európy tu prevažne útočí domáce obyvateľstvo, ktoré je zasiahnuté ideológiou podobnou tej ISIL, napríklad pokusmi vytvoriť emirát na území Zakaukazska. Často ide o sociálne neprispôsobivé osoby z radov kriminálnikov. Málokto napríklad vie, že počas vojny v Čečensku bojovalo v radoch rôznych skupín mnoho žoldnierov z rôznych krajín – a to vrátane európskych! –, čo sa za nového usporiadania v Čečensku pod vedením Ramzana Akhmadovicha Kadyrova podarilo obmedziť na minimum. Nejde teda o importovaných, ale domácich teroristov. Silové štruktúry v Ruskej federácii sa s takýmito osobami nebabrú a väčšina páchateľov ich zákrok neprežije.
Takže sa zatiaľ nedá presnejšie určiť, kto stojí za útokom v druhom hlavnom meste Ruska, ako Petrohrad nazýval Gogoľ?
V tejto chvíli sú naozaj akékoľvek úvahy len čistými špekuláciami. Hoci sa ich ponúka veľa a boli by aj čitateľsky zaujímavejšie. Počkajme si a uvidíme, kto sa týmto zverstvom pochváli, čo FSB RF vyšetrí.
Londýnom otriasol pred niekoľkými dňami iný teroristický útok, ktorý si vyžiadal štyroch mŕtvych a mnoho zranených. Prekvapilo vás, že sa odohral v samotnom centre Londýna, keď sa útočník dokonca pokúsil prebojovať do britského parlamentu?
Neprekvapilo. Z hľadiska propagandy a následnej medializácie prípadu si nemohol vybrať lepšie miesto. Na druhej strane si vybral miesto s najvyššou koncentráciou ozbrojených policajtov, bol ozbrojený iba nožom, takže pokus bol vopred odsúdený na neúspech a páchateľ bol veľmi rýchlo zlikvidovaný. Keby sa rozhodol pre útok v mieste s menšou koncentráciou polície a vyššou koncentráciou osôb, bol by efekt – čo sa počtu obetí týka – zrejme mnohonásobne vyšší.
Bezpečnostný expert Michal Váhala (FOTO: Archív M. V.)
Podľa niektorých bezpečnostných expertov a historikov je však útok na politické elity úplne regulárny vojnový cieľ (pozri útok československého odboja na hlavu nemeckej okupácie v Čechách Reinharda Heydricha alebo podobné činy poľského odboja na špičky nemeckých okupantov). Pripomínam, že ISIL vedie proti našej civilizácii podľa vlastných slov dokonca svätú vojnu. Súhlasíte s tým, že politici sú ospravedlniteľnejší cieľ ako nevinní, obyčajní ľudia?
Ak sa budeme na situáciu dívať logikou ISIL, tak áno: likvidácia vrcholného predstaviteľa jednej z krajín „ZLA“ je legitímny cieľ. Porovnávať útok našich komandos na Heydricha so snahami ISIL je však úplne zvrátené a urážajúce v súvislosti s historickým kontextom udalostí. Ospravedlňovať smrť akejkoľvek osoby, či už vykonáva takú, alebo onakú činnosť, je úplne neprípustné.
Zbrojný analytik Jaroslav Štefec uviedol: „Útok na britský parlament v islamizujúcom sa Londýne je jasným posolstvom pre moslimov nielen v týchto krajinách, aby sa odvrátili od britských tradícií, pretože ,nastal čas‘. Je však zároveň posolstvom pre moslimov, ktorí žijú v Európe, či už potomkov prisťahovalcov, alebo príslušníkov vĺn miliónov imigrantov, ktorí sa valia v rastúcom množstve na náš kontinent, aby všetkými prostriedkami pokračovali v úsilí o likvidáciu európskych kultúrnych a demokratických tradícií.“ Čo hovoríte na takéto vnímanie útoku v Londýne?
Nemyslím si, že by práve útok v Londýne bol akýmsi posolstvom, a považujem toto vyjadrenie za veľmi nešťastné a neopodstatnené. Takéto vyjadrenia iba nahrávajú hystérii v európskej spoločnosti. V prvom rade zatiaľ útok vyzerá ako akcia jednej zradikalizovanej osoby. Páchateľ nezanechal posolstvo, nie sú známe dôvody jeho konania a doteraz nebolo zistené, že by sa na útoku podieľalo viac osôb. ISIL sa síce k útoku prihlásil, ale je veľmi pravdepodobné, že o plánovaní útoku nemal tušenie a len využil situáciu na propagandistické ciele. Ak bol práve útok v Londýne posolstvom, treba si položiť otázku, čo znamenali predchádzajúce útoky vo Francúzsku, Belgicku a Nemecku, ktoré svojím rozsahom – opäť v zmysle počtu obetí – boli oveľa významnejšie.
Londýn má moslimského starostu Sadiqa Khana. Ten sa v súvislosti s útokom stal terčom kritiky, že so svojím vyhlásením prišiel až hodinu a pol potom, keď o prvých obetiach informoval Scotland Yard. Nepochodil ani so svojimi slovami: „Londýn dnes utrpel desivý teroristický útok. Chcem všetkých uistiť, že nemusíte byť znepokojení. Naše mesto zostáva jedným z najbezpečnejších miest na svete.“ Potom pridal obvyklé frázy, že obyvatelia mesta sa nepochybne tvárou v tvár hrozbe nevzdajú a nenechajú si zničiť svoj spôsob života. Rovnaké slová počúvame od predných politikov po teroristických útokoch veľmi často. Je to správne alebo by mali politici v takýchto prípadoch voliť inú formu vyjadrenia? A akú?
Toto je otázka skôr na PR agentúru. Akékoľvek vyjadrenia, ktorých sme počuli po každom útoku strašne veľa, budú len „plané reči“, ktoré nič nevyriešia a nevrátia do pôvodného stavu. Politici, bohužiaľ, nechápu, že ľudia už nechcú počuť, ale vidieť. Vidieť konkrétne kroky vedúce k náprave dnešného stavu. Veľa európskych krajín má s terorizmom skúsenosti (Nemecko, Rusko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko atď.). Ak sa vrátime do nedávnych čias, tak vždy po útokoch konkrétne krajiny reagovali na situáciu, napríklad po masakri na olympiáde v Mníchove v Nemecku vznikla špeciálna protiteroristická jednotka GSG 9, a majú bohaté skúsenosti, z ktorých môžu čerpať. Útoky v 70. a 80. rokoch boli rovnako brutálne ako tie dnešné – len s tým rozdielom, že sa o nich prostredníctvom médií ľudia dozvedeli neskôr a nie on-line ako dnes. Problém riešil prevažne napadnutý štát a ostatné štáty si zo skúseností brali svoje poznatky a prispôsobovali bezpečnostné stratégie. To je dnes v Európe úplne nemožné vzhľadom na rozdielne názory na situáciu, minimum zodpovednosti európskych politikov a obmedzené možnosti jednotlivých štátov prijímať efektívne opatrenia na svojom území.
Na druhej strane odporcovia islamu a imigrácie volia iné slová. Šéf Strany za slobodu Geert Wilders na Twitteri napísal: „Dnes v Londýne, zajtra v Holandsku, pretože zbabelci, ako je premiér Rutte, sa neodvažujú označiť za hlavnú príčinu teroristických útokov islam. Za teroristické útoky nesú politickú zodpovednosť slabí vodcovia členských štátov Európskej únie. Ignorujú islam ako príčinu útokov a nechávajú do svojich krajín prichádzať ďalších a ďalších moslimov.“ Myslíte si, že je východiskom z bezpečnostnej krízy utlmenie vyznávačov islamu v európskych krajinách a napríklad aj ich prísna kontrola? Nebolo by skôr vhodnejšie zamerať maximálnu pozornosť na radikálnych jedincov či skupiny?
Hovoriť, že za terorizmus je zodpovedný islam, je veľmi nebezpečné, lebo väčšina moslimov nie je radikálna a používanie týchto výrazov slúži na politické ciele v rámci boja o moc v jednotlivých krajinách. Problém je v tom, že vládnuca európska elita umožnila príchod miliónov osôb z moslimských krajín s úplne odlišnou kultúrou. Hľadať dôvody, prečo k tomu došlo, nemá zmysel, pretože skutok sa stal. Treba riešiť následky a hlavne nepredlžovať tento stav, aby sa situácia ešte nezhoršila. Riešenie je jednoduché. Uzavretie hraníc EÚ, vybudovanie záchytných centier v tretích krajinách alebo na ostrovoch, dôsledná previerka osôb v týchto centrách a dôsledná kontrola osôb už vpustených na územie EÚ. S tým je spojené aj prijatie zodpovedajúcej legislatívy týkajúce sa vypovedania osôb. Zdá sa to jednoduché? Bohužiaľ to tak nie je, pretože EÚ nám každý deň dokazuje, že nájsť konsenzus je veľmi zložité, neochota „vinníkov“ priznať si chybu sa zväčšuje, a tak sa projekt EÚ pomaly, ale isto začína rúcať. Realizáciou týchto opatrení by EÚ zistila, kto na jej územie pricestoval, a vyselektovala by rizikové skupiny. Tieto skupiny treba kontrolovať s nulovou toleranciou. Ak si niekto myslí, že to bude jednoduché a bez konfliktov, tak sa veľmi mýli.
Obyvatelia Veľkej Británie sa v referende minulý rok rozhodli pre brexit, teda vystúpenie krajiny z EÚ. Medzi hlavné argumenty zástancov brexitu patrili hrozba terorizmu, migračná kríza, ale aj zaberanie pracovných miest Britom zo strany prisťahovalcov, najmä z Poľska.
V tomto prípade odpovedať nemôžem. Ale všeobecne môžem povedať, že správanie EÚ od spustenia tzv. migračnej vlny iba podporovalo dôvody, ktoré uvádzate. Británia sa teda rozhodla stať opäť samostatnou a silnou krajinou bez ohľadu na cenu, ktorú to bude stáť. Problematika zamestnávania cudzincov pri rozhodovaní o brexite podľa môjho názoru nemala veľkú váhu, lebo Veľká Británia je vysoko multikultúrna krajina.
V súvislosti s mestami, ako sú Londýn, Paríž, Brusel a mnohé ďalšie, sa hovorí o tzv. no-go zónach, ktoré obývajú komunity neintegrovaných prisťahovalcov. Je tam vysoká kriminalita a často sú aj semeniskom radikálov, ktorí páchajú teroristické útoky. Konkrétne v Londýne sa hovorí o štvrtiach, ako sú Waltham Forest, Whitechapel alebo Tower Hamlets. V ďalších mestách má ísť o časti v Blackburne v Birminghame a Bradforde. Početné moslimské „no-go zóny“ existujú v Dewsbury, Leicesteri, Lutone či Manchesteri. V minulosti sa takisto objavili informácie, že v týchto štvrtiach berú spravodlivosť do vlastných rúk hliadky šaría. Aké o tom máte informácie?
Vytváranie akýchkoľvek „no-go zón“ je disfunkciou štátnej správy a ľudia by mali v takomto prípade veľmi hlasno reagovať. Ak existuje oblasť, kam sa ľudia boja chodiť a kam sa „boja“ chodiť aj bezpečnostné zložky, je za tento stav vždy niekto zodpovedný. Či už miestna polícia, alebo iné bezpečnostné zložky. Je teda na ľuďoch vytvárať tlak na štátnu správu, aby v danej lokalite zaistila normálny právny stav bez ohľadu na problémy, ktoré náprava stavu prinesie. Demokratický systém volieb, nezávislé médiá sú účinnými nástrojmi kontroly výkonu štátnej správy. Všetko však závisí od aktivity ľudí a ich ochoty zapojiť sa do verejného života, aj keď sa ich problém priamo netýka.
Návodov, ako sa zachovať pri teroristickom útoku, je na internete veľa. Ale môže človek podľa vás ako experta na bezpečnosť v bezprostrednom ohrození (napríklad v prípade, že do kaviarne či hudobného klubu, ako sa to stalo v Paríži, vtrhne ozbrojený človek a začne strieľať) ešte niečo robiť na záchranu života?
Každý útok je špecifický vzhľadom na miesto, čas a osobu páchateľa. Povedať, že ak sa budete správať tak a tak, všetko bude O. K., je nezmysel. Do klubov a diskoték vás dnes so zbraňou nepustia, takže obrana proti ozbrojenému strelcovi alebo strelcom je prakticky nemožná. Takisto nepoznám veľa ľudí, ktorí by išli na diskotéku, koncert alebo inú spoločenskú akciu a študovali plán budovy, kam môžu v prípade útoku utiecť, prípadne si ešte po príchode skontrolovali, či je únikový východ neuzamknutý – čo pri niekoľkých požiaroch bol. Mnoho ľudí prežilo, keď sa tvárili ako zastrelení, čo je síce dobrá finta, ale čo ak sa páchateľ rozhodne pre „kontrolný výstrel“ a na čase mu už tak nezáleží, pretože vie, že sa to tu preňho na tomto svete práve tým okamihom skôr či neskôr končí? Utekať a riskovať zásah alebo ležať a blafovať? Prežiť takýto útok je skrátka dielom náhody bez ohľadu na to, či ste vycvičení na krízové situácie, alebo nie. Mnoho odborníkov píše, že by ste sa nemali pokúšať klásť odpor. S tým nemôžem súhlasiť. Ak budete klásť odpor, zrejme na 100 % zomriete. Otázkou je, či týmto odporom nezachránite život niekomu inému. Je teda len na vás, ako s tým najcennejším, čo máte, naložíte a či svoj život „predáte“ alebo „darujete“.
Čo hovoríte na zákon o zbraniach, ktorý schválil Európsky parlament a podľa ktorého sa má sprísniť kontrola nad strelnými zbraňami? Nová smernica okrem spoločných pravidiel pre označovanie a uchovávanie zbraní alebo prepojenie databáz v členských štátoch odmietnutých žiadostí o zbrojný preukaz zakáže získavať niektoré samonabíjacie poloautomatické zbrane odvodené od armádnych typov automatických zbraní (pušky so zásobníkom na viac ako desať nábojov, pištoľ so zásobníkom na viac ako dvadsať nábojov a dlhé zbrane so sklopnou či teleskopickou pažbou). Môže byť tento zákon prínosom v boji proti terorizmu?
Akékoľvek obmedzenie držania legálnych zbraní nie je riešením. Štatistiky jasne dokazujú, že žiadny z útokov nebol spáchaný s legálne držanou zbraňou. Obmedzenie kapacity zásobníkov, sklopných pažieb a pod. je úplný nezmysel a je z dielne ľudí úplne odtrhnutých od reality. Obmedzenie držania zbraní povedie k prudkému nárastu čierneho trhu. S obmedzením držby zbraní je úzko spojená situácia na Ukrajine, kde si dovolím povedať, že je tam taký bordel, že o tom, koľko je kde a akých zbraní, nemá nikto žiadnu predstavu, a tak je Ukrajina schopná zásobovať ilegálny trh EÚ dlhé roky. U nás máme jednu z najprísnejších legislatív o držbe zbraní a nemyslím si, že by potrebovala zmenu. Samotné držanie zbraní má tradíciu budovanú niekoľko storočí, ide o veľmi rozvinuté poľovníctvo a strelecké športové disciplíny, v ktorých naši športovci dosiahli svetové úspechy. Navyše ozbrojený občan môže byť nepríjemným prekvapením pre kohokoľvek, kto by sa rozhodol spáchať teroristický útok v jeho prítomnosti.
