Súčasnú utečeneckú krízu a veľmi ústretové správanie nemeckej kancelárky Angely Merkelovej k utečencom prisudzujú niektorí plneniu vízie Richarda Mikuláša, grófa Coudenhove-Kalergiho z knihy Praktický idealizmus o zjednotenej neštátnej Európe a ovládateľnom mnohoetnickom obyvateľstve. Čo na to poviete?
V Európe vidím snahu ďalej proletarizovať ľudí práce, ale s národnosťou a etnicitou je to trochu zložitejšie. Už Voltaire sa domnieval, že prišiel koniec národov, a to bolo, prosím, predtým, ako začali zhruba od prelomu 18. a 19. storočia vznikať moderné národy súčasnej Európy. Voltaire zomrel v roku 1778.
František Palacký naopak vyhlásil, že 19. a 20. storočie bude explóziou národných štátov, čo sa aj splnilo. Potom je potrebné pripomenúť explóziu národných štátov v Európe v 90. rokoch a rozpad federalizovaných útvarov, ako bola Juhoslávia. A aj keby to všetko bola pravda, tak sa ľudský život predĺžil, a keď niečo zaniká, tak to nezanikne rýchlosťou svetla, ale v každom prípade ide o dlhší kontinuálny proces.
Veď aj kedysi zdanlivo etnicky monolitné západoeurópske štáty ako Francúzsko, Španielsko, Nemecko v sebe skrývali a skrývajú staré etniká, ako sú Baskovia, Bretónci či Frisovia. Ako teda môžu zanikať veľké národy, keď nezanikajú drobné národnosti, ktoré prežívajú niekedy až od neskorej antiky, či dokonca aj počiatku našej európskej historickej pamäti? Je to naozaj dosť zložité. Povedať s určitosťou, že jedna alebo druhá tendencia prevláda, je vecou pevnosti vlastnej vôle, aby som sa vyjadril šetrne k jedincom, ktorí majú tento dar videnia sveta.
Sám ste však s obavou dávnejšie uviedli, že protitlak nacionálneho populizmu môže viesť k rastu počtu totalitných štátov…
V budúcnosti, ak sa nezastavia niektoré procesy, iste áno. Spomeniem príčiny. Podstatné časti spoločnosti, od dvadsať do štyridsať percent, sa nezmyselným požiadavkam stále mladšej a mladšej krvi v pracovnom procese dostávajú naraz na vedľajšiu koľaj. Čo sa s nimi stane? Hitler by to riešil jednoznačne, ale tento spôsob riešenia problémov v Európe už, našťastie, nemá šancu. Títo ľudia však budú stále viac veriť nereálnym sľubom a mohlo by to viesť k posilneniu totalitných tendencií po svete.
Na druhej strane sa ale ponúka ten najmenej pravdepodobný variant. Teda, že si tých pár percent elitných boháčov uvedomí, že prospech celej spoločnosti je tiež ich prospechom a že naopak jednostranná preferencia vlastných záujmov sa môže skončiť ich zánikom.
To je sen o dokonalej spoločnosti?
To nie je sen. Podobné zlomové momenty sa už odohrali.
Týchto zhruba päť percent však stále bohatne a nevyzerá to na zmenu…
Nebolo to tak vždy. Historickú paralelu vidím v období klasického európskeho sociálneho štátu, keď sa hovorí o takzvanom zlatom veku, ktorý sa začal utvárať na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia hlavne na severe a západe Európy a vyvrcholil v období 80. rokov. Aj budúca zmena bude určitú chvíľu trvať. Navyše Európa nie je na svete sama, čo dnes platí viac ako inokedy. Máte tu združenia krajín ASEAN, ale aj akokoľvek problematický a rozporuplný vzostup krajín BRICS.
Je tajomstvom svojho druhu, že sa Čína snaží inšpirovať tým lepším z Európy. Nedávno som zaznamenal veľmi zaujímavú stať, ako Číňania začínajú v určitých vybraných lokalitách budovať kópie európskych miest. Môžeme sa tomu smiať, ale ide o spôsob, ako sa človek úplne inak civilizačne založený snaží priblížiť kultúre, ktorú nepozná. Môže ísť aj o nácvik vydarenejšej integrácie.
Ako teda vyzerá dnešná situácia na ceste k mnohopolárnemu svetu?
Vzostup štátov ako Brazília, Argentína či Austrálsky zväz môže do veľkej miery formovať budúcnosť Európy a Severnej Ameriky. Globálnou Pandorinou skrinkou je nesporne Afrika. Tam dnes veľmi expanduje Čína, strmo však rastie aj populácia tamojších černošských etník a nikto nevie, čo to urobí. A všetci títo ľudia by chceli mať – podľa dosiahnuteľných informácií – európsky či severoamerický komfort. Ak hľadáme priestor pre nejaké zlomy porovnateľné s prvou a druhou svetovou vojnou či veľkou krízou 30. rokov minulého storočia, tu nepochybne taký potenciál je.
Treba však brať do úvahy faktor kozmickej expanzie. Už dnes existujú podnikateľské subjekty, ktoré osídľujú – zatiaľ výhradne elektronicky – Mesiac a Mars. Môžeme sa tomu smiať, ale začali skoro, takže budú mať predstih. Kolonizovanie vesmíru bude výhľadovo absolútne nevyhnutné a v realite druhej polovice 21. a v 22. storočí bude v stále vzrastajúcej miere rutinnou súčasťou všednodennosti.
Krajiny ako Rusko a Čína sú však Západom stále považované za nepriateľov. Má táto staronová politika ešte zmysel?
Okrem Kanady je Rusko jedinou krajinou s dostatočnými zásobami vody, čo je kľúčová surovina budúcnosti. Podobné je to aj s ďalšími strategickými surovinami. V Rusku je tiež potenciálny priestor pre prípadné presťahovanie populačných prebytkov. Ale nejaká populačná explózia, ako by sa dalo odvodzovať, na Západe nehrozí. Naopak sme veľmi atraktívne krajiny pre prisťahovanie Putinových Rusov. Sú ich medzi nami desaťtisíce a už ich nespoznáte. Mladá generácia hovorí dobre po česky. Nedávno som počul rozhovor dievčaťa, ktorá z ruštiny plynule prechádzala do pražskej češtiny a naopak.
Podľa mňa si to ale podstatná časť populácie nemyslí. Rusko prekáža, povedzme, bezprostrednej a plnej realizácii neoliberálnych konceptov. Putin je jedným z mála, kto sa postavil proti. V jednom z rozhovorov kedysi vyhlásil, že všetci vieme, že si Boris Nikolajevič, myslené Jeľcin, celkom rád vypil. Bol však pre Západ demokratom až dovtedy, keď protestoval proti bombardovaniu Juhoslávie v roku 1999. Vtedy demokratom prestal byť. K tomu nie je čo dodať. No a Čína? To je ekonomický drak, tak preto.
Z toho, že dnes medzi Washingtonom po boku s Bruselom a Moskvou nepanujú úplne najsrdečnejšie vzťahy, nie je možné definovať priestor pre démonizáciu Ruska, pre skresľovanie významu ruskej kultúry a popieranie významu obetí Červenej armády v druhej svetovej vojne.
Prečo to niektorí robia?
Ich určujúci pohľad je daný zásadou Carpe diem čiže Užívaj dňa. Vidia v horizonte dňa, týždňa, mesiaca, roku, štvorročného volebného obdobia. Čo je okolo a ďalej, ich už toľko nezaujíma. A tento spôsob života považujú za – isteže na to majú právo – naplnenie svojich životných hodnôt a ideálov.
