Pán profesor, Donald J. Trump vládne už vyše mesiaca. Vidno na jeho rozhodnutiach, že niektoré urobiť chcel a iné prijal preto, že ho k tomu okolie dotlačilo? Do akej miery sa môže spoľahnúť na najbližších spolupracovníkov v Bielom dome? Môže si vybudovať dominantné postavenie voči Kongresu? Napríklad aj voči „svojim“ republikánom, ktorí „jeho“ často ani nie sú?
Na špekulácie je naozaj priskoro. Rozpor medzi tým, čo údajne chce, a čo môže vzhľadom na americkú deľbu štátnej moci, prípadne k čomu ho dotlačia jeho spolupracovníci alebo budú nútiť bezpečnostné služby (deep state), sa nedá presne určiť. Trump je taký nevídaný zjav, že sa zmäteným novinárom (nie tým opozičným) ani nedivím. Zdá sa však, že sa o to, čo vo volebnej kampani svojim voličom sľúbil, pokúša, ale musíme vylúčiť rétorické figúry, že nechá zavrieť Clintonovú a dostavia chýbajúcich tisíc kilometrov plota/múra na hranici. Nepochybne sa snaží obmedziť nelegálnu migráciu, aby si štát mohol vyberať podľa svojej potreby, donútiť spojencov v NATO, aby prispievali minimálne 2 percentami HDP, ako sa zaviazali, prerobiť medzinárodný obchodný systém (WTO) a nahradiť ho dvojstrannými zmluvami, hodlá znížiť dane, investovať do zbrojenia a do americkej infraštruktúry, rád by obmedzil obchod s krajinami, s ktorými má Amerika príliš veľký deficit bežného účtu (export/import), čiže zvýšil clá, tarify.
Ak v prezidentskom úrade vydrží, mnohé z týchto zámerov docieli. Možno len vysoká colná bariéra by mu neprešla ani proti Číne. Republikánsky Kongres má do doplňovacích volieb o dva roky na svojej strane. Ak ich však prezident nevyhrá a bude musieť vládnuť s demokratmi, bude mať rovnaké problémy, aké mal Obama s pravicovým Kongresom.
Čo sa týka spolupracovníkov, problém nie je nespoľahlivosť, ale neskúsenosť.
Ruská verejnosť sa radovala z nástupu Donalda Trumpa, očakávala zlepšenie vzájomných vzťahov. Očakávalo sa, že Donald Trump bude chcieť s Putinom vymeniť „niečo za niečo“. Dokonca, že bude chcieť Putina vtiahnuť do partnerstva proti Číne. Čo na to hovoríte?
Nič také. Trumpovi by stačilo desať minút rokovania z Putinom a pochopil by, že Amerika nemá s Ruskom takmer žiadny geopolitický záujem. S Čínou musí byť Putin zadobre (nielen s ohľadom na západné sankcie) a navrhnuté zvýšenie na americkú armádu (54 miliárd dolárov) aj snaha vynútiť si na spojencoch v Európe vyššie zbrojné výdavky Putina asi nepotešia. Európska bezpečnosť je v geopolitickom záujme USA. S NATO sa Trump nerozkmotrí, nechce len Alianciu veľmi dotovať.
Vo svojich nedávnych prejavoch hovorí Donald Trump o bezpečnosti, hovorí o vojenskej moci Ameriky, o zlosti z „Ameriky, ktorá už nevíťazí“. No nepovie ani slovo o Rusku a Putinovi. Ani raz nepadlo slovo „Rusko“ v jeho príhovore v Kongrese. Hillary Clintonová by Putinovi venovala minimálne polovicu prejavu. Máme to chápať tak, že mu na Rusku proste nezáleží alebo ešte len vyčkáva, prípadne ide o reakciu na predchádzajúce aféry spojené práve s Ruskom? Na druhej strane, niektorí jeho blízki spolupracovníci dávajú najavo jednoznačný postoj voči Rusku, ktorý sa nezhoduje s tým, čo sme počuli od Trumpa. Čiže ako máme túto dvojakosť chápať? Platí aj v tomto prípade, že je dôležitejšie, čo politik zamlčí, než to, čo hovorí?
Neviem. Akási ambivalencia tu zrejme je. Trump niekoľkokrát hovoril o Putinovi v predvolebnej kampani pozitívne. Aj kontakty jeho ľudí s ruským veľvyslancom pred nástupom do úradu, ktoré vraj zakazuje ústava, sú podozrivé. Jeden už pre ich zapretie podal demisiu a druhý zamlčal, že s ním hovoril. Pritom zjavne o nič nešlo. Ďalší dvaja z jeho blízkych spolupracovníkov (Rex Tillerson, Wilbur Ross) rovnako ako sám prezident mali obchodné styky s ruskými oligarchami. A kto ich v Amerike nemal? Správa britského exšpióna o prepojení Trumpa s Ruskom nie je vierohodná, len v kontexte Trumpovho odmietania existencie ruských hakerov to tak vyzerá. Amerika je rozpoltená ako nikdy a na prezidenta je vedený masívny hon, je zúrivo prenasledovaný nielen demokratmi, ale aj nezmieriteľným „establishmentom“, ktorého „politicky korektnú“ ideológiu zbúral. A navyše sa nespráva prezidentsky (zmierlivo), povzbudzuje svojich nemenej zúrivých priaznivcov. V sebaobrane útočia. V sobotu napadol Obamu za (nepravdepodobné) odposluchy. Opozícia by ho chcela za obvinenia z ruského komplotu zosadiť. Obviniť z bezpečnostného rizika, pretože väčšina Američanov vníma Rusko ako tradičného nepriateľa, agresívnu autokraciu na čele s čekistom v službe impéria, číry protiklad amerického republikanizmu, demokratického štátu, ktorý nemá inú legitimitu ako zaisťovať svojim občanom rovnaké štartovacie podmienky a slobodu.
V americkom Kongrese prehovoril Trump k zákonodarcom, ktorých požiadal, aby podporili jeho plán na reformu zdravotníctva, daní, národnej obrany a imigračnej politiky. V rámci zahraničnej politiky prebral islamizmus a finančné požiadavky na členov NATO. Čo by sme si ešte mali na príhovore a reakciách všimnúť?
Hlavne zmenu rétoriky (psychológia), ako štátnicky vyšiel kongresmanom v ústrety. Hovoril len o tom, s čím oni, samozrejme, súhlasia. Žiadne provokatívne výroky!
V akej ekonomickej kondícii je vlastne Rusko? Stále platia sankcie, ktoré obmedzujú príliv kapitálu do krajiny, a existujú obavy, že čoskoro dôjde k vyčerpaniu rezervných fondov. Čo ceny ropy a plynu a zmluvy na suroviny? Je Rusko na ceste k úpadku, nebude to preň politicky neudržateľné?
Hospodárstvo ruskej ríše je v mizernej kondícii a lepšie to nebude. Ekonomický úspech bez prihliadnutia na kultúrne podmienky závisí od garancie, nedotknuteľnosti súkromného majetku, slobody podnikania, nízkych daní a vymáhateľnosti dlhov, čiže od nezávislých a neskorumpovateľných súdov. Nič z toho ruská vládnuca oligarchia zaistiť nehodlá. Štátne podniky sú z princípu nevýkonné, vláda neinvestuje do infraštruktúry, zdravotný stav obyvateľstva sa zhoršuje, s rastom chudoby sa nerodí veľa detí – aj keď prekvapivo došlo k miernemu rastu (1,7), čo je však stále pod hranicou stabilnej reprodukcie (2,1) –, emigrácia je vyššia než imigrácia a tá je prevažne moslimská, okolo milióna ročne, celkové zastúpenie 15 % obyvateľov.
Putinov nacionalizmus národ zvyknutý na živorenie teší, anexia Krymu bola oslavovaná ako víťazstvo, impérium musí ukázať svoju moc a zúbožený národ bude tlieskať. Svätá Rus je ospravedlnená. Ruský imperializmus má prastaré náboženské korene, rovnako ako Irán moslimské.
Keď sa vrátime k usporiadaniu medzi USA, Európou, Ruskom a Čínou, aké varianty vývoja vzťahov sa rysujú ako najpravdepodobnejšie? A, mimochodom, čo Európska únia? Voľby vo Francúzsku, Holandsku, Nemecku… Mnohí ľudia majú obavy o budúcnosť EÚ.
Nápor euroskeptikov určite neporazí strany hlavného prúdu. Nikde, možno s výnimkou Talianska a Rakúska, nemajú nad 30 percent a vyvolávajú proti sebe veľké koalície tak ako v Nemecku a vo Švédsku. Keby M. Le Penová mala šancu stať sa prezidentkou, tak ju pred voľbami uväznia. Napokon už teraz je obvinená z nejakej dávnej taľafatky. Po brexite sa vyhráža ľuďom katastrofou rozpadu samotná Únia a bruselská nomenklatúra. Je to jediné, čím dnes obhajuje svoju existenciu. Žiadny ideál integrácie či ďalšieho budovania európskeho nadštátu. Status quo. Budovateľská konštrukcia sa vždy po nejakom čase ukáže ako neživotná. Európsky národ sa nedá vytvoriť, európske štáty majú jedinú potrebu, a to spoločný trh, nič viac. Moslimský príval znamená: zachráň sa, kto môžeš, preto sa posilnil Vyšehrad.
Rozpad Únie je teda nevyhnutný. Otázka znie, ako dlho potrvá a aký bude mať priebeh. Handrkovanie s Anglickom (s ktorým sympatizujú Škandinávci) by ho mohlo urýchliť. Zvýšia sa náklady na prevádzku bez britského príspevku 10 miliárd libier (opäť sa vyjaví škandál 55 000 predplatených úradníkov v Bruseli) a prípadný znížený vzájomný obchod obe strany poškodí. Problém eurozóny je neriešiteľný atď.
Pre server Pravý břeh ste svoj aktuálny komentár, ktorý sa týkal návratu k systému národných štátov, zakončili slovami: „Národný záujem globálnej veľmoci sa nedá oddeliť zo spletitej siete medzinárodných vzťahov. A to, že Trump neverí v jednotné multikultúrne ľudstvo rovnakých práv, ale uznáva národy, hranice a suverenitu štátov, je návrat k realizmu. Ten sa pod vplyvom kultu ľudstva už začal rúcať. Ako asi bude vyzerať budúci poriadok, ktorý sa ešte len rodí?“ Môžem vás požiadať o pokračovanie? Ako to myslíte – „budúci poriadok“?
Podľa mňa, ak k tomu naozaj smerujeme, by väčšia autonómia štátov a zníženie vplyvu nadnárodných organizácií, ako sú Svetová obchodná banka alebo Svetová obchodná organizácia, viedli k fluidnejšej, spontánnejšej medzinárodnej interakcii. Asi tak, ako funguje trhové, relatívne slobodné hospodárstvo v rámci miernych pravidiel.
Internacionalizmus je nutný, ale snaha medzinárodných organizácií o globálnu vládu je niečo iné. Sú to práve ony, kto zvyšoval moc nadnárodných korporácií, ktorých negatívne pôsobenie na slabé štáty je evidentné.
