Denis tam zvykol povedať svojej žene s veľkou vrúcnosťou v hlase, že do Paríža prišiel kvôli hviezdam na oblohe a objavil tam úplne nečakane a prekvapujúco najjasnejšiu hviezdu – svoju Ginette.
Bol teplý podvečer a sedeli pri svojom obľúbenom jazierku na začiatku Tulierskych záhrad, ktoré tiež patrilo k miestam, ktoré málokedy vynechali, keď boli doma.
Rozprávali sa o ceste do Ríma, na ktorú sa veľmi tešili. Chystali sa tam začiatkom októbra a mali tam stráviť dva týždne. Konala sa tam vedecká medzinárodná konferencia o modernej psychológii a Ginette bola na ňu vyslaná Parížskym psychologickým inštitútom, kde pracovala už šesť mesiacov na čiastočný úväzok.
+ + + + + + + + + + + +
Keď predpoludním štartovali z parížskeho letiska, svietilo príjemné októbrové slnko a obloha bola bez mrakov. V Ríme pristali krátko po dvanástej a na ich prekvapenie ich prijalo aeroporto Leonardo da Vinci so zamračenou oblohou a slabým mrholením. To vôbec nečakali. Denisova predstava o Taliansku, ktorú mal ešte z Československa, bola tá, že v Taliansku je vždy modrá obloha a na nej horúce slnko.
V Taliansku už raz bol pred štyrmi rokmi, keď sa vo Florencii konal – a zhodou okolností tiež v októbri – medzinárodný astronomický kongres. Vtedy počas celého týždňa nevidel na oblohe ani jediného mráčika.
Podnikol aj niekoľko výletov s dvoma spriatelenými talianskymi kolegami do nádherného toskánskeho okolia a bol nadšený tak prírodou, ako aj históriou Toskány – pravlasti bájnych Etruskov.
Florencia sa mu vtedy nesmierne páčila a často na ňu spomínal. Počas cesty v lietadle o nej s nadšením rozprával Ginette. Líčil jej, ako je nádherne a romanticky uložené toto mesto – kde sa v pätnástom storočí zrodilo rinascimento, renesancia, nová epocha umenia a humanizmu v Európe – na rieke Arno, medzi typickými toskánskymi pahorkami, ktoré veľmi milovali už aj starí Etruskovia, skvelí stavitelia a inžinieri.
Pokračovanie nasleduje.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
