Minoritná monarchistická strana Česká koruna stále sníva o tom, že by konštitučná monarchia, možno akési Rakúsko-Uhorsko, mohlo byť obnovené. Čo vy na to?
Monarchiu som nikdy nepovažoval za správnu formu vedenia štátu. Pokiaľ ale teraz vezmem do úvahy súčasný, dosť drsný, boj o post rakúskeho prezidenta, tak si hovorím, že by nám takáto “queen Elizabeth II” zrejme poslúžila lepšie. Nakoniec ani v Česku za sebou nemáte nejaký džentlmenský súboj prezidentských kandidátov. Vzájomné napádanie kandidátov na rakúskeho prezidenta mi je proste proti mysli. Úplne to ničí kredit politickej elity krajiny.
Je strach z rastu preferencii Slobodnej strany Rakúska oprávnený?
Rakúsko takzvaná utečenecká kríza zastihla v nie veľmi výhodnej situácii. Po druhej svetovej vojne sa mu podarilo viacmenej absorbovať niekoľko veľkých imigrantských vĺn. Sudetských Nemcov z Československa hneď po vojne, v roku 1956 Maďarov, v roku 1968 Čechov a Slovákov a nakoniec po roku 1989 utečencov z bývalej Juhoslávie. Žiadna iná stredoeurópska krajina podobné vlny nezažila. Reálne tu ale Juhoslovanov zostalo žiť šesťdesiat šesť percent (60.000), Maďarov desať percent (18.000) a napríklad Čechov úplne najmenej, teda sedem percent (12.000). Navyše tu máme sto päťdesiat tisíc Turkov, ktorých sme si v šesťdesiatych rokoch doviezli sami, pretože sme potrebovali pracovnú silu.
Na začiatku súčasných vĺn sa Rakúsko s prívetivosťou pripojilo k Nemecku, ale nečakalo až tak obrovský príliv utečencov. Nie je na to pripravený ani tunajší pracovný trh. Tí ľudia nevedia cudzie reči, prichádzajú z kompletne iného klimatického, kultúrneho a životného prostredia a ich deti sú toho obeťami. Keď dnes idete desiatym okrskom Viedne, kde bývam a kde máme sto rokov stolársku dielňu, tak už skoro nepočujete nemčinu.
Migrácia sa stretla s dobou, kedy vlastne žijeme v relatívnom blahobyte a napriek tomu máme stúpajúcu nezamestnanosť. Rakúsko je v Európe jedným z najviac sociálnych štátov. Keď tu totiž rok pracujete, máte nárok na všetky sociálne dávky, ktoré sú vyššie ako platy v bývalých krajinách východného bloku. Slováci a Maďari to dosť využívajú, kdežto Česi napodiv minimálne. Avšak pokladňa nie je bezodná a teraz aj menej kvalifikovaní Rakúšania nachádzajú horšiu prácu.
Toto všetko vyvoláva napätie, pričom Rakúsko nie je pripravené na sociálnu nespokojnosť. Spokojnosť a istota v tomto štáte závisí na tom, aby tu neboli vyslovene chudobní ľudia, ktorí musia kradnúť, aby mohli prežiť. Z prostriedkov, ktoré sme zaplatili štátu na daniach, sa utkala sociálna sieť tak, aby jej nikto neprepadol. Avšak teraz sa tá sieť trhá, pretože bola spletená na normálne pomery. Rast preferencií Slobodnej strany Rakúska je podľa mňa apel voličov, aby sa sociálna sieť už nemala viac zaťažovať.
Čo v tomto smere Európa zanedbala?
Európski politici nedokázali odhadnúť, aký veľký problém utečenecká kríza bude. Máme satelitné snímky na všetko, ale keď sa premiestni niekoľko miliónov ľudí, sme bezbranní. S tým súvisí aj tá veľká nesolidárnosť, ktorá v časti Európy získava navrch.
Nemyslíte si, že za dnešné problémy s utečencami môže neuvážená Vítací politika niektorých európskych krajín?
Európa je úžasne bohatý a vyrovnaný kontinent. V takej pohode, v ktorej žije moja generácia a generácia mojich detí, nežila žiadna pred tým. Ak zarábajú obaja rodičia, deti vlastne nemajú dôvod vybudovať si vlastný život. Môžu žiť s rodičmi až do smrti. Je nutné si ale uvedomiť, že takéto podmienky nie sú na svete nikde inde. Ani Amerika – na to, ako je bohatá – sa v rovnomernosti rozdelenia majetku a v sociálnom zabezpečení občanov nemôže s Európou porovnávať. Rovnako, ako sa Európa monarchiou podpísala na svete svojím kolonializmom, tak sa dnes od neho nemôže oddeliť vysokou stenou. Musíme byť solidárni, inak narastajúca núdza vo svete môže aj blahobytnú Európu prevalcovať. Európa musí vziať veľa peňazí a byť veľmi vľúdna, aby upokojila celé svoje okolie. Som toho názoru, že musíme znížiť náš štandard, aby sme pomohli iným. Je lepšie to urobiť dobrovoľne, inak sa náš štandard zníži automaticky.
Ohľadom toho vládnu v Európe obrovské rozpory. Byť, či nebyť vľúdny k migrantom? Rieši to EÚ, národné štáty, spolkové krajiny, regióny, politické strany, ľudia v debatách. Nemohla by táto nejednotnosť úplne rozbiť schengenský priestor?
Mohla, samozrejme, ale bola by to škoda. Keď sú silné národné a nacionálne živly, pôsobí to dosť deštruktívne. Nakoniec každý celok je vždy určitý kompromis, takže sú vždy dvaja polospokojní alebo polonespokojní. Bola by obrovská škoda tento kompromis – ktorý poskytuje pre všetky generácie, ale hlavne pre tú najmladšiu, obrovské možnosti -, hodiť za hlavu.
Nie je to práve tým blahobytom, že Európa zabudla, keď tam teda v rámci NATO nebojujú, na problémové okolia a teraz sa jej to vypomstilo?
Európa vždy ovplyvňovala celé svoje okolie. Po prvej svetovej vojne rozparcelovali Afriku, bez toho aby Afričania vedeli, čo to znamená. So Stredným východom sa v podstate stalo to isté. Všade sú ešte rôzne koloniálne línie. Britská, francúzska, talianska a tak ďalej. Nemožno sa veľmi čudovať, že z toho vyvstali diktátori, ktorí boli ešte posilňovaní obchodom so zbraňami. A keďže začali byť veľmi silní, dali sa zbrane aj do rúk opozície. A Západ na tom zarábal. Veď napríklad v Afrike sa skoro žiadne zbrane nevyrábajú, ale rôzne guerilly tam používajú zbrane z USA, ZSSR či dnešnej Ruskej federácie, Francúzska, Nemecka a tak ďalej.
Nemyslíte si, že vývoj Európskej únie k väčšej integrácii ide vlastne proti ideám Školského spolku Komenského, pretože by s ňou v budúcnosti mohli vymiznúť národy, jazyky, tradície?
Európa takýto vývoj nemá ukotvený vo svojej charte. Európa naopak všetko spomínané chráni. S rečou je to ale samo o sebe zvláštnejšie. Dnes už anglicky hovorí skoro každý, takže vlastne už jednu normovanú reč máme. Avšak ten zjednocujúci jazyk bol už dávno zvolený a bez nás. O tom sa ani nemuselo hlasovať. To presadili Apple, Macintosh, Facebook a ďalšie. To je ale tiež v poriadku. Čím viac jazykov viete, toľkokrát ste človekom. Žiaci našej školy vedia česky / slovensky a nemecky, učia sa anglicky a dobrovoľne rusky. Keď idú k maturite, sú skúšaní buď z francúzštiny, taliančiny alebo zo španielčiny. Mali by totiž poznať aj niektorý románsky jazyk. Tým získajú slovanské, germánske a románske jazykové povedomie, čo v Európe tvorí základ takmer všetkých jazykov. Dokážu sa teda skoro všade dohovoriť. Nakoniec sa ale pri debate pri káve, limonáde, víne či pive rovnako vráti k češtine alebo nemčine, pretože sa v tých jazykoch cítia dobre. Podobné zákonitosti by mali platiť aj pre väčšie spoločnosti či národy. Keď sa to podarí, bude Európska únia taká, aká by mala byť.
Váš spolok prevádzkuje českú školu vo Viedni, úplne unikátne zariadenie. Tá sa však okolo roku 1990 ocitla na pokraji zániku. Ako ste sa z toho vtedy dostali?
Nejednalo sa len o finančné ťažkosti, ale škola bola v žalostnom stave aj čo sa počtu žiakov týka. Chodilo sem sto dvadsať detí a nie je divu, že sa dôvera rodičov otriasala v základoch. Nikto už tej myšlienke – držať vo Viedni českú školu – neveril a všetko upadalo, ostatne ako celé české školstvo. Do roku 1989 našu školu v rôznych formách podporoval československý štát, však od roku 1945 išlo skôr o riadený úpadok a neustálu redukciu. Po roku 1989 sa podarilo úpadok zastaviť, pretože sme si jasne definovali smer, ktorým sme sa chceli uberať. Čo chceme, na čo máme, aké ciele sledovať. Postupne sa situácia zlepšovala a teraz chodí na školu už päťsto päťdesiat detí.
Aké máte vzťahy so združením Česká škola bez hraníc, ktoré koordinuje výučbu češtiny a českých reálií v niekoľkých európskych mestách?
Žiadne. Viem, čo je to Česká škola bez hraníc, ale naša klientela je úplne rozdielna, takže zatiaľ nie je potreba sa nejako hlbšie spoznať. My sa maximálne koncentrujeme na celodenné školstvo, pretože až to garantuje existenciu menšiny ako takej. Je to jediná záruka dlhodobého ovládania jazyka úzko spojená s odovzdávaním tohto jazykového a kultúrneho bohatstva ďalším generáciám.
Ako silná je česká menšina vo Viedni a ako silná je jej túžba udržať si vlastnú svojbytnosť?
Jej význam opäť rastie. História Čechov vo Viedni je dlhá niekoľko sto rokov. Na prelome roku 1900 bola Viedeň jedným z najväčších českých miest. Žilo tu na dvesto tisíc česky hovoriacich občanov. Vždy, keď je v nejakom meste určitá silná menšina, tak sa k nej väčšina stavia skepticky. A to sa stalo aj tu. Pred sto rokmi tu totiž fungovala viacmenej samostatná česká štruktúra, teda banky, školy, spolky, živnostníci a v jej rámci sa dalo žiť len s češtinou. Po prvej svetovej vojne došlo k veľkej reemigracii, takže sa tunajšia komunita značne zmenšila. So starousadlíkmi to išlo z kopca. Moja generácia si musela jasne položiť otázku, či tu Česi ako svojbytná menšina vydržia, alebo nie. Samozrejme, že nikto nechcel pochovať dielo našich otcov, takže bolo potrebné vytvoriť deťom a vnúčatám podmienky, aby tu mohli chodiť do českej školy. Bavíme sa o dobe zhruba pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Nedávno som na schôdzi školského spolku bilancoval a s potešením musel konštatovať, že sa nám s ohromným rizikom všetky predsavzatia podarilo splniť.
Navyše Československo ani Česká republika nám dlhé roky neposkytovali skoro žiadnu podporu. Práve nad tým sa Rakúšania dosť pozastavovali, pretože oni svoje komunity v zahraničí veľmi silno podporujú. Rakúska škola v Prahe a v Istanbule ma obrovskú podporu. Dlho som sa snažil českým politikom vysvetľovať, že chápem, keď sa ich prvé cesty budú týkať exotických destinácií ako Brazília alebo Japonsko, ale aby kvôli tomu neprehliadali susedov. Beriem do úvahy, že keď mám tri cesty do roka a štvorročné funkčné obdobie, nevyplýtvám ich na Rakúsko. Avšak je potrebné ho mať na zreteli. Nakoniec v blízkom okolí sa toho medzištátne vždy deje oveľa viac. Máme tu veľvyslanca, ktorý si je našou exkluzívnosťou vedomý a snaží sa do každej cesty politika zabudovať povinnú zastávku v škole. Nejde totiž vždy len o peniaze, ale aj o prestíž inštitúcie. Českí politici to už pochopili a často sa u nás zastavia. Menovite premiér Bohuslav Sobotka a hajtman Michal Hašek svojimi návštevami a realizovanými podporami škole významne pomohli.
V propagácii školy ste naozaj úspešní. Vlani ste dostali milión korún od juhomoravského hajtmana Haška, predvlani dva milióny od premiéra Sobotku a vždy sa o tom dosť písalo. Ako významná je ale taká finančná injekcia pri porovnaní s rozpočtom školy?
Z nášho štandardného rozpočtu sú sedemdesiat tisíc eur či dva milióny korún asi tri percentá. Pokiaľ do toho zarátam aj dotáciu na učiteľa, tak ide asi o poldruha percenta. Náklady na 550 detí, dve školské budovy, učiteľský zbor a ďalších zamestnancov, čo je živá subvencie rakúskeho štátu, sú zhruba štyri milióny eur.
To sa len tak nepočuje, aby niekto hovoril takto otvorene o peniazoch, poťažmo o svojom rozpočte …
Nie? Veď v Česku sa dosť často hovorí o peniazoch, je to tam zvykom. Dostávame síce verejnú podporu, ale rodičia tiež platia školné. Sme transparentná inštitúcia, platíme dane a tak ďalej.
Narodil ste sa už vo Viedni, ako vnímate svoje češstvo?
Som z tretej generácie Českých Viedenčanov. Vnímam ho ako moje bohatstvo, ako moju rozmanitosť. Ako niečo, čo ma odlišuje od väčšiny Rakúšanov. Na druhú stranu sa nie vždy dokážem vcítiť do českej duše, zaoberať sa tajami českej kultúry, občas nie úplne chápem českú politiku. To je zase Rakúšan vo mne.
Do akej miery sú si Česi a Rakúšania podobní?
Česi a Rakúšania, predovšetkým tí na východe Rakúska, sú národy zďaleka najbližšie. To je podľa môjho neoddiskutovateľné. Občas je tá blízkosť brána aj ako historická konkurencia, ktorá komplikuje život budúcim generáciám. Pre mňa sú Česi a Rakúšania však spojené nádoby.
V blízkej minulosti vyvolali medzi Českom a Rakúskom väčší antagonizmus vlastne len spory okolo jadrovej elektrárne Temelín. Avšak ten problém akoby odumrel, alebo nie?
On sa periodicky vracia, pretože vždy niekomu vyhovuje, aby ho znova rozohral. Jadrová energia je pre Rakúšanov dosť nešťastná tému. Nie je to kvôli samotnej atómovej energii, ale kvôli tomu, že rakúska politická elita bola tak nerozumná, že z politických dôvodov už postavenú atómovú elektráreň odstavila. Proste odhlasovala, že v nej prevádzku vôbec nezačne. Podľa môjho názoru to bola jedna z veľkých chýb kancelára Bruna Kreiskyho, že o tom vôbec dal hlasovať. Tiež sa nepýtal, či ju má Rakúsko postaviť. Bola postavená rozhodnutím ľudovcov a sociálnych demokratov. Spolu s jej dostavbou ale začal zosilňovať protiatomový lobbizmus a práve Kreisky sa rozhodol nechať o tom hlasovať, však s hlasovaním spojil aj svoju rezignáciu. Keď hlasovanie dopadne proti elektrárni, tak odstúpi. Takže sa z toho stalo hlasovanie proti kancelárovi, čo som potrebné zazlievali ľudovcom, ktorí sa vždy tvárili ako veľkí hospodárovia. A aby sa Rakúšania s dostavanou, ale zatvorenou jadrovou elektrárňou nepredviedli svetu ako úplní diletanti, zrazu sa z nich stali veľkí bojovníci proti jadrovej energetike. Nakoniec to mi na politike vadí vo všeobecnosti, že nezvíťazí vždy iba rozum.
