Naposledy sme sa bavili o tom, čo si myslíte o “vojenskom puči” v Turecku. Stále to isté?
Áno, tie úvodzovky stále platia. Tureckí generáli niekoľkokrát v histórii dokázali, že tieto veci ovládajú. To smiešne divadielko v uliciach Istanbulu a Ankary, ktoré nám televízne kanály ponúkli v priamom prenose, sa rozhodne pokusom o vojenský puč nedalo nazvať.
A čo hovoríte teóriám, že za tým stáli Američania? Asi by sa im hodil viac nejaký USA-friendly generál než nevyspytateľný islamista, ktorý sa snaží obnoviť Osmanské impérium…
Američania robia veci inak. Samozrejme, že majú svojich ľudí v ozbrojených silách, ale americký regime change je spravidla vedený zdola – od nevládok, “opozičných aktivistov”, študentov. Pár mŕtvych na strane protestujúcich aj na strane polície je pretextom k masovým demonštráciám, na ktorých pozadí sa náhle vyroja ozbrojení banditi… A je to. To sme napokon videli v Sýrii, Líbyi aj na Ukrajine. Spochybní sa legálnosť existujúcich ústavných činiteľov a Američania si urýchlene dosadia do vedenia svojej zeme lojalistov. To je ich podhubie. Ale nič také v Turecku neprebehlo. Toto si vymyslel, zorganizoval a vykonal Erdogan a jeho ľudia na špinavú prácu.
Ako zbližovanie Ruska a Turecka ovplyvní Blízky východ? Roman Joch povedal, že z Ruska sa stal hegemón Blízkeho východu po tom, ako Obama vypratal pozície…
To povedal doktor Joch veľmi presne. Spojené štáty sú čím ďalej, tým menej relevantné kdekoľvek na svete – povedal by som, že s výnimkou južnej a strednej Ameriky a do istej miery pacifickej oblasti a východnej Ázie. Blízky východ je klasickým príkladom ich katastrofálnej zahraničnej politiky. Nejde len o vznik nového tandemu Moskva-Ankara, ale aj o silnejúci vplyv Ruska na udalosti v Sýrii, Iraku a v posledných týždňoch aj v Iráne. Môže sa stať, že wahhábistické monarchie, nad ktorými držia Američania a Briti ochrannú ruku, budú vzápätí úplne osamotené. Jordánsko a najmä Egypt držia v tomto tábore iba saudské finančné injekcie a úplatky. Putin s Lavrovom zohrali tento gambit skutočne majstrovsky a ukázali nám všetkým, ako sa s minimálnymi nákladmi robí aktívna zahraničná politika.
Aký vplyv bude mať zblíženie Ruska a Turecka na Sýriu? Turecko prestane podporovať a obchodovať s islamskou republikou? Podarí sa ISIS doraziť?
Viete, ja by som tieto veci zase nepreceňoval. Zblíženie Ruska a Turecka má predovšetkým ekonomický a až dlho potom tiež vojensko-bezpečnostný rozmer. Obe strany navyše vedia, že ide o sobáš z rozumu. Turci už dnes vedia, že v prípade roztržky alebo obmedzeného konfliktu s Ruskom sa Západ nebude angažovať a Rusi sa potrebujú nutne dohodnúť na energetických trasách plynovodov do Európy. Potom, ako Európska únia a Spojené štáty zmarili výstavbu plynovodu South Stream cez Bulharsko, je variant cez Turecko, Grécko, Macedónsko a Srbsko až do Maďarska a Rakúska pre Putina jediným zostávajúcim variantom.
Turci budú naďalej poskytovať Islamskému štátu zázemie a logistiku, ale bude to všetko menej viditeľné a krikľavé. Islamský štát v Iraku bude nakoniec porazený. V Sýrii bude pokračovať snaha použiť ním ovládané územie ako formu nátlaku na sýrsku vládu. Nezabudnite, že územia obsadené islamskou republikou blokujú 80 percent sýrskej produkcie ropy a 60 percent produkcie zemného plynu, to znamená jediné potenciálne zdroje príjmov sýrskej vlády.
A ako reagujú a budú reagovať Američania? A s kým vlastne USA spolupracujú? S “umiernenými” islamistami an-Nusrat a spol.?
Všimnite si, ako sa cudne mlčí okolo definície “umiernených” a “teroristov” v Sýrii. Američania sa skúsili udržať v hre ich prostredníctvom, čo sa pri roztrieštenosti opozície a zdiskreditovaní jej časti ukázalo ako veľmi chybný krok. V túto chvíľu sa snažia zostať v hre aspoň v kurdských oblastiach, kde pomáhajú v operáciách ako Sýrskym demokratickým silám v severnej Sýrii, tak kurdskej Pešmerge v severných oblastiach Iraku, aby si vylepšili kredit. Kurdskú kartu však medzitým začali hrať aj Rusi, takže zase žiadny veľký úspech.
Veľkú zmenu však môže priniesť výsledok prezidentských volieb v Spojených štátoch, kde sa v prípade víťazstva Hillary Clintonovej dá očakávať oveľa agresívnejšia politika voči Sýrii, vrátane podpory tých nejsprofanovanejších skupín, ako je Džabhat Nusrat alebo Džajš al-Islam či ďalších teroristických organizácií. Súčasný ostražitý a nevrlý, ale predsa len spoločný postup proti niektorým teroristom sa môže radikálne zmeniť.
Blízky spolupracovník Hillary Clintonovej a bývalý riaditeľ CIA Michael Morell nakoniec minulý týždeň vyhlásil, že “Rusi a Iránci musia zaplatiť (za podporu prezidenta Asada) tým, že budú zabíjaní s tichou podporou Američanov” a že je potrebné “útočiť na sýrsku prezidentskú gardu (v skutočnosti Republikánsku gardu – al-Haras al-Dzumhur as-surimi), bombardovať prezidentskú kanceláriu, Asadov palác, zničiť jeho lietadlá a vrtuľníky”. Tieto slová len veľmi zlovestne vykresľujú, aký obrat v zahraničnej politike Spojených štátov môže už v januári 2017 nastať.
Do akej miery môžu byť “pytačky” Ruska a Turecka a “rozvod” s USA dlhodobé a strategické? Nejde len o taktickú hru? Vyvolať žiarlivosť a získať viac darčekov od amerického milenca?
Každá veľmoc má v cieľovej krajine svoje záujmy, svoje prostriedky a svoju subkultúru, ktorú dokáže používať. Bolo by naivné sa domnievať, že Američania vyprázdnili v Turecku pole alebo stratili úplne vplyv. Letecká základňa Incirlik je s piatimi tisíckami amerických vojakov a civilných zamestnancov, s niekoľkými desiatkami jadrových bômb B-61 a s množstvom leteckej techniky jedným z najmohutnejších amerických vojenských zariadení v zahraničí. To, že Obama a jeho ľudia v zásade Erdogana “nemusia”, je len vonkajší znak. V skutočnosti vojenské aj bezpečnostné agentúry spolu v rámci existujúcich programov stále spolupracujú. Či už ide o pomalú reislamizaciu Balkánu, alebo oslabovanie Arménska, či tajnú vojnu proti prezidentovi Asadovi.
Príde aproximácia Turecka a Iránu? Pre Kurdov? Nakoniec aj Asad s Turkami by mohol nájsť spoločnú reč, pokiaľ ide o Kurdov…
Viete, ono sa to tak nemusí na prvý pohľad javiť, ale Iránci boli jedni z prvých, ktorí rozhodne odsúdili “pokus o vojenský puč v Turecku”. Iránska ropa a najmä zemný plyn boli totiž po celé roky a napriek americko-európskym sankciám proti Iránu tajne vyvážené práve cez Turecko. Do škandálu, ktorý siahal až k Erdoganovi a k jeho blízkym spolupracovníkom, bola zapletená predovšetkým turecká štátom vlastnená Halkbank, ktorá za turecké líry nakupovala zlato, ktoré potom transferovala do Dubaja, kde za neho nakupovala doláre a eurá, ktorými platila Iráncom za plyn. Nepredstavujte si teda, že Turecko a Irán sú v nejakých zlých vzťahoch. Obe regionálne mocnosti manévrujú, aby si udržali vplyv na okolité krajiny alebo aspoň teritoriálne priliehajúce oblasti.
Typicky, ako ste správne povedali, ide o kurdské oblasti, ale nielen tie. Ide aj o vplyv v Azerbajdžane, Turkménsku, v Libanone. Ich záujmy sa však zásadne stretávajú hlavne v Iraku a v Sýrii. To im však vôbec nebráni, aby spolu čulo neobchodovali a nedokázali sa dohodnúť na veci, ktorá je v obojstrannom záujme.
Nemyslím si, že by si Turci v Sýrii nejako významne pomohli svojou podporou opozície a teroristov. S výnimkou oblasti Idlib a Aleppa, kde žije určité percento etnických Turkménov, Turkov a ďalších skupín, voči ktorým sa Ankara pasuje do úlohy protektora, sú Sýrčania – či už kurdského, alebo arabského pôvodu – veľmi protiturecky a protierdoganovsky naladení.
A ako sa na to všetko pozerajú Saudovia, Katar, Emiráty či Izrael?
Všetci vami menovaní hráči majú v Sýrii a v Iraku svoje záujmy. V Saudskej Arábii potichu konsoliduje svoju moc námestník korunného princa a minister obrany Mohammed bin Salmán al-Saud, čerstvý tridsiatnik, ktorého mnohí označujú za nového amerického “koňa” na Strednom východe. Saudov rovnako ako Katar zaujíma predovšetkým výstavba ropovodov a plynovodov do Európy, ktorými by nám dodávali svoje uhľovodíky. Problém však je, že trasy vedú cez Sýriu alebo Irak, a preto je jedinou cestou udržať aspoň časť územia takzvaného Islamského štátu, kadiaľ by mohli viesť a napájať sa na tureckú sieť.
A Izrael? Ten ticho vyčkáva, ako sa situácia vyvinie. Principiálne má síce záujem na oslabení Sýrie a Asada, zároveň si však veľmi dobre uvedomuje, že súčasný sýrsky sekulárny režim je stále ešte prijateľným protivníkom v porovnaní s islamskými a teroristickými bojovníkmi, ktorí by ho mohli nahradiť. Nehľadiac na to, že materinským jazykom súčasného ministra obrany Izraela je ruština a že Tel Aviv vlani prerušil svoje vyjednávania o asociáciu s Európskou úniou a vo všetkej tichosti začal pripravovať dohodu o voľnom obchode s krajinami Euroázijského ekonomického zväzu.
Aký je vplyv “tajomného” Gülena? Tereza Spencerová upozornila, že si buduje v mnohých štátoch Blízkeho a Stredného východu pozície a získava podporovateľov…
Veľmoci majú vždy v hre mnoho pešiakov aj silnejších figúriek. Pre Erdogana a jeho štastie je Gülen a jeho popularita trvalou hrozbou. Je úplne evidentné, že Spojené štáty Gülena nevydajú ani neobmedzia činnosť jeho organizácií. Pre Sýriu a Irak jeho osoba zase predstavuje rozumnú a nádejnú alternatívu, ktorá by vo vzťahoch s týmito krajinami mohla naladiť príjemnejší tón. A tak okolo populárneho bývalého klerika, ktorý je ideálnou figúrkou, ktorá môže zjednotiť “zahraničný exil”, bude čoskoro tlačenica. Regime change hrozí komukoľvek, spojencovi alebo protivníkovi v prípade posilnenia jeho regionálneho účinku. A Turecko touto cestou nepochybne kráča. Aj preto musel Erdogan demonštrovať svoj vplyv aj v zahraničných tureckých komunitách, ako k tomu nedávno došlo v Kolíne nad Rýnom.
A čo my v Európe? Čo prinesie zblíženie Erdogana s Putinom nám? Máme tomu fandiť, báť sa toho, čakať…? Či je to z blata do kaluže? Nevypustia na nás migrantov? A nemôže po dohode s Erdoganom používať imigrantov ako nátlakový prostriedok aj Putin?
My v Európe sa musíme predovšetkým v nadchádzajúcich supervolebných rokoch zbaviť netalentovaných a zapredaných politikov typu Angela Merkelová a Francois Holland a ich kamarile v Bruseli a zvoliť si do čela skutočných lídrov. Dnes a denne dokazujú ľudia po celom svete, že to ide. Prvé sa prebralo Rusko, ktoré z komatóznych rokov Jeľcina a jeho skupiny rýchlo prešlo späť k aktívnej zahraničnej politike a začalo budovať silnú armádu a bezpečnostný aparát. Prevzatie moci v Egypte generálom Sisi, nakoniec aj Turecko s Erdoganom dokazujú, že primárne pre každú krajinu majú byť jej vlastné politické a ekonomické záujmy, a nie záujmy Spojených štátov. A tak starý a unavený kontinent, ktorý si už odvykol sa o veci pobiť, hľadí na ten meniaci sa svet, až sa stane úplne irelevantným. Napriek tomu všetkému verím, že nájdeme všetci tento rok na jeseň, budúci rok aj začiatkom roku 2018 dostatok síl, aby sme zvolili politikov, ktorí pôjdu podobnou cestou, akou sa vydali už inde vo svete. Politikov, ktorí budú chrániť svojich občanov a podporovať naše záujmy.
|
Petr Markvart je vyštudovaný právnik. V 2. polovici 80. rokov pracoval v podniku zahraničného obchodu Technoexport, okrem iného ako obchodný referent realizácie petrochemických investičných celkov v Iraku a asistent generálneho riaditeľa. V rokoch 1989 až 1995 pôsobil v Sýrii ako riaditeľ blízkovýchodnej expozitúry – pre Technoexport Praha, neskôr pre nemecký Südrohrbau Ingolstadt. V rokoch 1998 až 2001 pracoval pre kanadskú firmu MacDonald Engineering Group Calgary ako riaditeľ jej dcérskej spoločnosti v Nigérii. Od roku 2002 pôsobí v leteckom priemysle ako konzultant pre krajiny západnej Afriky. |
