Oskar Krejčí odkrýva nebezpečenstvo pre svet, o ktorom tu nikto nepíše. Jedna veľká krajina začína intenzívne zbrojiť

    0
    Oskar Krejčí (Autor: Hans Štembera)

    V rozhovore pre PrvníZprávy.cz Oskar Krejčí varuje, že sa musíme pozerať aj na to, čo sa deje na Ďalekom východe. Varovne dvíha prst pri pohľade na novú Bielu knihu japonského ministerstva obrany. Zo 480 stránok textu je celých 30 venovaných hrozbe, ktorú pre Japonsko predstavuje nárast moci Číny. Japonsko nepovažuje nárast vojenskej moci za transparentný a varuje pred snahami Pekingu zmeniť v regióne status quo nejakými neodvratnými krokmi. V Pekingu vraj tieto slová vyvolali veľmi ostrú protireakciu. A to isté platí aj pri kórejskom Soule, lebo Japonsko si robí nároky na sporné ostrovčeky a Kórejci ich považujú za svoje.

    Japonsko sa vraj navyše snaží zmeniť svoju armádu zo síl obrany na plnohodnotnú vojenskú silu, ktorá by mohla pomôcť spojencom. Súčasná ministerka obrany Japonska Tomomi Inada navyše patrila k lobistickej organizácii Nippon Kaige, ktorá si kladie za cieľ vychovávať Japoncov k vlastenectvu, chce prepísať ústavné články o armádnych silách a nakoniec aj zmeniť pohľad na tzv. Tokijský tribunál, ktorý súdil japonských vojnových zločincov po konci druhej svetovej vojny.

    „Odsúdil japonských vojnových zločincov, ktorí svojím sadizmom a bezohľadnosťou v mnohom prekonali svojich nacistickych spojencov. Ako by sa vám páčilo, keby nemecká ministerka obrany spochybňovala výsledky norimberského tribunálu? K ďalším prioritám spomínanej lobistickej skupiny patrí zmena japonskej ústavy, konkrétne článku 9, v ktorom sa Japonsko zrieka armády a práva na vojnu ako črty suverenity. Že sa takýto prístup k dejinám a politike susedom Japonska nepáči, je zákonité. Pripomínam, že v súčasnosti sú Spojené štáty viazané s Japonskom zmluvou o vzájomnej spolupráci a obrane, ktorá je platná od roku 1960. A pretože žijeme v “globálnej dedine”, cez USA sme aj my, Česi a Slováci, ako občania členských štátov NATO závislí od historicko-politickej výstrednosti Tokia,” varuje Krejčí.

    Dáva tiež jasne najavo, že Severoatlantickú alianciu považuje za organizáciu, ktorá slúži na presadzovanie záujmov Spojených štátov vo svete. Nie je vraj pravda, že NATO na prvom mieste obhajuje demokratické princípy. „To je všeobecne uznávané zjednodušenie, ktoré hraničí s nezmyslom vhodným azda len pre verejnoprávne médiá,” hovorí Krejčí. Stačí sa vraj pozrieť na počínanie Američanov na Balkáne v deväťdesiatych rokoch minulého storočia alebo na operáciu v Líbyi v roku 2011.

    „NATO je vojenská organizácia, ktorej základy tvoria geopolitické záujmy definované Washingtonom. Tie sú pretiahnuté aj na Ďaleký východ. Tvrdiť, že jediným záujmom Aliancie je demokracia, je viac ako naivné. Po bombardovaní Juhoslávie (1999) či Líbye (2011), aby som uviedol len najzrozumiteľnejšie príklady, nestačia len frázy o demokracii z úst predstaviteľov či propagandistov NATO. Aliancia, práve tak ako Japonsko, musí pre seba nájsť úplne novú pozíciu v meniacom sa svete – nie sa tvrdohlavo a úplne beznádejne snažiť pretvarovať budúcnosť do podoby 30. alebo 90. rokov minulého storočia,” uzatvára.

    Celý rozhovor nájdete TU.

    - Reklama -