Medzi Ruskom a Tureckom došlo k „otepleniu vzťahov“. Erdogan prejavil ľútosť nad zostrelením ruského lietadla a ministri zahraničia oboch krajín sa stretli v Soči na spoločnom rokovaní v boji proti terorizmu. Nezávislí analytici to hodnotia aj ako kompromis z rozumu, lebo obe krajiny sa ekonomicky dosť potrebujú. Myslíte si, že ide o skutočný obrat v ich vzájomných vzťahoch, ktorý by mohol napríklad pomôcť aj v rýchlejšej porážke Islamského štátu?
Nemyslím si, že by to bol skutočne zásadný obrat, skôr to vnímam ako dočasný pragmatický kompromis, a to najmä zo strany Turecka. Čisto geopoliticky je evidentné, že obe krajiny sú takpovediac v pozícii „dedičných nepriateľov“ a že sa ich záujmy musia nutne stretnúť, minimálne v oblasti Kaukazu a Strednej Ázie, kde žijú turkické národy. Stále častejšie mám dojem, že Turecko podcenilo svoje sily a hrá hru, ktorá presahuje jeho možnosti. Už nebožtík Samuel Huntington predvídal, že Turecko sa bude snažiť (znovu) získať úlohu vodcu islamského sveta, a niečo veľmi podobné hovorí aj George Friedman v skvelej prognostickej knihe Nasledujúcich sto rokov.
Kým vládla v Turecku koalícia sekulárnych nacionalistov a armády a bola studená vojna, Ankara sa považovala za pevného spojenca Západu, ale situácia sa odvtedy dramaticky zmenila. K vláde sa dostali islamisti, Ankara sa emancipovala a zjavne sleduje vlastné ciele, ktoré sa teraz s tými západnými dostávajú čoraz viac do konfliktu. Problém je, že Erdoganovi islamisti stavili strašne veľa na úspech takzvanej arabskej jari, respektíve na to, že v arabských krajinách sa dostanú k moci „umiernení“ protureckí islamisti. Dnes sú však na koni radikáli, pre ktorých je nepriateľom aj Turecko, a to nehovorím o obnovení konfliktu s Kurdmi. Turecko má veľké ambície a smelé plány, ale povedal by som, že Erdogan jednoducho neodhadol, na čo skutočná má.
Podľa niektorých spravodajských serverov dochádza tiež k bližšej spolupráci, a to aj v Sýrii, medzi Ruskom a USA v boji proti IS. USA sa totiž veľmi nedarí vo výcviku protiasadovských síl, ktoré potom nie sú úspešné v boji proti IS, a navyše zásielky amerických zbraní zasielané umiernenej sýrskej opozícii často končia v rukách islamských teroristov. Domnievate sa, že môže ísť o zásadný obrat v rusko-amerických vzťahoch týkajúcich sa Blízkeho a Stredného východu, ktorý by mohol ukončiť vojnové konflikty v tejto oblasti?
Ani tu to nevnímam ako fundamentálnu zmenu, ale možno je to akýsi prísľub do budúcnosti, lebo spolupráca USA a Ruska proti islamistom je presne to, čo by sme najviac potrebovali. To je dôležitý rozdiel oproti vzťahom s Tureckom, lebo Amerika a Rusko majú v skutočnosti len veľmi málo priamo protichodných záujmov. Keď odhliadneme od ideológie a vyhrotenej rétoriky, ktorá je aj tak určená najmä pre domáce médiá a ich publikum, a keď sa na to pozrieme cez prizmu striktne racionálnej geopolitiky, tak USA a Rusko ako globálne veľmoci majú veľa záujmov spoločných, bojom proti terorizmu a organizovanému zločinu počínajúc a bezpečnosťou medzinárodných obchodných trás končiac.
Samozrejme, medzi nimi, rovnako ako medzi ďalšími veľmocami, bude súťaženie a súperenie, to je prirodzený stav, ale nevidím nič, čo by sa nemohlo vyriešiť pragmatickou dohodou alebo kompromisom, napríklad na základe rozdelenia sfér vplyvu. Pokiaľ ide o Islamský štát, som presvedčený, že keby USA a Rusko poslali do akcie celý vojenský arzenál, tak by bol koniec tejto samozvanej entity záležitosťou niekoľkých týždňov. Áno, bolo by to drastické, ale fungovalo by to. To by však západné krajiny museli mať na čele politikov, ktorým ide o budúcu generáciu, nie o budúce voľby. Teda štátnikov, ktorým by jednoducho nezáležalo na tom, ako škaredo niečo vyzerá v televízii. Ako hovoríme my, sionisti, verejná mienka sa priebežne mení, zatiaľ čo mŕtvi teroristi zostávajú mŕtvi.
V radoch umiernenej sýrskej opozície bojujú proti Asadovi aj jednotky radikálnych islamistov z Frontu an-Nusrá. Ako si vysvetľujete, že USA podporujú aj také ozbrojené skupiny, z ktorých sa potom regrutujú teroristi, ktorí pripravujú atentáty po celom svete?
Z takzvanej umiernenej sýrskej opozície už toho vlastne veľa nezostalo, lebo jej väčšinu už fakticky aj tak tvoria islamisti. A ja sa podpisujem pod tvrdenie Miloša Zemana, že umiernený islamista je rovnaká hlúposť ako umiernený nacista. Západné krajiny na čele s USA, bohužiaľ, stále nepochopili, že pád autoritatívneho diktátorského režimu v arabskej krajine vôbec neznamená, že tam vznikne prozápadná demokracia, práve naopak, pravdepodobne tam prepukne občianska vojna alebo sa dostane k moci islamistický režim, prípadne oboje, ako vidíme v Sýrii.
USA sa dostali do mimoriadne zložitej situácie, lebo (podobne ako Turecko) stavili veľa na víťazstvo sýrskej opozície, ale tá ich politicky aj vojensky sklamala, takže sa Američania jednoducho snažia udržať si tam aspoň nejaký vplyv a aspoň na niekoho. Toto je však produkt nedôslednosti a slabosti Baracka Obamu, ktorý sa chcel vyhnúť rozsiahlej vojenskej intervencii po vzore Georga W. Busha, súčasne však nechcel nečinne sedieť. Zvolil sa teda kompromis v podobe podpory opozície a následne veľmi obmedzenej intervencie, ktorý zákonite prináša veľmi obmedzené, niekedy až kontraproduktívne výsledky.
USA tým porušili jedno základné pravidlo: Použitie ozbrojených síl má byť poslednou možnosťou, ale keď už k nemu dôjde, tak sa musia efektívne nasadiť všetky potrebné nástroje na zničujúcu porážku protivníka. Ruská intervencia v Sýrii to spĺňa takmer perfektne, zatiaľ čo tá západná pripomína skôr „boj s jednou rukou za chrbtom“ v štýle Vietnamu.
Utečenecký exodus sa môže za pár mesiacov opäť vystupňovať do nezvládnuteľnej krízy. Na takzvanej talianskej trase sa denne hromadia tisíce migrantov. Prečo EÚ spoločne s NATO nepripravujú projekt, po dohode s niektorými africkými krajinami, ktorý by migrantov vracal do utečeneckých zariadení v Afrike, kde by sa potom mohlo konať riadne azylové konanie? A prečo si myslíte, že EÚ nechce pripraviť podobné riešenie, na ktorom by sa potom podieľali lode európskych námorných veľmocí spoločne s loďstvom NATO?
Ako povedal George Friedman, EÚ už de facto neexistuje a NATO nefunguje. Obe tieto organizácie pôvodne vznikli s cieľom zabrániť vojne v Európe, EÚ cez spoločnú prosperitu, ktorá by mala zabezpečiť pre všetkých slobodu a mier, a NATO cez spoločnú obranu, ktorá by mala odrádzať potenciálneho agresora. Pre reálne fungovanie takýchto organizácií sú takéto „nosné idey“ zásadné, a ak sa vytratia alebo ak v nich väčšina ľudí prestane veriť, potom tie organizácie čaká neodvratný zánik.
EÚ už považujem za mŕtvu, lebo sa zmenila na svoju absurdnú karikatúru, ktorá sa utápa v byrokratických nezmysloch typu emisných limitov pre kosačky, ale súčasne je absolútne neschopná, pokiaľ ide o riešenie zásadných problémov typu ekonomickej krízy alebo masovej imigrácie. V prípade NATO je problém v tom, že európske štáty sa odmietajú adekvátne podieľať na vlastnej obrane a bezpečnosti, lebo si zvykli, že všetko vždy zaplatí a zariadi Amerika, ktorá si za to potom ešte nechá vynadať.
Že to európski politici nechápu po dlhých a zdvorilých náznakoch od amerických politikov a generálov, ma neprekvapuje, ale prekvapivo si to odmietajú priznať aj potom, keď to už bez akýchkoľvek servítok povedal Donald Trump. Neverím, že EÚ sa dá zachrániť, a už len dúfam, že po jej rozklade a rozpade vznikne nový, prezieravejší projekt európskej integrácie. V prípade NATO však zostávam opatrný optimista a myslím si, že Aliancia vydrží, aj keď sa asi v mnohom zmení.
V súvislosti s možnou ďalšou migračnou krízou sa môže dostať do problémov aj ČR. Nemecko už utečencov prijímať prestane, Rakúsko a Maďarsko stavajú účinné zábrany vrátane plotov na preferovaných priechodoch. A čo robí v tejto oblasti česká vláda? Domnievate sa, že Česko už má lepšie zabezpečené hranice než vlani, keď uvedená kríza gradovala?
Situácia nie je ideálna, ale aj napriek tomu vidím náznaky pozitívneho posunu. Armáda viac cvičí a precvičuje sa aj spolupráca s políciou a ďalšími zložkami. Musím však zdôrazniť, že nie som zástancom, aby Česko kompletne uzavrelo len svoje hranice. Najlepšie by, pochopiteľne, bolo, keby sa európske krajiny dohodli na efektívnej ochrane hraníc Európy, teda Schengenu, ale na to zatiaľ chýba vôľa, takže tu ako druhú najlepšiu možnosť vidím úzku spoluprácu krajín strednej Európy, predovšetkým V4, prípadne aj ďalších štátov, ktoré by boli schopné či ochotné, napríklad Slovinska či Rumunska.
Nech už to znie akokoľvek paradoxne, migračná kríza a tragikomická neschopnosť väčšiny západoeurópskych krajín reagovať môžu mať aj svoje pozitívne účinky. Ako jeden z tých hlavných vidím pôsobivé vzkriesenie V4 – stredoeurópskej spolupráce. Tlak Bruselu dnes funguje de facto podobne, ako kedysi fungoval tlak Nemecka, ktorý prinútil stredoeurópske štáty a národy kooperovať. Stredná Európa bola vždy zo západu pod tlakom Nemecka, z východu pod tlakom Ruska a z juhovýchodu, respektíve z Balkánu, pod tlakom islamu.
Žiadny z národov tomu nedokáže čeliť sám, ale spoločne sa to dá. Rakúsko-Uhorsko bolo, aj napriek všetkým svojim chybám a slabinám, takto fungujúcou entitou. Teraz vidím veľkú nádej v spolupráci členov V4, prípadne aj ďalších blízkych krajín, lebo aj po nadchádzajúcom kolapse EÚ by tu stále mohla fungovať nejaká nadnárodná bezpečnostná a ekonomická štruktúra.
Ako si vysvetľujete stav, keď vojenské lode NATO nechcú potápať ani pašerácke lode, ktoré plávajú či kotvia bez svojich pasažierov, teda emigrantov? A môžu byť vôbec tieto informácie niektorých európskych médií o tom pravdivé? Naozaj je Európa bezzubá proti organizovanému prevádzačstvu?
Nie, Európa nie je bezzubá. Európa je ako veľký a silný pes, ktorý má však náhubok, s ktorým nemôže nielen hrýzť, ale dokonca ani brechať, môže len smiešne štekať. Kuriózne však je, že mu ten náhubok nenasadil nejaký vonkajší nepriateľ. Európa nemôže použiť svoje zuby, lebo si sama dala úplne absurdné obmedzenia. Presnejšie povedané, dali jej ich európske kvázi elity, ktoré dnes držia drvivú väčšinu politických a úradníckych postov. Česť pár výnimkám typu prezidenta Zemana a generála Pavla!
Tá slabosť EÚ a NATO, o ktorej som hovoril, vychádza najmä z toho, aký druh ľudí okupuje väčšinu najvyšších pozícií. Slabosi, často priamo zbabelci, ktorí majú strašnú hrôzu z akéhokoľvek riskovania a konfliktu, nedokážu dlhodobo plánovať, nerozumejú veľkej stratégii, nechápu geopolitiku a len sa trasú o svoje kreslá a voličské hlasy. V tom sa súčasná situácia pozoruhodne podobá tej na konci 30. rokov 20. storočia, k tomu si však ešte pripočítajte záplavu nevolených úradníkov, aktivistov a neziskových organizácií, o ktorých nám spriatelené médiá stále vykladajú, ako pracujú pre naše dobro, a to v mene politickej korektnosti a údajných ľudských práv. Ale aj tu som optimista a verím, že už to nie je ďaleko, keď sa ten veľký pes konečne rozzúri a ten náhubok si nejako strhne. Výsledky volieb a hodnoty preferencií prakticky vo všetkých európskych krajinách dávajú dosť dôvodov na túto nádej.
Česká armáda sa pomaly posilňuje vrátane aktívnych záloh. To chváli aj väčšina domácich bezpečnostných expertov. Ale jedným dychom dodávajú, že Česko by sa malo do istej miery vrátiť do minulosti a vyzbrojiť svoju armádu aj konvenčnými zbraňami a ťažkou bojovou technikou. Teda nemať len doplňujúce jednotky dôležité v rámci nasadenia v operáciách NATO. Okrem iného český nízky vojenský rozpočet kritizoval aj generál Petr Pavel. Domnievate sa, že súčasná koncepcia ministerstva obrany je užitočná a prispeje k postupnému vybudovaniu akcieschopnej českej armády?
Znova budem opatrný optimista. Myslím si, že česká armáda sa obracia správnym smerom, a to práve k opätovnému budovaniu kapacít rôznych druhov vojsk. Účasť v expedičných operáciách určite predstavuje správnu vec, a nie je preto úplne presné ju stavať do protikladu s obranou domáceho územia, lebo mnoho zahraničných operácií má fakticky charakter teritoriálnej obrany, keďže ide o obranu blízkych spojencov. Ale aj napriek tomu všetkému dlhodobo a jednoznačne tvrdím, že by sme okrem tých skôr „ľahších“ síl, vhodných na rýchle rozmiestnenie v zahraničí, mali mať aj „ťažké“ sily výslovne na územnú obranu.
Naším vzorom by v tom mohlo byť Poľsko, ktoré sa rozsiahlo zúčastňuje na zahraničných misiách, ale nikdy nerezignovalo na udržiavanie kapacít rôznych druhov vojsk. Súčasné akvizičné plány Armády ČR ukazujú, že aj my sa začíname obracať k tomuto trendu, lebo sa majú kupovať okrem iného nové bojové vozidlá pechoty či samohybné delá a pomaly sa uvažuje, čo okolo roku 2030 vystrieda tanky T-72M4 CZ.
Veľa médií doposiaľ opakuje nezmysly typu, že tanky sú zastarané „pojazdné rakvy“, ale skutočnosť je úplne odlišná a som presvedčený, že jadro českých pozemných síl má vytvoriť 100 až 200 moderných tankov. Západné krajiny si opäť začínajú uvedomovať význam tejto kategórie zbraní a spúšťajú projekty tankov novej generácie, takže by sme nemali stáť bokom a mali by sme sa k nejakému z nich včas pripojiť. Český zbrojný priemysel má rozhodne ešte čo ponúknuť.
