„Som antikomunista, ale nijako zaťatý. Ako ľavičiar totiž volím socialistov. Bohužiaľ, preto som volil francúzskeho prezidenta Francoisa Hollanda. Komunizmus jednoducho nie je mojím svetom. To mi ale nebráni s komunistami diskutovať a hádať sa. Necítim k nim nenávisť,” podotýka Gérard Michel London, syn bývalého československého komunistického politika Artura Londona odsúdeného v procese s Rudolfom Slánskym. Je jedným z najuznávanejších svetových nefrológov, odborníkov na obličky a ich ochorenia. Naviac je ako väčšina Francúzov klasický “homo politikus”.
Obvinenia a zatknutie otca
Stretávame sa vo Viedni na kongrese nefrológov. Profesor London má za manželku českú lekárku. Doteraz hovorí perfektne po česky. „Otca zatkli v roku 1951, keď som mal osem rokov. Mama navyše skrývala, čo sa stalo. Bol námestníkom ministra zahraničných vecí, takže veľa cestoval, preto nebolo nič zvláštne, keď nebol dlho doma. Jeho neprítomnosť som veľmi nevnímal. Potom sa konal proces, všetko sa objavilo na verejnosti, ale nevedel som, čo to znamená zradca, takže som si z toho nič nerobil. Človek to začne vnímať až v dospelosti, keď už myslí sám za seba. Pochopiteľne, že som nikdy nepriľnul ku komunizmu. Nieto, aby som sa stal členom nejakej komunistickej strany. To neprichádzalo do úvahy. Nielen preto, čo sa stalo v rodine, ale preto, že nedokážem pochopiť žiadny dogmatizmus,” hovorí.
Jeho otec Artur London sa narodil roku 1915 v ostravskej židovskej rodine zakladajúceho člena KSČ. Už od štrnástich rokov bol dvakrát väznený, potom prešiel do ilegality, tajne odcestoval do Moskvy, kde sa zoznámil so stenografkou Lise Ricolovou, členkou francúzskej komunistickej strany so španielskymi koreňmi. V roku 1935 sa s ňou oženil. O dva roky neskôr odišli do Španielska, kde počas občianskej vojny pôsobili v radoch interbrigád. Po porážke republikánov utiekli do Francúzska, kde vstúpili do radov odboja. Oboch v roku 1942 zatkli. On skončil v Mauthausene, ona v Ravensbrücku. Práve Gérard (okrem neho mali ešte ďalšieho syna a dcéru) sa narodil v Paríži vo väzení gestapa. Rodičia koncentrák prežili. London pracoval na československom veľvyslanectve v Paríži, ale potom ho obvinili zo špionáže a v roku 1948 sa s rodinou vrátil do Československa. Začal tu pôsobiť ako námestník ministra zahraničia a v tejto funkcii sa stal obvineným v najväčšom procese päťdesiatych rokov.
Komunizmus ako viera
„Chápem, prečo ľudia v prvej polovici dvadsiateho storočia, kedy sa odohrali dve svetové vojny, revolúcie v Rusku a hospodárska kríza, priľnuli ku komunizmu. Išlo vlastne o víťaznú stranu. Do päťdesiatych rokov pochopím, prečo tomu ľudia verili. Komunizmus je totiž viera založená na určitej ideológii. Má aj svojich svätých. Svätého Marxa, svätého Engelsa a ďalších. Trebárs aj Stalina. Keď človek začne o tej viere premýšľať, tak si uvedomí, že ide o totálnu nereálnosť a ekvivalent dnešného populizmu. Keď prídu hospodárske a ekonomické problémy, ľudia veria tomu, čo je najjednoduchšie. Vtedy, že všetko je vina kapitalistov a hromadenie bohatstva, ktoré nie je dobre rozdelené. To napokon v malých komunistických stranách platí doteraz. Od nespokojnosti ale závisí aj veľký úspech lídrov ako Marine Le Pen. U nej ide o populizmus prvej triedy. Je dosť príznačné, že dvadsaťpäť percent, čo dnes má, predstavujú z veľkej časti ľudia, ktorí volili pred dvadsiatimi rokmi komunistov,” podotýka.
Artur London ako žid a interbrigadista so zahraničnými styky sa stal v päťdesiatych rokoch pri hľadaní “vnútorných nepriateľov” jedným z podozrivých. Bol sledovaný ŠtB a opakovane vypočúvaný. Roku 1951 ho uväznili, bol podrobený psychickému aj fyzickému mučeniu, a tak donútený k priznaniu k špionáži, titoismu a ďalším zločinom. Najprv mal byť hlavným obvineným v plánovanom procese s interbrigadistami, ale potom sa stal spoluobvineným v procese s Rudolfom Slánskym. Odsúdili ho na doživotie. Manželka Lise požiadala o rozvod, ale po návšteve vo väzení žiadosť stiahla. V roku 1954 odcestovala s deťmi do Francúzska, odkiaľ bojovala za jeho prepustenie. Londona v roku 1956 zbavili viny. Roku 1963 odišiel s rodinou natrvalo do Francúzska.
Zákaz komunistov
„Keby ste obhajovali komunistickú ideológiu, tak sa s vami budem priateľsky hádať, ale nebudem vám sypať cyankáli do kávy,” dodá, objedná kávu a pokračuje, ako vnímal snahy o zákaz komunistických strán v postsovietskom priestore po roku 1989: „Je to síce bežná protireakcia, ale úplne ju nechápem. Keď už som demokrat, nemusím byť zarytý. Keby KSČ mala okolo roku 1989 reálne na rukách krv, tak by som jej zákaz chápal, ale tak to nebolo. Problém ľudstva je v tom, že nedokáže žiť vyrovnane medzi extrémami. Antikomunizmus pochopím, ale zatvrdnutých už nie. Pre mňa je komunizmus veľkou dogmou. Som zarytý antidogmatik a neznášam akýchkoľvek dogmatikov, napríklad ultrakatolíkov, ktorí odmietajú reformy Vatikánu, islamistov, ktorí bojujú v radoch Islamského štátu či ultraortodoxných židov. Nakoniec aj to, čo sa deje na okupovaných územiach Palestíny, je strašné.”
Otec Artur podľa svojich zážitkov v komunisitckom väzení spísal so svojou ženou roku 1968 knihu Priznania. „Keď som neskôr protestoval u Kohoutka, ktorý so smolou prevzal moje vyšetrovanie, proti tomu, aby formuláciou ´trockistická skupina´ označoval bývalých španielákov, dal mi cynickú odpoveď: To ešte nič nie je, v najbližších protokoloch to budem formulovať týmto spôsobom: špionážne trockistické organizácie, a rovnako to budete musieť prijať. O tom si nerobte zvláštne ilúzie,” znie citácia z knihy, ktorá bola v roku 1970 sfilmovaná režisérom Costom-Gavrasom. Hlavné úlohy si zahrali manželia Yves Montand a Simone Signoret. Hrdinovia ozajstného príbehu, manželia Londonovci, však zostali komunistickým ideám verní. On zostal členom strany do svojej smrti roku 1986, ona sa stala silnou kritičkou Stalina, roztrhala členský preukaz francúzskej komunistickej strany, ale zostala jej prívrženkyňou. Zomrela v roku 2012.
Príbeh ako Priznania
Keď sa ho niekto spýta, aké dnešné svedectvo by mohlo byť nositeľom tak silného príbehu, akým bola kniha jeho rodičov, odpovie: „Veď podobná realita, aká bola vtedy v Československu, dnes existuje v Číne, Iráne, Saudskej Arábii, nehovoriac o krajinách zmietaných vojnou. Takéto príbehy jednoducho stále, žiaľ, existujú.”
Gérard Michel London bol v mladosti vtiahnutý do záhad vnútorného lekárstva a v roku 1966 ukončil štúdium na Karlovej univerzite v Prahe. Veľmi ho zaujala kniha profesora Otta Schucka Nefrológia praktického lekára, ktorá vyšla v Prahe roku 1964. Keď teda bolo roku 1968 v parížskej nemocnici v Manhes rozhodnuté o založení hemodializačného centra, zložil atestáciu z nefrológie a centrum po dvoch rokoch založil. Neskôr aj stredisko klinického výskumu. Postupne sa stal členom mnohých významných asociácií a pracovných skupín. Napríklad bol prezidentom Európskej obličkovej asociácie – Európskej dialyzačnej a transplantačnej asociácie (ERA-EDTA). Napísal viac ako tristopäťdesiat publikácií. Zároveň sa však stále živo zaujíma o politiku. Jeho názory na hrozby Ruska a migračnú krízu prinesieme nabudúce.
