Americký prezident Barack Obama bol teraz na návšteve Saudskej Arábie. Prečo chcel dať tak jasne najavo svoje priateľstvo so Saudskoarabmi, ktorí sú inak zo všetkých strán kritizovaní v súvislosti s totálnym porušovaním ľudských práv?
Veci sú oveľa zložitejšie ako porušovanie ľudských práv v Saudskej Arábii. Tie sa tam porušujú od vzniku Zeme dodnes a žiadnemu prezidentovi v USA, ale ani v Európe, to nikdy neprekážalo. Vzťah amerických a európskych politikov k ľudským právam nebol nikdy úprimný.
Ústretovosť amerických prezidentov k režimu v Rijáde je naozaj nadpozemská. Nemyslíte si, že ju Obama udržuje pod hrozbou určitého finančného džihádu?
Vec je naozaj zložitejšia, ako sa dozvedáme z masmédií. Ako si pamätáme, tak 11. septembra 2001, teda približne pred pätnástimi rokmi, bolo niekoľko lietadiel v USA unesených aj s pasažiermi a použitých ako zbraň proti civilnému obyvateľstvu. Pri týchto útokoch bolo zabitých takmer tritisíc Američanov, celková škoda sa odhaduje na desať miliárd dolárov. Udalosť sa však nikdy dôsledne nevyšetrila. Masmédiá sa nakŕmili, že ide o akciu takzvanej al-Káidy, a tým postupne nakŕmili aj nás. Teraz však americkí kongresmani z oboch politických strán chcú navrhnúť zákon, ktorý by umožnil obetiam zažalovať Saudskú Arábiu o odškodnenie. A nositeľ Nobelovej ceny za mier Obama už vyhlásil, že v prípade, že tento zákon prejde, ho bude vetovať. Napokon, keď som v deň útokov oznámil najbližším, čo sa tam asi odohrávalo, dívali sa na mňa ako na blázna.
V čase studenej vojny došlo medzi USA a Saudskou Arábiou k dohode o investíciách arabských petrodolárov. Do bankových dlhopisov aj do podnikov v USA. Saudská Arábia sa riadi podľa islamského práva šaría a to zakazuje úroky. Že by v tej zmluve obchádzali jeden zo základných článkov šaríe, teda zákaz úrokov? Vieme, že v čase studenej vojny demokratické štáty obchádzali právo, ako len mohli, a to s ospravedlnením boja proti zlu.
Nedávno počas samitu Organizácie islamskej spolupráce podľa všetkého túto otázku, hovorím o návrhu zákona o odškodňovaní pozostalých po obetiach 11. septembra 2001, saudskoarabský kráľ Salmán ibn Abd al-Azíz konzultoval so svojím kamarátom Erdoganom a údajne sa obaja ešte v ten večer rozhodli, že zašlú Obamovi ultimátum. V ňom sa uvádza, že ak ten zákon Kongres schváli, Saudská Arábia stiahne svojich 750 miliárd amerických dolárov z amerických bánk a podnikov. Erdogan, ktorý má bohaté skúsenosti s nátlakom – nechcem úmyselne použiť slovo vydieranie, aby ma nejaký tunajší prokurátor na žiadosť Erdogana nezažaloval –, zrejme uistil svojho kamaráta, že to je jazyk, ktorému Západ rozumie. A podľa všetkého mal pravdu. Vzápätí sme sa dozvedeli, že najmocnejší muž sveta letí do Saudskej Arábie, ale saudskoarabský kráľ Salmán ibn Abd al-Azíz v hodinu príletu Obamu odišiel na iné letisko, aby uvítal hlavy niektorých emirátov z Perzského zálivu. Po Obamu poslal iba guvernéra mesta Rijád. Vyzerá to, ako keby sa pre návrh zákona chrániaceho práva pozostalých po takmer 3 000 zavraždených Američanoch išiel ich prezident saudskoarabskému kráľovi ospravedlniť. Keď to tak bolo, nemá cenu už veriť v nejaké ľudské práva či hodnoty, ktoré nás držia pri živote!
Je ústupová politika Európskej únie (EÚ) vzhľadom na Turecko, ktoré si berie migrantov ako rukojemníkov, správna?
Stále hovoríme o EÚ bez toho, aby sme vedeli, čo to EÚ je. Koľko bežných občanov pozná stanovy EÚ, jej poriadok alebo organizačnú štruktúru? Skoro nikto, čo nie je chyba občanov, ale výlučne EÚ. Únia neurobila vôbec nič efektívne, aby sa stala inštitúciou európskeho občana. Únia je pre bežného európskeho občana virtuálnou inštitúciou, ktorá však rozhoduje o jeho osude. Ale ani zamestnanci administratívy EÚ sa vnútorne nestotožňujú s touto inštitúciou. Len poberajú vysoký plat a využívajú jej neuveriteľne široké výhody, takže vlastne na Európe parazitujú. EÚ slúži ako nadnárodná inštitúcia pár silným členom na nadvládu nad ostatnými menšími a slabšími štátmi. Navonok vyzerá, že je právnou a demokratickou inštitúciou. Avšak od pádu totality neučinila nič, aby sa stala inštitúciou občanov Európy. Neurobila nič, aby urovnala historické rozpory medzi európskymi národmi a zjednotila vnímanie Európanov ohľadom svojich hodnôt. Jediné, čo EÚ učinila, bolo odstránenie hraníc a dovozných daní, aby silnejšie krajiny mohli predávať svoje produkty na úkor priemyslu či poľnohospodárstva tých slabších. A čo môžete od takejto inštitúcie pri konflikte alebo ohrození celej Európy očakávať? Nič!
Ústupky EÚ voči Turecku v takzvanej migračnej kríze sú ústupky silnejších členov Únie, ktorí majú v Turecku svoje ekonomické záujmy. Tí urobia všetko, aj za cenu obetovania európskych hodnôt, dlhodobého ohrozenia demokracie a práva v samotnej Európe, aby nejaké ich podniky či banky neprišli o svoje finančné zisky v Turecku. Veď je to také prosté. A politici? Tí sú len nástrojom spomínaných hospodárskych subjektov a robia, čo sa od nich požaduje.
Celá európska inteligencia aj priemerná politická elita vie alebo by mala vedieť, že za migračnou krízou stojí výlučne Turecko, Saudská Arábia a Katar. Bolo to Turecko, kto zasahoval do vnútorných záležitostí Sýrie a vyzbrojoval pred očami celého sveta kadejakú zločineckú bandu vrátane Islamského štátu (IS). Tým vyprovokovalo vojnový konflikt, ktorého dôsledkom je migrácia občanov Sýrie aj do Turecka. A teraz zrazu Turecko, ktoré pozná nefunkčnosť EÚ, má proti nej v rukách smrtiacu zbraň. A nikto, ani po parížskych atentátoch, ani po nedávnej tragédii v Bruseli priamo pod nosom euroúnijnej administratívy, nie je v stave povedať: Stop! My si Tureckom a jeho spoločníkmi nenecháme našu európsku civilizáciu zničiť! Namiesto toho sa ustupuje ďalej. Ľudovo povedané: Všetci tancujú, ako Erdogan píska! Tento tragický obraz prinajmenšom dehonestuje všetky európske hodnoty.
Turecko pred piatimi rokmi tvrdilo, že podporuje takzvanú sýrsku opozíciu, pretože v Sýrii nie je demokracia. A v Turecku azda nejaká demokracia je? Veď Turecko za uplynulých päť mesiacov so svojou armádou a zbraňami, ktoré čiastočne pochádzajú z krajín NATO, bombarduje vlastné mestá a zabíja vlastných občanov. Dohnalo tristotisíc ľudí, aby opustili bombardované mestá len preto, že sú kurdského pôvodu. Prečo Turecko neposiela arabských migrantov zo Sýrie do ultrabohatých arabských krajín, ako je Saudská Arábia, Katar, Kuvajt či Spojené arabské emiráty (SAE)? Je azda Česko bohatšie ako SAE? Je azda Čech moslim, aby prijal za svojho suseda Araba veriaceho v islam? To platí pre občanov všetkých dvadsiatich ôsmich štátov EÚ.
Pritom by stačilo, aby Angela Merkelová ako nemecká kancelárka povedala: My sa nenecháme vydierať, nenecháme zničiť svoju civilizáciu aj za cenu toho, že Nemci už nebudú chodiť na dovolenku do Turecka a prestanú s ním obchodovať! Veď Nemecko je najväčším obchodným partnerom Turecka! Chcel by som potom vidieť Recepa Erdogana, či by sa aj naďalej hral na najsilnejšieho kohúta v kurníku súčasnej EÚ.
Na spomínanom samite Organizácie islamskej spolupráce však vyzval práve turecký prezident Recep Erdogan na vytvorenie spoločného orgánu pre boj s terorizmom a na prešetrenie koreňov súčasnej migračnej krízy. Ako to vnímate?
Nie, nie. Erdogan už pred samitom, počas svojej návštevy v Saudskej Arábii, deklaroval, že s ňou vytvorí spoločnú armádu. Na konferencii potom len domyslel, aby to nebola len armáda Turecka a Saudskej Arábie, ale všetkých islamských krajín. Len navonok, aby veľmi neprovokoval Európanov, Američanov a iných kresťanov, ktorí sú už pre ohavnostiach IS ohľadom islamu oveľa citlivejší, to odôvodnil, že islamskú armádu treba vytvoriť pre boj proti IS. Pritom stáda „odborníkov“, ktorí sú financovaní v európskych aj amerických inštitúciách z našich daní, vedia, že to boli práve Saudská Arábia a následne Turecko, kto podporuje týchto zločincov.
Počas konferencie došlo k zvoleniu Erdogana ako prezidenta tejto organizácie na obdobie dvoch rokov. Ak sa mu podarí vytvoriť islamskú armádu, islamskú políciu a pravdepodobne aj islamskú spravodajskú službu, tak som si istý, že pre neho nebude problém doraziť euroatlantickú civilizáciu, ktorá už aj tak umiera. Veď Turecko má druhú najväčšiu armádu v NATO, obrovský vojenský priemysel a Saudská Arábia s Katarom, Kuvajtom aj SAE majú nepredstaviteľné množstvo finančných prostriedkov. To už dávno nie je hra. Avšak predpokladám, že ani toto nebezpečenstvo nepovzbudí EÚ na nejakú obranu. Naopak si myslím, že im kvôli vlastným ziskom niektoré európske a americké podniky v prípade „objednávky“ ešte predajú vojenskú techniku, ktorú ešte nemajú.
Kancelárka Merkelová chodí do Istanbulu podozrivo často. Komikovi Janovi Böhmermannovi hrozí až päť rokov väzenia za urážlivú báseň o Erdoganovi a tak ďalej. Čo si myslíte o tomto podriadenom až lokajskom správaní Nemecka voči Turecku?
Merkelová je aj teraz, keď odpovedám na vaše otázky, znova v Turecku. A to, že dala na žiadosť Erdogana súhlas s trestným stíhaním vlastného občana, známeho satirika, je fatálna chyba, ktorá sa nielenže zapíše do dejín, ale zároveň otrasie pocitom právnej istoty každého Nemca. Tej právnej istoty, ktorá je základným kameňom demokracie. Aký dosah bude mať tento krok na demokraciu v Nemecku, nám ukáže skorá budúcnosť. Je veľmi pozoruhodné, že Erdogana bude v tomto súdnom konaní zastupovať nemecký právnik, o ktorom sa tvrdí, že patrí k ultrapravici. Ponúka sa otázka, či Erdogan nefinancuje nemecké ultrapravicové strany, aby ešte viac destabilizoval Európu.
Ste turecký Kurd. Ako vlastne vnímate fakt, že sa vaša vlasť dnes dostala na výslnie medzinárodnej politiky? Nechcete sa ísť pozrieť domov a boli by ste tam v bezpečí?
Kurdi bojujú za svoje základné ľudské práva takmer s holými rukami už viac ako sto rokov. Bojujú proti najmocnejším silám v danej časti sveta. Často ich boj za základné ľudské práva potlačili zbrane pochádzajúce z civilizovaného sveta. Boj kurdského národa za práva a demokraciu sa dostal na medzinárodný pretras len preto, že zlo, proti ktorému bojujeme, veľmi tvrdo ohrozuje Európu, USA, a teda celý svet. Do povedomia svetovej verejnosti sa dostávame nie v dôsledku zla, ktoré nás ohrozuje a chce vyhubiť, ale preto, že to isté zlo ohrozuje celú euroatlantickú civilizáciu.
Od roku 1970 žijem mimo Turecka a nikdy som nebol členom žiadnej kurdskej ani európskej politickej strany alebo organizácie. Keď pre moje články, prejavy či názory spustí Turecko v súčinnosti s kolaborantmi v českej štátnej správe nejaké trestné stíhanie, nebude to pre mňa prekvapenie. Žiadny aktuálny zatykač však na mňa vydaný nebol. V Česku už som však raz zažil účelové obvinenie a trestné stíhanie za údajné zločiny. Zariadil to istý poručík Václav Kučera v spolupráci s tureckými ilegálmi žijúcimi v Česku. Nielen štátne zastupiteľstvo, ale dlhé roky aj súdy im vo všetkom vyšli v ústrety aj za cenu neustáleho porušovania práva. Kučera je dnes už plukovník, doktor práv, riaditeľ celej stredočeskej polície a stále sa ma snaží zdiskreditovať a kriminalizovať tak ako pred 21 rokmi. A opäť to žiadneho ministra či iného ústavného činiteľa nevzrušuje.
Prečo samotní Turci Erdoganovi všetko odpustia? Vie sa o výstavbe megalomanského prezidentského paláca na chránenom území, ním organizovaných raziách v médiách a tak ďalej…
Prečo? Pretože majú inú „etiku“ a Európa v zajatí svojho superega nechce toto iné správanie pochopiť. Myslím iné spoločenské pravidlá. Uvedený prípad s prezidentským palácom nie je nič oproti tomu, čo sa dostalo von v podobe nahrávok rozhovoru medzi Erdoganom a jeho synom o „rýchlom zbere“ desiatok miliónov amerických dolárov a tak ďalej.
Pre priblíženie rozsahu právneho štátu a vnímania korupcie v Turecku uvediem jeden príklad. Je z tohtoročného marca. To došlo v USA k zadržaniu istého tureckého „podnikateľa“ perzského pôvodu, ktorý sa pôvodne volal Reza Zarrab a narodil sa 12. septembra 1983 v iránskom meste Tebriz. Mladý človek. Za záhadných okolností sa dostal do Turecka, kde mu hneď udelili občianstvo a dohodili mu jednu z najpopulárnejších žien, speváčku Ebru Gündesovú. S ňou sa oženil a zakrátko bol jedným z najbohatších ľudí v Turecku. Ako jeho zamestnanci pašujú v kufroch doláre do Ruska a iných krajín, sa dostalo dokonca aj na Facebook. Sami sa tým chválili. Žiadna polícia na to nezareagovala. Na konci roka 2014 boli tento muž a synovia troch ministrov v Turecku zadržaní. Mal byť zadržaný aj syn Erdogana, ale to sa, samozrejme, nestalo. Následne prepustili všetkých na slobodu a namiesto nich zadržali policajtov, prokurátorov a sudcov, ktorí sa prípadom zaoberali. Teda všetkých tých, ktorí nestačili utiecť do zahraničia. Erdogan totiž so svojou politickou stranou označil tento akt orgánov činných v trestnom konaní za pokus o prevrat v krajine. Na otázku, ako táto zlatá mládež prišla k peniazom, odpoviem inou otázkou. Nešlo náhodou o obchádzanie sankcií uvalených OSN na Irán? Irán však Erdogan vníma ako ideologického nepriateľa, pretože je to šiítska krajina. Avšak pokiaľ ide o prachy, islam asi až takú úlohu nehrá.
To je realita tureckého súkolesia. Všetci o tom vedeli a aj napriek tomu získal Erdogan a jeho strana vo voľbách ešte vyšší počet hlasov. Turci sú proste iní. Avšak keď ide o prachy, tak ideológia-neideológia, náboženstvo-nenáboženstvo, hodnoty-nehodnoty, všetko ide na vedľajšiu koľaj.
Kurdi si v Česku otvorili pobočku, niečo ako tieňovú ambasádu. Do akej miery pritom využili vaše kontakty?
Kurdi v Česku otvorili dve občianske združenia menom YPG Európa a YPJ Európa. Podľa medzinárodného aj národného práva totiž nejaká paramilitaristická organizácia nemôže otvoriť svoje zastúpenie alebo pobočku v cudzej krajine. Keď sa to tak prezentovalo a vnímalo, tak je to omyl. Miera využitia mojich kontaktov je nepodstatná. Podstatné je, aby zodpovední ľudia v týchto združeniach pracovali v prospech mužov a žien, ktorí bojujú proti IS. Napríklad, aby zraneným zaistili lekársku starostlivosť či zdravotnícky materiál.
Nemusia sa Česi báť, že si z ich územia začnú Kurdi vybavovať svoje účty s protivníkmi žijúcimi v Európe či odtiaľ budú organizovať finančnú podporu svojich separatistických vojnových plánov?
Báť sa či mať strach sú v ostatnom čase v českej spoločnosti azda najčastejšie používané slová. Neboja sa Islamského štátu, ale báli by sa občianskych združení, ktoré by chceli pomôcť ľuďom, ktorí boli zranení v boji pre naše spoločné ľudské hodnoty? Kurdi nikdy v dejinách, ale ani v súčasnosti či v budúcnosti, nemali a nebudú mať nejaké vojnové plány. To je v rozpore s kurdskou mentalitou! Kurdi sa už viac ako sto rokov snažia chrániť svoju ľudskú dôstojnosť! A je morálnou povinnosťou každého súdneho človeka, aby konečne podal pomocnú ruku tomu statočnému, dôstojnému a bezbrannému národu.
Predpovedáte rozpad Turecka a Iránu?
Nikto by pred dvadsiatimi piatimi rokmi nepredpovedal, že sa jedného dňa rozpadne Irak. Nikto by pred siedmimi rokmi nepovedal, že sa rozpadne Sýria či Líbya. A podľa všetkého podobný osud stretne aj Turecko a Irán, ak tieto krajiny včas nezačnú s demokratizačným procesom a s budovaním právneho štátu. V prípade Turecka všetko nasvedčuje tomu, že teraz šliape aj po právach a demokratických princípoch, ktoré zaviedlo. Ak v tom bude Turecko pokračovať – a nič nenasvedčuje tomu, že by prestalo –, môže sa jeho rozpad len urýchliť. A nezachránia ho ani petrodoláre bratských islamských krajín. Nemôže potláčať dvadsaťmiliónový národ, teda Kurdov, večne. To isté platí aj pre Irán, ktorý rovnako nepredstavuje národnostne homogénny štát.
