Ako sa ľudia dívajú na Európu a na Západ? Do akej miery nás vinia z rozpútania toho, čo im rozvrátilo krajinu? Ako vnímajú Sýrčanov, ktorí odišli do Európy, a ako sa pozerajú na to, ako sme ich tu prijali? Apropo, keď pred nimi vyslovíte mená Vladimir Putin a Barack Obama, ako reagujú?
Úprimne povedané, neskúšala som ešte na nikoho vybafnúť obe tie mená, ale vo štvrtok večer mi barman v kaviarni, keď sme sa bavili o tom, čo všetko sa odohralo v Palmýre, práve vysvetľoval, akí sú Rusi skvelí a čo by tu bez nich bolo. A keď som si fotila príslušníka tunajších špeciálnych jednotiek Púštnych sokolov, kúsok od Palmýry, tak nielenže neprotestoval, ale navyše zaujal drsnú pózu a potom mi za to s vážnou tvárou poďakoval. Povedal: „Spasiba.“
Že by sa niekto bavil o nás ako o Západe, som zatiaľ nezaregistrovala, v diskusiách o politike tu jasne vedú bližší hráči ako Turecko, Izrael alebo Saudskoarabi. Obchody sú však plné západného tovaru vrátane odevov, takže úplne „odpísaní“ ešte nie sme. Aj keď to možno ukazuje len to, že sa im tu ďalej páči skôr už len naša šupka, pretože o jadre už vedia svoje. Možno by sa dalo povedať, že obal zachraňuje obsah. A keď sa pýtam na migráciu, väčšinou len pokrčia rezignovane plecami – vojna zničila tamto a toto, zavrela túto firmu a tamtú kliniku alebo školu, tak prečo by Sýrčania nemohli skúsiť šťastie v zahraničí, keď doma sa všetci neuživia? A mám dojem, že hneď jedným dychom dodávajú, že by odišli najradšej tiež, ale z najrôznejších subjektívnych dôvodov to buď neurobia, alebo urobiť nemôžu. A navyše už aj tak vidia, že emigrácia väčšine v ničom nepomohla.
Aj toto je dnešná Sýria. Foto: Facebook Terezy Spencerovej
Ako sme už rozoberali, sýrski utečenci masívne tvrdia, že utekajú pred Asadom. Panuje v uliciach Damasku strach z Asada a jeho policajného aparátu? A vôbec, do akej miery si tam môžete „otvoriť ústa“, napríklad aj v novinách, proti Asadovi? Konajú sa opozičné verejné mítingy, dostávajú kritici Asada priestor v televízii?
Myslím si, že je tá otázka trochu mimo, pretože by sa hodila skôr do „bežnej prevádzky“, ale nie do vojny. Nielenže počas vojny platia iné bezpečnostné pravidlá – veď aj USA v rámci „boja proti terorizmu“ legalizovali mučenie, väznenie svojich občanov bez súdu a na neurčito a spoločne s tým aj cielené zabíjanie „nepohodlných“ občanov USA –, ale tu mi už pár ľudí vysvetlilo viac-menej to isté: vojna ich zjednocuje, pokým nebude mier, nemá zmysel podkopávať autoritu prezidenta; a kto to robiť bude, fakticky tým bude pomáhať Daešu, al-Káide a ďalším, pretože nikto iný by Sýriu v prípade Asadovho pádu neovládol. Takto nejako plus-mínus znie väčšinový hlas. V ostatnom čase vraj – viem to len z počutia – začína byť sýrska štátna televízia „odvážnejšia“ a pozýva si aj zástupcov nebojujúcej opozície, takže škála hlasov sa na politickej scéne rozširuje. Samozrejme, že sa pritom organizujú aj demonštrácie proti Asadovi, ale vo všeobecnosti sa konajú na územiach ovládaných napríklad al-Káidou alebo inými džihádistami, napríklad z hnutia Ahrár al-Šám, a bývajú platené – a keď je doba zlá, hodí sa každá libra. Tak prečo za pár stoviek libier nevyraziť na demonštráciu? Za nejaký zásadný prejav protiasadovských nálad by som to však nepovažovala. Pozoruhodné je, že al-káidistická franšíza v Sýrii, Front al-Nusrá, už na „svojich“ územiach varovala pred nepovolenými demonštráciami, ktorých účastníkov vraj tvrdo potrestá…
No a k tým utečencom v Európe. Podľa mňa je jasné, že – prinajmenšom tí z prvej vlny – hovoria, čo chce Západ počuť. Pretože keby priznali, že utekajú, pretože prehrali vojnu proti režimu, ktorý už mal podľa Západu predsa dávno padnúť, a že im teraz vo všetkom tom marazme ide napríklad hlavne o dvojité občianstvo a výhody, ktoré by z toho do prípadného ďalšieho budúceho konfliktu mohli plynúť ich potomkom, nikto by sa o nich nezaujímal.
Keby som to mala zhrnúť, mám dojem, že sa tu ľudia väčšinou stavajú k realite pragmaticky: ako niekto, kto naozaj žije vo vojne, niekoho alebo niečo v nej stratil a chce sa z nej napokon nejakým spôsobom dostať. Nemajú ten plezír moralizovať ako napríklad niekto od stola niekde v Európe.
Čitatelia už vďaka vám vedia, že arabský svet je rôznorodý a nemôžeme ho hádzať do jedného vreca. Tak teda, keď sa pozrieme na také bežné veci ako alkohol, ženské oblečenie, milenci na ulici, hlasná hudba, západná hudba a umenie, západné médiá… Ako by ste opísali čitateľovi život v Damasku z takého obyčajného pohľadu?
Vezmem to postupne: alkohol áno, nielen v baroch či kluboch predovšetkým v centre mesta, ale aj v špeciálnych obchodoch, ale to neznamená, že by tu niekto popíjal napríklad pivo na ulici a cez deň. Nemajú to tu vo zvyku. Navyše vraj hrozí, že by už len pouličný rozhovor na tému alkohol mohol popudiť nejakých, pokojne aj náhodných, okoloidúcich islamskejších mravov na nadávky a preklínanie. Čiže alkohol tu je, ale cez deň je neviditeľný, možno s výnimkou rána, keď tváre niektorých, obzvlášť mladších, jeho prítomnosť jasne prezrádzajú…
Ženské oblečenie sa riadi podľa vkusu a zrejme aj rodinných tradícií dotyčnej, aj keď minisukne, tak ako napríklad ešte na začiatku 90. rokov, som tu nevidela. Čo sa týka milencov, práve v stredu som išla neďaleko centra okolo parku, ktorý sa priamo volá Park milencov. Ale namiesto bozkávajúcich sa dvojíc tam malí chlapci hrali futbal a postaršie páry srkali „coffee to go“. Možno bolo na lásku trochu zima, čo naozaj bolo – len asi dvanásť stupňov. Vo štvrtok som však v autobuse očkom sledovala dievča v šatke s priateľom, ako sa veselia na zadnom sedadle, a nikomu okolo to nejako zásadne neprekážalo. O západnej hudbe tu zatiaľ veľa neviem, pretože nemám možnosť si púšťať tunajšie rádio a ani som nevidela obchod s hudobninami, ale čisto podľa hudobných kanálov v televízii usudzujem, že veľký priestor tá „naša“ hudba nedostáva a jasne vedú hity z arabských krajín. Avšak v meste sú kiná, majú tu aj priamo artové kino, a v nich sa premietajú filmy z celého sveta, teda aj zo Západu. Takže mám pocit, že, hádam až na tú hudbu, väčšina „zápaďákov“ by si tu na každodenný život zvyknúť mohla… Až na tie letné horúčavy, samozrejme.
autor: Martin Huml
