Zradil Bugár alebo Simon? Procházka alebo Beblavý? Ľubo Lintner prináša dôkazy, že sme boli svedkami vopred dohodnutého divadla

    0
    Ľubomír Lintner, mediálny analytik, publicista a expolitik (Autor: Archív ĽL)

    Redaktor: „Budete sa pýtať na maséra Kostku?“
    B. Bugár: „Viete čo… Nebudeme sa zaoberať starými vecami.“

    M. Bešeňovský: „Hej, na môj hriešnu dušu bude!“

    P. Barina: „Hej, na môj hriešnu dušu nebude!“

    Medzi novinárskou otázkou a reakciou lídra Most-Híd a prekáraním dvoch nahováračov Bešeňovského a Potockého strany v Kalinčiakovej humoreske Reštavrácia uplynulo 156 rokov. Odvtedy sa svet a Slovensko v ňom zmenilo naozaj podstatne technologicky a komunikačnými možnosťami, charakterom spôsobov v politike sme sa však tu v okolí Karpát za dve storočia príliš neposunuli. Matiášovi Bešeňovskému v Rakúsko-Uhorsku stačilo pár desiatok vtedajších turákov, aby sa prikláňal raz na jednu stranu vo voľbách župných funkcionárov, raz na stranu druhú, v súčasnosti sa hrá v politike o miliardy eur, s ktorými disponuje štát a jeho zvolení funkcionári.

    „Keď vaši potrimiskovia, čo sa sotva z vajca vykľuvali, chcú celý svet naruby obrátiť a hovoria, aby vraj zeman platil porciu a mýto, kto sa im vzoprie, kto im prejde cez rozum, či nie pán vicišpán Adam Bešeňovský? A keď nemáš doma ani múky, ani soli, kto ti pomôže, keď nie pán Adam Bešeňovský? — Vivat!“

    „Pomôže ten — pokiaľ je nie po reštavrácii, áno; ale potom? — Potom sa nafúka, naduje ako moriak, keď mu zahvízdajú, a ty, keď si chudobný zeman a povieš mu po starom: ,Pán brat,' nuž skriví nosom, mrdne obstrihaným fúzom, zafučí, naježí sa ako jež a pyšne odsekne: ,Pán brat sem, pán brat tam, kdeže som ja s vami húsence pásol?' — že sa až zaiskrí statočnému zemanovi v očiach.“ Kalinčiakov popis predvolebného vychvaľovania, ako mocní pomáhajú pospolitému ľudu a ako po voľbách naň zabúdajú, by sme síce trochu iným jazykom, ale určite mohli použiť aj dnes. Pred tým pol druha storočím volební nahovárači Matiáš Bešeňovský a Peter Barina nemuseli vôbec súperiť v ovplyvňovaní verejnej mienky s postojmi analytikov a komentátorov. Súčasnosť však, chvalabohu, pre voliča poskytuje možnosť vytvoriť si názor na dianie na základe širokého spektra postojov.

    Uspokojíme sa s demagógiou strán?

    Podstatným momentom pri hodnotení povolebného vývoja však naďalej zostáva nielen fakt, či sa podarilo vytvoriť vládu, ale aj to, akým spôsobom sa nové vládne zoskupenie tvorilo a či dáva predpoklady aj pre plnenie zmysluplného obsahu vládnutia. A tu prekvapujúco zisťujem, že pôvodná kritickosť k dianiu sa stráca a do popredia sa dostáva akceptácia ponúkaného riešenia. Nuž, ale takýmto prístupom sa relativizujú postoje trojice zvolených poslancov zo Siete, K. Macháčkovej, S. Petrík a M. Beblavého a tiež Z. Simona z Most-Híd. Všetci štyria poukazujú na to, že ich strany zradili voliča tým, že sa rozhodli ísť do spojenia so SMER-SD, v prípade Most-Híd ešte navyše aj do spojenia so SNS. Ak sa totiž uspokojíme s argumentáciou, že je to nevyhnutný kompromis pre dobro Slovenska, lebo predčasné voľby by priniesli ešte niečo horšie, tak sa vlastne uspokojíme s demagógiou strán, ktoré sami vytvorili daný systém, ktorý je, najmä v období po Gorile, vnímaný kriticky. Nové zoskupenie v tomto zmysle nedáva žiadny predpoklad, že za štyri roky sa daný systém premení.

    Psychiater a spisovateľ P. Hunčík síce kritizuje rýchlosť, s akou B. Bugár vhupol do novej koalície, ale nachádza napokon v jeho konaní pochopenie. „Sebe a svojej strane sa snažil predĺžiť život o štyri (?) roky. Nesprával sa ako empatický priateľ alebo sentimentálny človek, ale ako prefíkaný profík, politik. A tí, ktorí v ňom videli hrdinu barikád, sú z neho znechutení. Lenže on prejavil len to, čo je jeho podstatou,“ píše Hunčík. Mám si teda myslieť, že zradil Z. Simon,? Mám sa zmieriť s takýmto hodnotením človeka, ktorý sa rozhodol zostať na báze toho, čo politická strana voličovi sľubovala, a nechce riešiť svoj profit na štyri roky? A to isté platí aj pre trojicu poslancov zo Siete – K. Macháčková, S. Petrík a M. Beblavý. Oni zradili stranícke politické ciele??? P. Hunčík ma presviedča, že tí, čo nadávajú na Bugára, sa správajú ako starovekí Židia, ktorí počas sviatku Jom Kippur všetky svoje viny a falošnosti naložili na capa, vyhnali ho do púšte a celá spoločnosť zostala čistá. No ale pri takomto posudzovaní voliča zabúda na to, že sa nedajú z jeho konania vytrhnúť iba voľby spred pár dní. Od roku 1990 boli v poradí deviate do parlamentu. Nespôsobili stav mysle voliča práve politici svojím opakovaným konaním v zmysle, že vytvorili tento oligarchicko-partokraticko-korupčný systém? A volič ďalšou a ďalšou voľbou, veriac v zmenu, dostával od politikov opätovne facky v podobe toho, že zaisťoval čoraz výraznejšie budovanie systému iba v ich prospech a pre profit straníckeho pozadia.

    Streda: Pokradnime! Sobota: Vyspovedáme sa!

    Pri tom Hunčíkovom príklade o židovskom sviatku som si opätovne spomenul na svoje vystúpenie v parlamentnej rozprave 6. marca 2003 na mimoriadnej schôdzi o korupcii a klientelizme v slovenskom politickom systéme. „Konštatovania, ktoré som uviedol, nemajú znamenať vyvolanie väčšej nedôvery v koalícii, je to o snahe, aby táto koalícia postupovala ináč ako tá predchádzajúca. Odmietam prijať tézu, že sme ľudia hriešni, a keď v stredu pokradneme, tak v nedeľu sa vyspovedáme a so svedomím sme si kvit,“ boli moje slová pred trinástimi rokmi. Zdôrazňujem: Pred trinástimi! Vtedy mali pre mňa za následok akurát to, že poslanci KDH sa prestali so mnou rozprávať. Do dnešného dňa neviem, či to bolo z dôvodu, že som povedal slová o nedeľnej spovedi, alebo sa nebodaj videli v tých slovách o kradnutí.

    Čiže treba naozaj priamo pomenovať, že na tom divokom výsledku tohtoročných volieb nemajú vinu voliči, ale politici, ktorí ignorovali od volieb do volieb želania na zmenu spôsobu výkonu moci. A ešte dodatok k Hunčíkovmu vnímaniu Bugára. Ak je všeobecne morálne prijateľnejší ten Simonov postoj, tak to vylučuje prijať v rovnakej rovine ten Bugárov. A prijať ho v inej je len súhlas s pokračovaním politiky, ktorá sa ľuďom nepáči. A navyše. V normálnej demokracii sa nedá pozitívne vnímať tá rýchlosť konania. (Hunčík: A nezabudnite ani na jeho veľký nos, ktorý tak radi zobrazujú karikaturisti, pretože ním cítil niečo také, čo my necítime. Ale či to niečo bude len psím výkalom alebo niečím iným, ukáže budúcnosť, pretože dnes to ešte nie je jasné.) Nos, (ne)nos… Neviem, či treba vyčkávať, že v budúcnosti niečo zapáchne alebo zostane iba neidentifikovaným pachom. Dá sa to zhodnotiť už dnes. Ak by ho k rýchlosti konania do aktuálnej koalície dotlačilo čokoľvek, čo by len trochu súviselo s krajinou, ľuďmi (osobitne s tými s maďarskou národnosťou), tak by to predsa nebol dôvod tajiť. Ak nič nevysvetlil, tak to dotlačilo jeho samého. A to sa nedá tolerovať! Čas nám potvrdí, či za ochotou viacerých poslancov v kluboch Mosta-Híd a Siete urobiť takýto krok, napriek sľubom voličom, sú perspektívy veľvyslaneckého postu, pozície v ústavnom súde, rôzne miesta v štátnej správe.

    Demokracia? Len jej zdanie! Divadlo!

    Časť analytikov zasa upozorňuje, že sa diskusia na sociálnych sieťach, ale aj medzi politikmi, ktorí zostali mimo hry o možnú koalíciu, zvrhla na hľadanie niečoho viac či menej tajomného v zákulisí, čo ovplyvnilo konanie politikov v popredí. Komentátor M. Ritomský v tej súvislosti zdôrazňuje, že keď prepadneme takému vnímaniu diania, tak „pochováme aj posledné zvyšky demokracie a fungujúcej spoločnosti“. Nikdy nie je zlé dvíhať varovný prst, aby diskusia neskĺzla k typu „za všetkým sú Američania“. Domnievam sa však, že postoje tohto typu sú viac dôsledkom toho, že sa autori obávajú uveriť, že je to až také zlé. Ak ma tvrdenie, že je to naozaj veľmi zlé v stave fungovania politiky, posúva medzi konšpirátorov, tak potom sa do tej skupiny zaraďujem bez výčitiek. Pozrime sa na to, či si dokážeme priznať, že platia niektoré už doslova axiómy tzv. demokracie slovenského typu.

    1. Popis systému, ako ho ukazuje spis Gorila.

    2. Slovensko má rozdelené šesť finančníkov.

    3. Politické strany od roku 1993 vytvorili systém umožňujúci profitovať na eurofondoch a štátnych zákazkách tým finančníkom.

    4. O rozdeľovaní rozhodujú tí, čo sú pri politickej moci.

    5. Do roku 2020 sa má na Slovensku rozdeliť 13 miliárd eur z eurofondov.

    6. SMER-SD potreboval zostať ZA KAŽDÚ CENU pri moci (nočnú diskusiu v centrále približuje blog L. Nicholsonovej).

    A teraz pripomeniem dianie od prevzatia poverenia na zostavenie vlády R. Ficom. Ak by v našej krajine len trochu fungoval normálny systém v tom zmysle, ako ho zdôrazňuje samotný R. Fico (demokratický postup pri zostavovaní koalície), tak –

    1. Predsa by nebolo nutné dostať to všetko pod strechu za 24 hodín, keď do času započítame aj snem SNS.

    2. Predsa by nebolo nutné urobiť rokovanie predsedníctva Most-Híd už v rovnaký deň, dve hodiny po skončení snemu SNS a predsedníctva Siete, za každú cenu v nedeľu (R. Procházka s A. Hrnčiarom odmietli žiadosť K. Macháčkovej presunúť rokovanie na pondelok, R. Fico v relácii RTVS napoludnie avizoval, že sa v Sieti stretnú ešte v nedeľu).

    3. Ak by platili princípy demokracie, potom pri rozhodovaní ísť do koalície so stranou, o ktorej pred voľbami politik tvrdí, že ju treba vymeniť, by mal zostať čas voličom vysvetliť, prečo je nutné ísť do koalície s takouto stranou (argumentácia, že predčasné voľby by priniesli ešte horšie výsledky, je lacná, veď tie mohli byť presne o rok alebo v júni 2017 a strany by sa mohli pripraviť).

    4. Ak by sa koalícia rodila v klasickej demokracii, tak by lídri nemali problém odpovedať na otázky novinárov.

    5. Keď som bol účastníkom rokovaní pri vládnej zostave M. Dzurinda 2, líder SDKÚ-DS ani v jednej chvíli nenastolil mocenskú kombináciu premiér + minister financií + minister vnútra + minister zahraničných vecí v prospech vlastnej strany. Súhlasím s komentátorom P. Schutzom, že ak tie pozície niekto prenechá jednej strane, je blázon (u Procházku po jeho konaní by som to už aj pripustil, ale Bugár má chladnú hlavu) alebo NIE JE SLOBODNÝ.

    6. Pri delení vládnych pozícií v tom roku 2002 sa pozícia premiéra počítala ako dvaja členovia vlády, teraz asi Bugár počítal nejako inak.

    Ak si to všetko zosumarizujeme, nevychádza nič iné, len že to všetko, čo nám štyri strany predviedli ako nejaký demokratický model zostavovania vlády, bolo vopred dohodnutým divadlom. 

    Čo nechtiac prezradili Procházka s Bugárom

    M. Ritomský pripomína, že tá dezilúzia z diania, ktoré sme ostatný týždeň sledovali, by nemala viesť k rezignácii na boj proti oligarchizácii systému. S tým naozaj treba súhlasiť, ale keď si sám autor uvedomuje jeho existenciu, tak zároveň si musí aj uvedomovať, že ten viacero rokov budovaný systém si vyžaduje, aby pri moci zostala strana(y), ktorá zabehané toky peňazí nepreruší(ia) v prospech spriaznených firiem. Aj z toho vyplýva, že musela existovať dohoda finančníkov a lídrov konkrétnych strán o povolebnej spolupráci. R. Procházka v tomto preukázal značný stupeň naivity, lebo nedokázal dohodu zahmlievať tak, ako sa to darilo skúsenému Bugárovi. Ten rozdiel medzi nimi ukazovali v uplynulých dňoch kamery jednotlivých televízií. R. Procházka do budovy úradu vlády vstupoval bočným vchodom, úplne ako zlodej, ktorý uniká pred dolapením tými, ktorých okradol. B. Bugár prechádzal pomedzi novinárov, ale nebol to ten tradičný Béla, tentoraz to neboli jeho rozšafné úsmevy slobodného človeka, tentoraz bolo vidieť hru očí človeka, zviazaného v akomsi kŕči, ktorý sa snaží presvedčiť verejnosť o nevyhnutnosti takéhoto riešenia, ale dalo sa vnímať, že tými istými slovami presviedča aj seba samého. Je totiž veľmi náročné hľadať argumenty pre takýto politický krok, keď sa voličovi dávali sľuby, že SMER-SD je strana, ktorú vo vláde treba vymeniť, a nie s ňou spolupracovať.

    Najväčšia absurdnosť: F. Šebej a Ľ. Blaha v koalícii

    Líder Mosta-Híd veľmi rýchlo prebral rétoriku R. Fica o nutnosti ochrany Slovenska, v Bugárovom prípade to však nie sú utečenci, ale extrémizmus v podobe Kotlebu, ktorý by v prípade predčasných volieb bol vraj ešte silnejší. Ani slovko o tom, že stavidlá tomu extrémizmu otvoril práve ten, ktorého ide podporiť na opätovného predsedu vlády. V tomto zmysle to veľmi výstižne vyjadril M. Beblavý: „Ak po štyroch rokoch stabilnej vlády Smeru bez akýchkoľvek koaličných partnerov sme boli svedkami (…), že sa do parlamentu dostali kotlebovci, ak sme boli svedkami toho, že premiér bol ochotný obetovať pozíciu Slovenska v Európe kvôli získaniu niekoľkých ďalších percent vo voľbách, čo sa mu nakoniec, chvalabohu, nepodarilo, ak vidíme, že ľudia preferovali vo voľbách radikalizmus…, tak podľa mňa nikto, kto to so Slovenskom myslí dobre, si nemôže myslieť, že štyri roky takejto vlády pomôžu Slovensku, že oslabia radikalizmus, že nás dostanú na dobrú cestu.“

    Už len keď si uvedomíme hodnotový svet doterajšieho predsedu zahraničného výboru F. Šebeja z Most-Híd a predsedu výboru pre európsku integráciu Ľ. Blahu zo SMER-SD, tak musíme vidieť, akým násilným spojením je novovytvorená vládna koalícia. Že títo dvaja by mali najbližšie štyri roky o zahraničnej politike hovoriť a hlasovať rovnako, to sa nedalo predpokladať, ani keby sme hľadali najväčšie absurdnosti. Možno aj z toho dôvodu sa pre oblasť zahraničnej politiky budúci partneri v rámci programových priorít zmohli iba na strohé konštatovanie o proeurópskej a proatlantickej orientácii Slovenska, o jeho úniovom predsedníctve, aktualizácii bezpečnostnej a obrannej stratégie a starostlivosti o zahraničných Slovákov. V období, keď sa Európa dohaduje s Tureckom o zásadných riešeniach v utečeneckej kríze, tak nová koalícia nemá v prioritách ani raz slovo utečenci. „Nerozumiem, prečo sa do programových priorít nedostala žiadna zmienka o tom, ako chce vláda riešiť túto problematiku, najmä, keď to bola jedna z hlavných predvolebných tém,“ povedala pre denník SME Z. Števulová z Ligy za ľudské práva.

    Karavána ide ďalej!

    Mnohí analytici predpovedajú, že takáto rôznorodá koalícia nemôže vydržať celé funkčné obdobie. Zabúdajú však, že to spojenie si už na začiatku dalo základný gén, ktorý zrejme nechtiac prezradil líder Mosta-Híd slovami, ktoré som citoval na začiatku textu, že k starým veciam sa vracať nebudú. A tak H. Malinová, polícia, špeciálna prokuratúra, ústavný súd, utečenci sa určite nestanú štartovacím mechanizmom problémov. Nad všetkým totiž stojí hlavná idea tejto koalície a tou je biznis a jeho udržanie. Ak dve strany zo štvorice zvládli zapretie samého seba teraz na začiatku, keď to bolo nepochybne najťažšie, tak prečo by to spojenie rozleptávali počas funkčného obdobia, keď navyše v prípade Mosta-Híd a tobôž Siete sa už za štyri roky nedá počítať ako so stranami, ktoré by sa ešte dostali do parlamentu.

    Napriek tomu, že viacerí analytici cúvajú v kritickosti k spôsobu vytvorenia novej vládnej koalície a považujú ju za jediné východisko z povolebného mišmaš, tak ja zostanem pri variante, ktorý mám čierne na bielom zapísaný vo svojom statuse 29 minút po oznámení výsledkov Exit pollu agentúry Focus. Úradnícka vláda, ktorá by previedla Slovensko cez obdobie predsedníctva v Európskej únii a potom by nasledovali predčasné voľby. To by však ten kompromis, ktorý teraz zdôrazňujú politické strany ako nutnosť vytvoriť také rôznorodé zoskupenie, nemohol byť konaním v prospech seba, ale, ako som už pred pár dňami napísal, muselo by to byť cúvnutie politických strán do úzadia a po prechodnom období dať opätovne šancu voličovi.

    Aj sociológ M. Vašečka zdôrazňuje ako zmysluplné riešenie predčasné voľby, ktoré by boli v polovici roka 2017. „Dovtedy by tu vládla úradnícka vláda, ktorá by sa snažila upokojiť situáciu, nevyrábala by ďalšie kauzy, a politické strany by sa v pokoji mohli pripravovať na ďalšie voľby. Keďže by tu neboli ďalšie kauzy, bola by tu šanca minimalizovať zisk antisystémových strán a extrémistov. Dalo by sa s tým pracovať, no to teraz padá. Akékoľvek kauzy, ku ktorým určite príde, a prišlo by k nim v prípade oboch vlád, budú nahrávať antisystémovým stranám a extrémistom, tak ako im nahráva skutočná alebo aj domnelá zrada na voličoch,“ uviedol pre Denník N. Táto koalícia sa nedávala dovedna pre vznešené atribúty demokracie, je to predovšetkým spojenectvo, aby sa neprerušil vybudovaný tok biznisu. Ak predchádzajúce štyri roky platilo Paškovo Vyhraj voľby, môžeš všetko, teraz bude platiť Bugárovo Nebudeme sa zaoberať starými vecami! A karavána ide ďalej. Jej kratšiu cestu ako štyri roky by mohol ovplyvniť iba občan cez referendum. Len to by občanovi muselo záležať na krajine aspoň tak, ako to ukázal v novembri 1989.

    - Reklama -