Sme svine? Slniečkarstvo sa už jednoducho prelialo. Tereza Spencerová prináša mnoho noviniek a glosuje: Ten zloduch Putin môže za politikov v Bruseli

    0
    Zničená časť mesta Homs v Sýrii (Autor: SITA)

    K ruskému odchodu zo Sýrie… Mnohí čitatelia sa naštvane pýtajú, ako môže Rusko odísť, keď nebol splnený základný cieľ misie: Zničenie Daešu. Vy naopak tvrdíte, že Asad ovláda územie, na ktorom žije 85 % populácie. Kde je teda vojensko-strategická pravda? Inak, Kurdi mienia vyhlásiť vlastný štát, pričom vyhlásenie ešte neznamená uznanie. Zároveň ste písali, že Rusi zo Sýrie “odchádzajú-neodchádzajú”. Ako teda? Hovorme tiež, prosím, konkrétne: Čo bitka o Aleppo, v ktorej bojuje Asad, Kurdi, Daeš a ďalší?

    Vezmem tú záplavu otázok poporiadku. Putin vlani v októbri, pár dní po začiatku bombardovania, vyhlásil, že ruským cieľom je “stabilizovať zákonnú moc, vytvoriť podmienky pre hľadanie politického kompromisu“, čo rozvinul slovami: “Ak sýrska armáda preukáže svoju životaschopnosť, pripravenosť bojovať proti terorizmu, potom budú možnosti pre dosiahnutie politického kompromisu vyššie.” O Daeši nepadlo ani slovo, teda Rusko svoje ciele už dosiahlo: stabilizovalo pozíciu Asadovho režimu na drvivej časti obývaného územia Sýrie tým, že pomohlo rozšíriť nimi kontrolované územie o 10-tisíc kilometrov, vrátilo pod vládu Damasku viac ako 400 miest a dedín, zlikvidovalo dvetisíc džihádistov z Ruska, ktorí sa mohli vrátiť domov na Kaukaz, súčasne zabránilo Západu skúsiť si ďalšiu “zmenu režimu” s ďalšími katastrofálnymi dôsledkami a navyše sa skúša vyhnúť americkej skúsenosti namočenia sa do dlhotrvajúcich blízkovýchodných konfliktov.

    K tomu je dôležité mať na pamäti, že ruský odsun je odsunom len v úvodzovkách, lebo Kremeľ vágne hovori o stiahnutí “významnej časti” síl a nevieme, čo to v praxi znamená. Je to naozaj kopírovanie toho amerického (ne)odchodu z Afganistanu, keď sa určitá časť síl stiahne a ďalšie zostávajú v zmysle “robte sa, ako by sme tu vôbec neboli”. Takže zatiaľ čo prvých pilotov kdesi vo Voroneži už pri návrate vítali chlebom a soľou, na ruskej leteckej základni Hmejmím v Sýrii sa objavili nové bojové vrtuľníky a bombardéry útočiace na pozície Daešu pri Palmýre. K tomu Rusko navrhlo Spojeným štátom spoločný postup pri dobytí Rakky, sýrskej “metropoly” Daešu. Americkej strane sa ponúka tak získať aspoň nejaký vavrín v boji proti terorizmu v Sýrii, ale odpoveď Washingtonu je zatiaľ neznáma. Minister zahraničia John Kerry ale budúci týždeň letí do Moskvy, takže potom to bude možno jasnejšie. Všeobecne však platí, že vojna proti Islamskému štátu, al-Káide a ostatným, ktorí sa nepridali k “prímeriu”, pokračuje.

    Áno, Kurdi čosi vyhlásiť chcú a v stredu sa objavili správy o akomsi “federálnom systéme” akejsi “posilnenej samosprávy”. Netuším, čo to v praxi znamená, ale je jasné, že tým reagujú, ako boli pod tlakom “regiónu”, čítaj Turecka, vylúčení z rokovania o sýrskej budúcnosti. Podobných “akcií” bude ale ešte veľa, lebo budúcnosť je viac-menej “otvorená” a “vojsť” do nej chce skoro každý. Najlepšie si bude počkať, čo to v praxi vôbec Kurdi chcú vyhlásiť, či vôbec majú nejakú podporu “zvonku”, alebo či je to len “trucpodnik”, a uvidíme, čo bude ďalej. Budem sa opakovať, keď poviem, že po tejto vojne v Sýrii a Iraku Kurdi už bez nejakej formy samosprávy alebo kvázištátnosti nezostanú, len si ju budú musieť zložito vyjednať skôr, ako by na ňu dosiahli nejakými jednostrannými proklamáciami.

    Ešte tá bitka o Aleppo. Pokiaľ bude reč o meste, potom je “skoro” dobojované, lebo väčšina tamojších ozbrojených skupín kývla na “prímerie” a doteraz protivládni džihádisti trebárs z Ahrár Aš-Šám už nacvičujú “demokraciu” tým, že si vo svojich štvrtiach a prevažne za saudské peniaze platia protiasadovské demonštrácie. Mimochodom, práve z Aleppa sa ale hlási do aprílových parlamentných volieb najviac kandidátov, čím možno vysvetliť, prečo sa na protivládnych demonštráciách zúčastňuje len niekoľko desiatok ľudí. Keď som už pri tom, al-Káida v susednej provincii Idlib naopak hrozí smrťou všetkým, ktorí by mali chuť ísť demonštrovať proti jej “vláde” v tej či onej oblasti. Tým sa dostávam k provincii Aleppo a k Idlíbu na severe Sýrie, kde sa ďalej bojuje: sýrska vláda s Hizballáhom alebo Kurdmi proti vreckám Daešu alebo al-Káidy, Daeš a al-Káida medzi sebou… Je to veľmi zmätočné, ale týka sa to len malého územia, teda v porovnaní trebárs so situáciou z konca minulého roka.

    K diplomatickým posunom: Čo súčasná sýrska opozícia, ktorá podľa vás vysedáva v západných hoteloch? Čo už minulý týždeň spomínaná federalizácia Sýrie? Čo súčasná pozícia Turecka? Čo Saudská Arábia a jej ekonomická kríza? Ako vnímať to, že sýrska opozícia sa volieb, ktoré vyhlásil Asad, nemieni zúčastniť? Aby som zarezal úplne do živého… Myslíte si, že sa sýrski utečenci z Európy majú vrátiť do svojej krajiny? Mimochodom, ako naložiť so všeobecne používaným termínom Sýrčan? Nie je pre veľa občanov Sýrie obdobne nevyhovujúci termín ako označenie Čechoslovák v druhej polovici roku 1992?

    Ak je reč o exilovej sýrskej opozícii, ktorá za saudské peniaze “zastupuje sýrsky ľud”, ale v praxi nemá na ľudí v Sýrii žiadny vplyv, tak naozaj vysedáva po luxusných hoteloch, aj keď nie práve západných, ale skôr katarských alebo tureckých. Kde inde má tiež čakať na príslušné povely, ako v Ženeve “reprezentovať sýrsky ľud”? Ale k veci – je veľmi zaujímavé, že práve táto saudská sýrska opozícia po oznámení ruského (ne)odsunu naraz už “neodmieta” rozhovory s Asadovou vládou, je zaujímavé, že Saudmi podporovaní teroristi typu Islamskej armády sa zrazu chvália, že majú “spiace bunky” vnútri Daešu, ktoré čakajú až niekto pískne; je zaujímavé, že zástupca Islamskej armády, ktorá roky ostreľuje Damask z granátometov a má tak na svedomí tisíce civilných životov, Rusko nevetovalo z rokovania v Ženeve… Bez toho, aby by som si trúfla vynášať nejaké konečné súdy, postoj Saudskej Arábie z posledných dní a týždňov je pozoruhodný, hoci sa Rijád ďalej zahaľuje do mantier “Asad musí ísť”, v praxi začína vystupovať vcelku konštruktívne.

    Turecko považujem za štát, ktorý sa ponoril do toľkých ťažko riešiteľných vnútorných problémov – boj proti vlastným kurdským občanom, násilná islamizácia štátu, “vojna s Ruskom”, ktorá s ničí ekonomiku Turecka, potláčanie kritických médií, ovplyvňovanie justície, finančná previazanosť s Daešom – že si vcelku neviem predstaviť, že by Recep Erdogan mal ešte silu a “gule” vstúpiť do Sýrie. Je v regióne izolovaný, panicky sa bojí o svoje kreslo, je skrátka v “povrazoch”. A v tom prepletenci s tým súvisí aj prípadná “federalizácia” Sýrie, bez toho, aby som tvrdila, že všetko sa skončí práve týmto formátom. Beriem to len ako pracovný termín. Možno, že najpraktickejším riešením bude naozaj akési rozdelenie, keď štát bude síce formálne fungovať ďalej ako jednotný, ale pritom bude platiť formálne rozdelenie. Asadova väčšinová časť je vcelku jasná, kurdská potrebuje len vymyslieť nové názvoslovie, ktorým by sa obišlo nejaké medzinárodne uznávané záväzné právo, ale hlavným problémom ono vzletné nerudovské “Kam s ňou”. Myslím tým členskú základňu Daešu, al-Káidy a ďalších skalných džihádistov. Bombardovaním ich všetkých nezabijete, lebo sú ich desiatky tisíc. Z rovnakého dôvodu ich nemožno všetkých následne popraviť, adekvátne veľké Guantánamo jednoducho neexistuje.

    Že by teda riešením bolo utvorenie akéhosi “Salafistanu” uprostred ľudoprázdnej púšte na východe Sýrie, napríklad niekde okolo Rakky, ktorý by žil ďaleko od civilizovaných ľudí, pod dohľadom “Rakiet celého sveta” a spriaznených Saudov, ktorí by tým získali “odmenu” za súčasnú ústretovosť? Neviem, už keď to hovorím, tak mi to pripadá ako veľmi divoká špekulácia, ale na druhej strane je jasné, že niečo sa s tými “daešákmi” jednoducho bude musieť urobiť.

    O to ľahší je problém vnútrosýrskej politickej opozície, na ktorý sa pýtate: Áno, hrozí bojkot aprílových parlamentných volieb, ale proces bol v poslednom čase nastavený tak, že „kto chvíľu stál, už stojí obďaleč“, takže vyhrážať sa bojkotom po tom, čo im nikto nechcel dať právo veta v budúcej dočasnej vláde, je skôr trápne, než by to bolo hodné väčšieho premýšľania.

    Otázku návratu/nenavrátu sýrskych utečencov z Európy sme teraz riešili s Petrom Pelikánom v rozhovore, ktorý výjde v najbližších tlačených Literárkach na konci marca. Nechcem, aby to vyzeralo ako reklama našim novinám, ale tajuplne naznačím názor experta, že sa asi vrátiť tak úplne nechcú, ale súčasne sa vrátiť chcú, lenže za podmienky, že…

    A zase vážne. Sýrčan je Sýrčan. Áno, súhlasím, že Blízky východ ako taký bol narysovaný pred sto rokmi západnými koloniálnymi politikmi, ktorí si medzi sebou s belošskou nadradenosťou delili korisť, a že teda väčšina tamojších štátov je „umelých“. To ale neznamená, že by za tých sto rokov na daných územiach nevznikol pocit národnej spolupatričnosti. Práve naopak. Keď napríklad v Egypte niekomu poviete, že je Arab, riskujete – v lepšom prípade – zhnusené odpľuvnutie.

    Oni sú totiž Egypťania, potom ešte uznávajú národy Líbyjčanov, Libanončanov, Sýrčanov, Palestínčanov… Arab je pre nich až taký ten pologramotný chlapík z Arabského polostrova, ktorý vďaka rope presedlal z ťavy alebo osla do Bentleya, má doma síce zlaté kohútiky, ale pritom netuší, na čo je vaňa vlastne dobrá a akonáhle ropa zase dôjde a Západ ho už nebude potrebovať, vráti sa na osla či ťavu – a ak existuje spravodlivosť, tak pred medzinárodný trestný tribunál. Inými slovami, sýrsku, prevažne skoro sekulárnu spoločnosť, možno nominálne deliť podľa toho, k akej vetve islamu či kresťanstva človek alebo jeho predkovia patria, ale rozhodne by som si netrúfla tvrdiť, že neexistuje sýrska národná identita.

    Ako na PL uvádza Veronika Sušová-Salminen, na Ukrajine panuje kríza vládnutia, ekonomický úpadok a navyše existuje možnosť, že Holanďania svojej vláde neodporučia schváliť asociačnú dohodu EÚ a Ukrajiny, pre ktorú sa to vlastne všetko nakoniec začalo. Aká je vaša reflexia tejto situácie?

    „Kríza vládnutia“ ako termín znie dobre, ale myslím, že Veronika je príliš tvrdohlavá, aby použila „presnejšie“ termíny. Veď aj americký viceprezident Joe Biden koncom minulého roka priamo v Kyjeve povedal, že majú „najskorumpovanejšiu demokratickú vládu na svete“. Majú premiéra, ktorý sa ešte len vo funkcii stal dolárovým miliardárom, radi by ho nahradili kýmkoľvek iným, ale korupčné siete sú tak previazané, že to jednoducho nejde, takže potom niet div, že korupcia podľa oficiálnych štatistík oproti vlaňajšku vzrástla 35-krát (!). Krstná mama Majdanu Victora Nulandová zrazu už vie, že Ukrajinu ochromujú „špinavé peniaze a špinavá politika“, ale mňa osobne najviac pobavila – hlavne preto, že sa proti svetu bránim ťažkou hradbou cynizmu – niekdajšia americká ministerka zahraničia a prezidentská poradkyňa pre národnú bezpečnosť Condoleezza Riceová. Tá brblajúcim Ukrajincom poradila, aby si „zašli do Libérie, lebo tam je životná úroveň oveľa nižšia, a potom budú radi za to, čo majú doma“. Skrátka, Západ pripúšťa, že s kyjevským oligarchom nevie pohnúť. Z toho vyplýva, že – po dvoch „oranžových revolúciách“, ktoré sa skončili vždy rovnako – ďalšia „ľudová revolúcia“, do ktorej by USA nalialo ďalších päť miliárd dolárov, ničomu nepomôže. Márnosť nad márnosť.

    Teda, Ukrajina je Ukrajina a Ukrajinou asi aj zostane, čo v praxi znamená, že bude treba akceptovať realitu a zavrieť nad ňou oči, čo napríklad väčšina EÚ už poctivo robí. Výsledkom sú potom nové princípy vzťahu k Rusku, na ktorých sa EÚ počas týždňa vraj zhodla. V kocke: Moskva vraj má vrátiť Donbas a Krym Ukrajine, má súhlasiť s diktátom EÚ v energetickej sfére, má ukončiť svoju informačnú vojnu a má dopustiť, aby Západ mohol voľne financovať ruskú neoliberálnu opozíciu. Iste, otázka Donbasu a Krymu je legitímna – a keby nebolo napríklad Kosova alebo samotného majdanského puču – aj veľmi oprávnená. V praxi je však postoj Bruselu len neuveriteľne pokrytecký. Ďalej. Zatiaľ čo sa u nás mnohí stále právom posmievajú kedysi vládnucím komunistom, že chceli „rozkázať vetru a dažďu“, šach okolo energetickej závislosti od Ruska svedčí, že naši lídri chcú rovno rozkázať zemepisu a privlastniť si plyn a ropu… Neviem odkiaľ, ale hlavne nie z Ruska. A že žiadny takýto plyn nenachádzajú? A že dokonca už aj Nórsko prvýkrát po dvadsiatich rokoch siaha do rezervných plynových fondov? Pche! My v Bruseli rozhodneme, odkiaľ k nám plyn môže reálne dotiecť a odkiaľ nie! Ďalej. Tiež vlastne chceme, aby Rusko zrušilo všetky svoje médiá a tlačilo len to, čo bolo dohodnuté v Bruseli, a naviac, aby dopustilo, že tamojšiu politiku ovládneme my… To je naozaj neuveriteľný počin EÚ, ktorá pritom už dnes nie je ani v úlohe „myši, ktorá kričala“. Bazíruje na svojej niekdajšej morálnej nadradenosti a bohvie na čom všetkom mŕtvom ešte. Ak je pravda, že za všetko zlé u nás môže Putin, tak by som to vzala z gruntu: ten zloduch určite môže za európskych politikov, môže za Brusel, môže za našich politikov, môže za európske hodnoty aj vytunelované európske hodnoty… (chýbajúce doplňte). Inak si neviem vysvetliť, prečo nás osud tak stíha…

    Opäť prebieha samit EÚ. Ak vás to už nenudí… Čo čakať a čo nečakať?

    Nenudí, naopak, elektrizuje! Európa sa chystala na samit s Tureckom, ktorému chce outsourcovať represie voči imigrantom, na ktoré sama nemá žalúdok. Výmenou za to chce tureckým moslimom ponúknuť miliardy, ale predovšetkým bezvízový styk a do budúcnosti vraj aj členstvo v EÚ, aj keď Angela Merkelová uisťuje, že o členstve sa teraz rokovať určite, ale určite nebude. Takže zostáva „len“ bezvízový styk. Jupí, moslimského imigranta vymeníme za moslima tureckého. Kým český prezident Miloš Zeman hovorí o tureckom vydieraní, Brusel vraj bude trvať na dodržiavaní ľudských práv a najrôznejších slobôd v Turecku, ukazuje sa napríklad aj Francúzsko, ale prichádza s tým v čase, keď sa sám turecký prezident Recep Erdogan vžíva do úlohy osmanského sultána a triumfálne prehlasuje, že „demokracia, sloboda a vláda zákona už dnes nemajú najmenší význam“.

    Pripravovaná spolupráca s Tureckom, v ktorom sa hrá o životy stoviek tisíc ľudí aj o budúci charakter Únie, je podľa Angely Merkelovej „prielom“, ale zároveň nemecká kancelárka pripúšťa, že tento „prielom“ nebude raziť „za každú cenu“. Schizofrénia? Nezmyselnosť a bezradnosť ešte zdôraznil Donald Tusk, ktorý prišiel s „upokojujúcim“ nápadom, že dohoda s Tureckom bude len „dočasná“. „Slečna, dovolíte, ja si vás na chvíľu vezmem.“ To je najvyššie vedenie EÚ? Fakt, či aj za toto môže Putin, tak čert, aby ho už vzal. Únia morálne prehrala, zavrhla všetky svoje omieľané hodnoty – alebo lepšie, ďalej ich omieľajú, ale v praxi zaplatia Turkom, aby to s tými migrantmi už „nejako“ a hlavne “dočasne” vyriešili.

    Osobne dúfam, že sa na samite proti zmluve s Tureckom ostro ozve aj niekto iný ako Cyprus, ktorý sa stavia na zadné nie z nejakej uvedomelosti, ale chce výmenou za svoj súhlas turecké uznanie gréckej časti ostrova. Bude to v každom prípade smutné divadielko, ktoré ale určí budúcnosť Európy. Teda dovtedy, než sa zistí, že po upchatí „tureckej cesty“ sa otvorí cesta napríklad „líbyjská“. Budeme potom ponúkať vstup do EÚ aj tamojšiemu Daešu, ktorý bude podľa všetkého práve tou silou, ktorá bude mať v rukách migračné kohútiky?

    Na internete bol už pred časom zverejnený komentár hodnotiaci Vladimira Putina ako „veľmocenského impotenta“. Vraj mohol urobiť z Ruska Čínu či Emiráty, ale svoj čas premrhal. Je to správne vysvedčenie?

    Bez toho, aby som komukoľvek upierala právo na názor, mám dojem, že ktokoľvek, kto si myslí, že sa z Ruska mohli stať Emiráty, musí byť trochu blázon. A nielen z Ruska, preboha. To isté platí aj pre spomínanú Čínu. My tiež nebudeme otročiť v práci ako Číňania alebo Japonci, aj keď by si – keby mali dosť petrodolárov – mohli, samozrejme, „najímať“ fakticky otrokov rovnako ako v Emirátoch. Skrátka, porovnávajte porovnateľné, a nie naopak.

    Ako chápať výsledky volieb v Nemecku? Merkelová úplne nie je vypálená, no hlasy jej ubrala protiimigrantská AfD. Aj proeurópski pozorovatelia ako Libor Rouček konštatujú, že Nemecko bude musieť pritvrdiť svoju imigračnú politiku. Ako by ste opísali tento stav?

    To predsa nie je len problém Nemecka. Politická korektnosť a „slniečkarstvo“ sa už jednoducho preliali cez prijateľné mantinely a presne podľa fyzikálneho zákona prichádza reakcia. Zrejme všeobecne platí, že v každej spoločnosti je zhruba 10 až 15 percent ľudí, ktorí sú z rôznych dôvodov proti systému. Donedávna ich nebolo vidieť, lebo vo voľbách nemali komu dať hlas. Potom sa ale kríza systému prehĺbila natoľko, že sa zjavili aj lídri… Viac-menej seriózne, viac-menej smiešne figúrky. Dôležité však je, že tieto doteraz mlčiace a stratené percentá zrazu majú za kým ísť.

    Akú podobu to všetko bude mať, netuším. Ale rovnako ako minulý týždeň v prípade volebného zisku slovenského Kotlebu opakujem: to nie je čosi, čo sa zrodilo v nejakom vákuu a zo dňa na deň. Tieto prúdy sú jednoznačne výsledkom doterajšej politiky ignorovania problémov, ktorá v Európe ešte stále – bez ohľadu na realitu – prevláda. Áno, je tu hrozba, že sa „kocky domina preskladajú“. Na druhej strane to ale predsa neznamená, že Európa ako taká končí. Možno, že poriadnu „krízu identity“ potrebuje, aby sa spamätala. Mali sme tu priemyselnú revolúciu a Osvietenstvo, po nich ale prišiel nacizmus a komunizmus, potom sociálny štát, na ktorý už môžeme tiež len spomínať, lebo medzitým sa moci chopila oligarchia, ktorá ľudí už potrebuje len ako spotrebiteľa a lacnú, a stále menej početnú pracovnú silu súčasne. Všeobecnú myšlienkovú prázdnotu potom vypĺňajú len proklamácie, podľa ktorých je vlastne všetko OK, lebo predsa žijeme v „najlepšom zo všetkých zlých“ systémov. Áno, chýba vízia a AfD a im podobní miesto vízie ponúkajú len vymedzovania sa voči rôznym fenoménom, čo je na „prežitie“ síce málo, ale na prejavenie nesúhlasu s realitou dosť. Keď ale nie sú myslitelia, ktorí by ponúkli viac, mnohým ľuďom bude stačiť aj prostá negácia. Čo s tým? Pretože nie som na to, aby som určovala chod Európy, ponúknem ako vinníka toho všetkého zase Putina.

    Performer Milan Kohout upozorňuje, že utečenci sa na grécko-macedónskej hranici brodia v bahne a my im nepomáhame, ako na dôkaz toho, že my, Európania, sme „svine“ a naša kultúra je smradľavá… No, radšej to nevravme. Do akej miery je to podľa vás pravda?

    Pán Kohout je umelec, a tak sa vyjadruje expresívne. Ja prirovnanie ku „sviniam“ nepoužívam, ako ste si iste všimli v predchádzajúcich odpovediach, hoci inak s názormi pána Kohouta viac-menej súhlasím. Je očividné, že ak sa zahaľujeme do humanizmu, nemôžeme jedným dychom odopierať pomoc potrebným, a ak im ju odopierame, tak sme sv…, pardón, nie sme humanisti. Ale keď ono „sme humanisti“ znie tak pekne, že! Ako hovoril Jára Cimrman, keď sa nepochválim sám, nikto to za mňa neurobí. A keď k tomu ešte zavriem oči a budem sa pozerať len na „našu“ televíziu, ktorá už roky neukazuje obete našich agresií, aby sme sa stále mohli cítiť ako humanisti, tak… Je svet, naopak, krásny!

    A na záver tradičná otázka: Čo by sme mali v najbližšom čase rozhodne sledovať?

    Dôležitých procesov je, samozrejme, viac, ale pre budúce dni bude pre nás kľúčový samit EÚ s Tureckom.

    Autor: Martin Huml

    - Reklama -