Dá sa v Nemecku po prvých viac ako dvoch mesiacoch tohto roka pozorovať, že sa vplyvom silvestrovských udalostí v Kolíne zmenila atmosféra vo vzťahu k migračnej kríze?
Určite to bol veľmi výrazný medzník. O čom sa doteraz len šuškalo medzi známymi, sa teraz naplno potvrdilo: že polícia mala príkaz dbať o najvyššiu zdržanlivosť vo všetkom, čo sa nejakým spôsobom týka utečencov. Nezasahovať buď vôbec, alebo nanajvýš opatrne, v tlačových komuniké neuvádzať etnickú či náboženskú príslušnosť. Samotní príslušníci policajných zborov sa zdráhajú zasiahnuť, aby si nevyslúžili obvinenie z rasizmu; a poslušné médiá sa vyhýbajú všetkému, čo by mohlo usvedčiť z omylu kancelárkinu politiku prijímania utečencov bez rozdielu a bez preskúmania. Zvlášť, keď udalosti v Kolíne nad Rýnom neboli jediné; postupne vychádzajú najavo aj ďalšie prípady sexuálneho obťažovania žien moslimskými mladíkmi, v Hamburgu a mnohých ďalších mestách, teraz najnovšie v Kieli. Nálada verejnosti sa rýchlo mení, od zdráhavej tolerancie k poznaniu, že máme do činenia s prejavmi nám cudzej, našimi hodnotami opovrhujúcej civilizácie.
Berú blížiace sa krajinské voľby v Sasku-Anhaltsku, Bádensku-Württembersku a Porýní-Falcku verejnosť a médiá ako test pre kancelárku Angelu Merkelovú, že by v dôsledku neuspokojivých výsledkov mohla byť ohrozená jej pozícia?
Predovšetkým sa tak berú zástupcovia tradičných strán prepojených s politikou pani Merkelovej. Vedia, že ak padne ona, končia definitívne aj ich vlastné kariéry; to vedomie sa odráža v stále kŕčovitejšom osočovaní každého, kto si dovolí prejaviť neschválený názor. Namiesto argumentov nadávky, namiesto demokratickej diskusie obviňovanie z nacizmu, tak ďaleko to dopracovali predstavitelia oficiálnej politiky v obave o svoje prebendy. Nakoľko oprávnená je tá obava, sa zatiaľ zdráham predvídať. Samozrejme, troje krajinské voľby poriadne zamiešajú figúrky na politickej šachovnici, ale že by mohli viesť k odstúpeniu pani Merkelovej, ako sa mnohí tešia, sa nedomnievam.
Sama neodstúpi, ani keby jej nezdary a blamáže siahali až nad hlavu – ešte som nezažil na nemeckej politickej scéne osobu tak urputne samoľúbu – a na zošitie koalícií od krajných ľavičiarov cez zelených až po liberálov budú aj pri všetkom očakávateľnom poklese hlasy ešte stačiť. Inak je ťažké čokoľvek predvídať. Prieskumy voličských nálad sú nepresvedčivé; v atmosfére, keď prejavenie nesúhlasu s oficiálnou líniou má za následok označenie za hnedú zberbu – braunes Pack, musíte mať už poriadny kus občianskej guráže na priznanie skutočného názoru. Jediné, čo by som pokladal za takmer isté, je nízka až veľmi nízka volebná účasť: veľká časť obyvateľstva nenájde dosť priamosti, aby hlasovala proti merkelistickej politike, ale nebude hlasovať ani za ňu. Nuž, uvidíme už cez víkend.
Čo si myslíte o Alternatíve pre Nemecko, ktorej predsedom bavorskej organizácie je rodený Čech Petr Bystroň?
V každom prípade predstavuje AfD zatiaľ jedinú alternatívu tradičných, už silno zdiskreditovaných strán. Nedokážem odhadnúť, nakoľko jej uškodí zámerné hádzanie do jedného vreca s neonacistickou partajou NPD, ale očakával by som výsledky o štvrtinu až tretinu vyššie, ako vychádzajú prieskumným agentúram.
Existuje dnes v Nemecku reálna politická sila alebo politik, ktorý by dokázal nastoliť v otázke prijímania migrantov vládu zdravého rozumu?
No práve. Za takú politickú silu sa dá považovať bavorská odnož vládneho zoskupenia CDU/CSU s jej predsedom Horstom Seehoferom. Keby sa rozhodol rozšíriť pôsobnosť svojej CSU na celé Nemecko – ale to by som predpokladal skôr v spolkových voľbách vo februári budúceho roka – mal by som po probléme, koho voliť. Ide však o to, akým smerom sa dovtedy vyvinie utečenecký problém a či predpokladaný obrat nemeckej politiky ešte na niečo bude.
Pondelkový mimoriadny summit krajín EÚ s Tureckom zatiaľ žiadne konkrétne závery, zdá sa, nepriniesol, ale aj tak to vyzerá, že by mohlo dôjsť na tzv. plán B Vyšehradskej štvorky, teda uzavretie balkánskej trasy pre migrantov. Ako bol vôbec tento konkurenčný zámer voči plánu kancelárky Merkelovej po svojom zverejnení v Nemecku prijímaný?
Venovala sa mu pozornosť, a to dosť napenená. Skeptický postoj východoeurópskych krajín k chaotickým, polovičatým, každú chvíľu iným návrhom riešenia vyvoláva u konformných politikov záchvaty netrpezlivosti: keď to nechce ísť po dobrom, musí to ísť po zlom, napríklad zoškrtaním európskych subvencií. Nuž, čo sa mňa týka, nepokladal by som to za veľkú katastrofu, aj tak sa peniaze z európskych pokladničiek zvyčajne rozfrnadia za všelijaké golfové ihriská a podobné zbytočnosti. Ale to len tak mimochodom. Zaujímavejšie je, prečo hranica skepsy prebieha práve pozdĺž niekdajšej železnej opony, a to aj vrátane nemeckého východu. Najskôr preto, povedal by som, že tamojšie národy si dostatočne užili existenciu pod komandom komunistickej ideológie a nie sú chtivé reprízy v rúchu politickej korektnosti.
V jednom zo svojich komentárov ste na serveri Neviditelný pes napísali, že Európa je príliš malé kŕmidlo na to, aby uživila všetky hladné vtáčiky sveta. Ale keď v krajinách, odkiaľ ľudia odchádzajú, panujú ilúzie o tom, že sa na bohatom Západe budú mať nie lepšie, ale skvele, ako sa dá tým ľuďom v ceste k tomuto vytúženému kŕmidlu zabrániť?
Na to asi neexistuje jednotný návod. Predovšetkým by mali európske vlády oveľa radikálnejšie potláčať najhnusnejší kšeft súčasnosti, ktorým je organizované prevádzačstvo, aj keby mala hocijaká schátraná suverenita zaplakať. Váhavo, ale aj napriek tomu zasahujú západné mocnosti proti Islamskému štátu a iným spolkom podobného druhu; keby desatinu tej pozornosti venovali prevádzačským centrálam, o ktorých lokalizácii výzvedné služby nepochybne vedia, mohlo by byť aspoň sčasti po probléme. Existuje však aj druhá možnosť a začína sa už celkom sľubne rozvíjať: odkazy sklamaných utečencov tým doma, ktorí ešte stále snívajú o prístupe k nevyčerpateľne plnému kŕmidlu. Nechoďte sem, ľudkovia, nie je to tu taký raj, ako vám narozprávali ti prevádzačskí podvodníci! Prvé tisíce sklamaných záujemcov o blažený život v európskom raji sa už vracajú najmä do Iraku a do Sýrie a dúfajme, že si svoju skúsenosť nenechajú pre seba.
Tretia možnosť je urobiť raj menej rajským. Znížiť na minimum finančnú výpomoc, nahradiť ju poukážkami na najnutnejšie tovary a služby, zrušiť rôzne bezplatnosti – verejná doprava, právne zastúpenie etc., určite by sa aj o tom v domovských krajinách rozniesla zvesť. Nehľadiac na to, že poskytovanie toho či tamtoho zadarmo je to najhoršie, čím západné vlády môžu utečencom poslúžiť, vytvárajúc a podporujúc v nich almužnícku mentalitu. Nie. Všetko má svoju cenu a za všetko sa musí platiť, malo by im byť vštepované hneď po príchode. Štvrtú metódu, stavbu hraničných plotov a zostrené prijímacie procedúry, si nechávam až na koniec; môžu zadržať najsilnejší nápor, sú to však opatrenia núdzové a nedajú sa praktizovať trvalo.
Môže vôbec hriešne bohatý Západ, ako býva niekedy označovaný, nejako pomôcť chudobným krajinám, keď sa národy Afriky a iných biednych končín rozmnožujú zbesilým tempom a ich chudoba tým len narastá?
Odpoveď je jednoduchá: nemôže. Aj keby sa Západ celý rozdal, nepomôže uvedeným národom ani za nič, pretože každá skutočne účinná pomoc musí vyjsť sama zo seba. Leda viazať poskytnutie rozvojovej pomoci na obmedzenie pôrodnosti, ale aby som sa priznal, v možnosť takéhoto opatrenia či dokonca v úspech neverím. Bohužiaľ.
Zástancovia prijímania migrantov často argumentujú tým, že Západ je taký bohatý, pretože koristil z nerastného bohatstva Zeme, že priemyselné krajiny spôsobili spaľovaním fosílnych palív takú koncentráciu oxidu uhličitého, aká tu nebola za uplynulé tri milióny rokov, zatiaľ čo chudobné krajiny sa na tomto vývoji podieľali zanedbateľnou mierou. Nesúvisia s tým očakávania migrantov po príchode do Európy, že Západ sa o nich musí postarať, že aj oni majú nárok na to sa mať tak dobre ako ľudia v Európe?
To je, aby som sa tak decentne vyjadril, typická politicko-korektná táranina. Ľahko vyvrátiteľná, ale omieľaná s vytrvalosťou púťového verklikára. Keby to tak bolo, museli by byť africké a iné krajiny, zbavené koloniálnej nadvlády, nesmierne bohaté, majúce teraz všetok úžitok z ťažby nerastov len samy pre seba. Ale nie sú. Najvyššiu prosperitu dosiahli naopak európske štáty potom, keď sa vzdali priameho dohľadu nad spomínanými krajinami, a je zrejmé, že to s tým koristením nebolo také výnosné. Nerastné bohatstvo je predmet obchodu ako každý iný a krajinám nerozvinutého sveta z neho plynie nemalý úžitok, lenže spravidla do nesprávnych vreciek. To nechajme. Sú krajiny plné nerastného bohatstva, napríklad Kongo, a napriek tomu chudobné ako príslovečná kostolná myš. Sú krajiny nemajúce nerastné bohatstvo vôbec žiadne, napríklad Dánsko, a napriek tomu prosperujúce a blahobytné.
Čo sa koncentrácie kysličníka uhličitého – zostávam pri tomto starobylom označení – týka, dá sa urobiť pomerne jednoduchý experiment. Keď máte počítač, kliknite si najprv na heslo zaťaženie atmosféry: objaví sa krivka idúca v miernom vzostupe plynulo zhruba do roku 1850, keď sa začne lámať a vystrelí prudko nahor pri letopočte 1950. Kliknite si znovu, tentoraz na heslo vývoj svetovej populácie. Obdržíte tú istú krivku a ten istý strmý vzostup, od jednej miliardy duší v tom istom roku k dnešným siedmim a štvrť miliardám. Keď vydelíme tony znečistenia počtom svetového obyvateľstva, ukáže sa, že v prepočte na hlavu… Kleslo na tretinu. Stačí? Asi ako komu.
Nedávno odvysielala televízia Prima reportáž o skupine irackých migrantov, z ktorých jeden hovoril o bytoch, ktoré im v centre mesta vyčlenila jihlavská radnica, ako o premaľovanom kravíne. Nezabudol zdôrazniť, že nie je len tak niekto, že by zo svojho platu riaditeľa školy v Iraku uživil päť českých rodín, takže keď nebudú spokojní, vrátia sa do Iraku. Je možné, žeby sa v nemeckých médiách objavil podobný príbeh?
Nikto nikomu nebráni, aby sa vrátil do krajiny svojich otcov, keď mu pridelený byt pripadá ako premaľovaný kravín. Asi doma býval v mramorovom paláci. A keď pán bývalý riaditeľ irackej školy uživí päť českých rodín, určite by ľahko uživil aj svoju vlastnú. Sme – a nielen v týchto prípadoch – svedkami kombinácie orientálnych bájok, vysokej náročnosti a minimálnej pripravenosti na vlastnému pričinenie. Ako niekdajšieho utečenca ma to tak štve, že mám chuť kričať. Mám v dobrej pamäti, ako som sa na svoj nezákonný skutok pripravoval, informácie zháňal, jazyky učil – nevediac, v ktorom kúte sveta ma osud upustí, svoju profesionálnu kvalifikáciu vybrusoval, všetky mysliteľné eventuality do úvahy bral vrátane tej, že budem niekde kopať diery a tlačiť vozíky, len aby som pripravil nášmu synčekovi slušnejší život, ako som viedol sám. A tu si niekto príde bez prípravy, bez použiteľnej kvalifikácie, bez jazykovej vybavenosti, bez dokladov a je samý nárok a samá nespokojnosť. Mal by som pre nich jednu radu: prijmite, naši milí hostia, pomoc do začiatku, ale na vlastné nohy sa musíte postaviť sami. Kto toho nie je schopný alebo kto nie je ochotný, urobí najlepšie, keď požiada o spiatočnú letenku do krajiny, z ktorej nemal nikdy odchádzať.
