Surkaw Omar a Rebien Abdullah sú dvaja irackí žiadatelia o azyl, ktorí utratili svoje úspory, aby sa dostali do Európy. Cesta ich vyšla na 16 000 dolárov a výsledkom bolo ubytovanie v utečeneckom centre, zima a hlad. Už sú späť doma v Iraku.
„Bolo to naozaj zlé,“ povedal o nemeckom utečeneckom tábore dvadsaťpäťročný Omar. „Úprimne, hladovali sme tam. Utiekli sme pre hlad. Dostávali sme len syr, čaj a týždenné vreckové bolo 30 eur.“
Vydali sa teda do Švédska, kde situácia nebola o nič lepšia. „Keď sme dorazili, bola zima. Mrzlo. Dali ma do izby s tromi Sýrčanmi. Ja nehovorím po arabsky, oni po kurdsky. Dorozumievali sme sa rukami, nohami,“ povedal Omar. Po ďalšom pokuse o cestu do Nemecka svoje snaženie vzdali a vydali sa späť do Iraku.
Omar a Abdullah sú tak ďalší zo skupiny migrantov, ktorá sa rozhodla v Európe skúsiť svoje šťastie, a keď to nevyšlo, vydala sa späť. Obaja sú pôvodom zo severného Iraku, ktorý nebol natoľko vystavený pôsobeniu Islamského štátu.
„Zhruba 70 000 Iračanov sa vlani pridalo k vlne utečencov hľadajúcich v Európe lepší život, uvádza Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM).“ Podľa Irackej utečeneckej organizácie ich môže byť aj dvojnásobok. Od vlaňajšej zimy však rastie počet ľudí, ktorí žiadajú IOM o pomoc pri návrate do vlasti. V januári ich organizácia zaregistrovala už 831.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU.
„Ťažko povedať, aké budú finálne čísla, keďže mnohí z nich sa vracajú nezávisle, a tak splynú s ostatnými cestovateľmi,“ povedala Sandra Blacková z IOM. „Ich počty však zreteľne rastú.“
„Vrátili sa, pretože nemali nádej na získanie povolenia na pobyt v Európe, pre nedostatok pracovných príležitostí,“ uviedla Blacková a dodala, že masívny príliv migrantov sťažil prácu byrokratického aparátu, a teda aj vybavovanie žiadostí o azyl.
Podľa profesora antropológie z Univerzity Notre Dame Maurizia Albahariho sa niektoré krajiny snažia odradiť migrantov, aby sa pokúšali získať v nich azyl. Predlžujú lehoty na zjednocovanie rodín, prijímacie procesy a siahajú po rôznych ďalších opatreniach.
Omar a Abdullah sú jednými z tých sklamaných Európou. Abdullah dokonca predal aj svoje taxi, aby sa do Európy dostal. Obaja však tvrdia, že hlavným dôvodom na ich cestu bol nátlak okolia. „Videli sme, ako všetci odchádzajú a hovoria: ,V Európe je to také a makové.‘ Ale keď som tam prišiel, vôbec to také nebolo,“ povedal Omar.
„Život v Európe je naozaj ťažký,“ povedal Abdullah. „Musíte čakať. A my už sme čakať nemohli. Nemohli sme čakať, pretože sme príliš spútaní a lojálni k našej krajine, k našim rodinám, našim matkám a príbuzným. A úprimne, Európa a povolenie na pobyt nestoja za opustenie vlastnej rodiny a riziko vlastného života.“
Soran Omar, predseda ľudskoprávnej komisie kurdského regionálneho parlamentu, sa vyjadril, že Omarova a Abdullahova skúsenosť nie je ani zďaleka ojedinelá.
„Povedali sme zástupcovi nemeckého parlamentu, ktorý nás nedávno navštívil, že dokonca aj ľudia, ktorí opustili Falluju a Ramadi, žijú v lepších podmienkach tu v Kurdistane ako utečenci v Nemecku,“ vyhlásil. Dodal však, že prúd ľudí sa zatiaľ vôbec nezmenšuje. „Ľudia tu nemajú čo stratiť. Myslíme si, že tento rok bude rokom migrácie.“
autor: spa
