Mám obavy, kým sa necháme ďalšie štyri roky viesť. Počas uplynulých štyroch rokov sa sem vkradla plíživá totalita, nie všetci ju ešte cítia, ale je tu. Ťahá sa pomedzi nohy sudcom, prokurátorom, policajtom, učiteľom aj lekárom. Niektorí ju nahlas vítajú, iní len potichu trpia. Vo finále medzi nimi nie je žiaden rozdiel. Živia ju rovnakým dielom a vlastným strachom.
Štrajkujúce sestričky a štrajkujúci učitelia prehrali nie kvôli štbáckym štrajkokazom z vlastných radov, ktorí nahlas so štrajkom nesúhlasili. Akokoľvek chorý sa nám zdá ich prachom zapadnutý svet pomýlených svetonázorov, z parlamentného balkóna velebiacich minulý režim, aspoň sa k niečomu nahlas priznajú a my ostatní ich vieme identifikovať. Sestričky a učitelia prehrali kvôli tej mlčiacej väčšine, ktorá sa len potichu prizerá, aby sa potom na výsledku zviezla.
Tí rovní vyšetrovatelia, ktorí na Slovensku spolupracovali na vyšetrovaní medzinárodného kartelu podvodníkov s DPH, medzi ktorými sa spomínajú aj mená Strapatých a Robinov, a ktorých zoťali, prehrali nie kvôli tým dvom trápnym fešákom s vplyvom. Skončili mimo službu, na ulici, neschopní splácať vlastné hypotéky aj kvôli ich vlastným kolegom ticho sa prizerajúcim ich krivde.
Ten Tom Nicholson s Gorilou, ktorý obetoval všetko, aby nám odkryl pravdu, sa ťahal po súdoch, na ktorých ho Gorily žalovali za ochranu osobnosti. Nicholson s nevyšetreným spisom Gorila /a spolu s ním Slovensko/ doplatil nie len na oligarchov, ktorí držia pod krkom premiéra a ten zasa súdy, prokuratúru a políciu. Doplatil aj na mlčiacich pešiackych politikov a mlčiaci dav, ktorý nielen že nežiadal dostatočne nahlas popravu Goríl, ale ešte ich vo voľbách opätovne zvolil do parlamentu a do vlády.
Napokon, ten November 1989 tiež vybojovalo len zopár mienkotvorných jednotlivcov, ktorí zaplnili námestia percentuálnou menšinou. Väčšina mlčala doma s kľúčmi vo dverách a čakala, ako to dopadne. Môj priateľ nedávno svojmu otcovi pri nejakej príležitostnej debate pripomenul, „veď za toto si štrngal kľúčmi“…. „Ja som ničím neštrngal, len som sa prizeral.“
Tak to je. Máme skupinu ľudí frustrovaných vlastnou nenávisťou voči slobode, ktorú im niekto pred viac ako 20-timi rokmi nanútil a teraz majú šancu velebiť niekoho, kto po nej šliape. Máme tu skupinu odvážnych, ktorí sa nahlas o tú slobodu bijú a riskujú pri tom, že sa príliš vystrčia a ten plíživý teror ich zotne. A potom tu máme tu skupinu mlčiacich, ktorí vo svojom tichu vyčkávajú, či sa zmení smer, vždy pripravení ten smer zmeniť.
Nádej je v tých, ktorí chcú zmenu, ktorí chcú iné, slušné Slovensko. A tam vonku vás je viac ako si myslíte. Navzájom o sebe netušíte, ani len neviete, koľkí z vás máte ten istý sen – sen o krajine, z ktorej vymizne vulgárna hrubosť mafie a primitívna hlučnosť luzy. Tých slušných je viac ako neslušných, len zlo je často neokrôchané a bez zábran dáva o sebe vedieť. Tak ho viac počuť a niekedy sa zdá, že je všade.
V sobotu by sa sily slušných mali spojiť. Ide o veľa, ide o túto krajinu, z ktorej nám kradnú slobodu a dnu vpúšťajú strach. Hlavné je vymaniť sa z kruhu mlčiacej väčšiny. Potom bude sobota ten deň, kedy slušní prevalcujú neslušných. Raz a navždy.
Vo voľbách do NRSR kandidujem s číslom 7. za stranu Sloboda a Solidarita.
Lucia Nicholsonová (SaS)
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na nicholsonova.blog.sme.sk.
