USA a naši západní spojenci sa azda museli zblázniť. Táto africká teroristická organizácia môže aj vďaka nim udrieť tiež v Európe, upozorňuje znalec západnej Afriky

Okrem Islamského štátu sa hovorí tiež o organizácii Boko Haram. Čo to vlastne je?

Boko Haram je partia surových ochotníkov naverbovaných v mnohých afrických i mimoafrických krajinách, pripravená terorizovať civilné obyvateľstvo a ničiť infraštruktúru suverénnych krajín. V tom sa nijako nelíši od takzvaného Islamského štátu a ďalších ozbrojených teroristických skupín, ktoré operujú prevažne na Blízkom východe a v severnej Afrike. Rovnako ako u ostatných, pôvodná skupina, nazývajúca sa „ľuďmi oddanými prorokovať učenia a propagáciu džihádu“, nemala s dnešnou teroristickou organizáciou (módne skratkou prekrstená na Boko Haram) vôbec nič spoločné. Bola to komunitná vzdelávacia a sociálna nadácia pomáhajúca chudobným moslimským rodinám v severovýchodnom cípe Nigérie. Skupina sa začala postupne radikalizovať a niekedy okolo roku 2009 sa náhle pretvorila na polovojenskú ozbrojenú organizáciu, ktorá začala bojovať proti nigérijskej vláde. Ako vidíte, časová paralela so vznikom takzvaného Islamského štátu tu je.

Aké sú ďalšie paralely medzi Boko Haram a Islamským štátom?

Ich ďalšími spoločnými črtami sú:

– vysoký podiel cudzích štátnych príslušníkov v ich stave. Rovnako ako v Sýrii a v Iraku vidíte bojovať líbyjských, marockých, čečenských a albánskych teroristov, v Boko Haram prevažujú po arabsky a po berbersky hovoriace etnické skupiny nad domácimi kanuriami, hausami a fulbami;

– prudká eskalácia ich aktivít a nárast výzbroje oboch skupín v období vypuknutia takzvanej arabskej jari a následnej občianskej vojny v Líbyi;

– cez deklarovaný silný náboženský akcent oboch skupín úplná absencia Koránu, modlitební, islamských škôl alebo iných známok náboženského života na nimi ovládaných územiach. Mnohí bojovníci oboch zoskupení nedokážu ani odriekať základné vyznania viery či úvodnú súru Koránu.

Ako teda vidíte, obe skupiny sú tvorené do istej miery podľa rovnakého modelu. O islamistoch pritom nemôže byť ani reči. Ide o brutálnu soldatesku, ktorá má ľudí šokovať spektakulárnymi vraždami, únosmi a teroristickými činmi.

Do akej veľkej miery sa uskutočnila koordinácia Boko Haram s Islamským štátom? Je to reálne alebo je to skôr marketing?

Obe skupiny sú nepochybne riadené z jedného centra. Preto ani príliš neprekvapilo, keď sa Boko Haram vyhlásilo za „západoafrickú provinciu Islamského štátu“. Malo to nepochybne vyvolať medzi ľuďmi predstavu akéhosi veľkého islamského sprisahania proti zvyšku sveta. Praktický dôsledok to však nemá.

Má Boko Haram podobne ako Islamský štát nejakých podporovateľov a sponzorov zo zahraničia?

Áno, nepochybne najmä v Saudskej Arábii, odkiaľ boli poukázané na podporu Boko Haram značné finančné sumy napríklad Spoločnosťou pre islamský svet a ďalšími, väčšinou bohatými individuálnymi sponzormi. Peniaze však prúdia napríklad aj z Veľkej Británie od islamskej nadácie Al-Muntada. Ide napospol o darcov podporujúcich šírenie wahhábistického poňatia islamu. Leví podiel však – opäť zhodne s takzvanou islamskou republikou – pripadá na príjmy z nelegálnych aktivít, predovšetkým proliferácie drog, zbraní a obchodu s ľuďmi a s ľudskými orgánmi. Je nanajvýš pravdepodobné, že Boko Haram financujú aj niektoré zahraničné spravodajské služby.

Môže Boko Haram udrieť v Európe? Môže mať svojich agentov medzi utečencami z Afriky?

Ak si to mocní tvorcovia a velitelia týchto proxy armád budú priať, dôjde k teroristickým útokom aj v Európe. Tie je potom možné ľubovoľne pripísať Boko Haram alebo komukoľvek inému. Cez Niger, ktorý teroristické útoky Boko Haram tiež zasiahli, Líbyu a Stredozemné more vedie do Európy spoľahlivá cesta, ktorú za zhruba 1 500 – 2 000 dolárov môže absolvovať prakticky ktokoľvek.

Je pravda, že USA odmietli podporiť boj Nigérie proti Boko Haram, lebo tá odmieta prijať homosexualistickú legislatívu? Aká je vlastne úloha Západu v tomto procese?

Spojené štáty, rovnako ako niektoré európske krajiny, sa snažia presadiť legalizáciu homosexuálnych vzťahov a partnerstva v mnohých afrických krajinách. Je nutné povedať, že veľmi neúspešne. Už v roku 2013 pohrozil dokonca britský premiér David Cameron zastavením pomoci Nigérii, ak neuzná „práva gejov“. Posledný úporný nátlak sa potom konal pri štátnej návšteve novozvoleného nigérijského prezidenta Muhammada Buhariho v Spojených štátoch v júli 2015. Pán prezident však reagoval preemptívne a ešte skôr, ako americká strana mohla túto otázku otvoriť, povedal, že sodómia je v Nigérii nielen nezákonná, ale z hľadiska kultúrneho sa považuje za odpornú.

Čo sa týka vašej otázky, americký veľvyslanec James Entwhistle odpovedal 9. októbra 2014 na otázku, prečo je pre Nigériu tak komplikované zakúpiť od Spojených štátov vojenský materiál, ktorý tak nutne potrebuje na boj s terorizmom, takto: „Po prvé vždy, keď skúmame, či povoliť takýto transfer, zaoberáme sa otázkou, či takýto nákup dáva zmysel a zodpovedá skutočným potrebám vašej krajiny. A po druhé sa, samozrejme, zaoberáme stavom dodržiavania ľudských práv v danej krajine.“

Občas si pripadáte, že sa naši západní partneri a spojenci museli nutne zblázniť alebo, že sa v západnej Afrike riadia zásadou „čím horšie, tým lepšie“. Pamätám sa na prípad z roku 2008, keď spolkové ministerstvo zahraničia odmietlo povoliť tranzit vrtuľníka nigérijských vzdušných síl po generálnej oprave z Prahy cez nemecké územie do belgického prístavu s odôvodnením, že by onen jeden vrtuľník mohol v Nigérii „zvrátiť regionálnu rovnováhu síl a mohol by sa tiež použiť na represívne účely“.

Aká je situácia kresťanov v Nigérii?

Musíme si uvedomiť, že zatiaľ čo v severnej Nigérii sa zakorenil islam už pred piatimi storočiami a systematicky sa začal šíriť na juh začiatkom 19. storočia, kresťanstvo je tu relatívne mladým náboženstvom, ktoré sa na juhu krajiny rozšírilo až na prelome 19. a 20. storočia s dôslednejšou kolonizáciou vnútrozemských oblastí. V tom čase tiež začalo dochádzať k prelínaniu aj k stretom oboch náboženstiev. Dnešný pomer veriacich je zhruba 50 ku 45 percentám v prospech moslimov s menšinou ľudí, vyznávajúcich stále pôvodné africké náboženstvo. Krajina uplatňuje nepísanú zásadu rotácie, keď by sa mali v prezidentskej funkcii striedať kresťanskí a moslimskí predstavitelia.

V obdobiach, keď krajinu spravuje administratíva vedená kresťanským prezidentom, dochádza k nepokojom a k nárokom na marginalizáciu skôr na moslimskom severe. V opačnom prípade sa napätie zase presúva skôr na kresťanský juh. V línii dotyku a prelínania oboch náboženstiev v strednej Nigérii dochádza z času na čas k stretom, ktoré sú dané skôr historickými, etnickými alebo profesijnými animozitmi než rozdielnou konfesiou. Aj keď sa príslušníci oboch skupín správajú do istej miery protekcionisticky, navzájom sa potrebujú a k skutočne viditeľnej marginalizácii na základe vyznania nedochádza. Nigérijčania sú ľudia veľmi zbožní a do posledného miesta zaplnený kostol pri nedeľnej bohoslužbe je samozrejmosťou. Rovnako tak aj hojná účasť na piatkovej poludňajšej modlitbe moslimov.