Silná migračná vlna cez Líbyu, vybraní silní mladí muži, mediálne potlačené masakry… Svedectvo vojnovej reportérky zo Sýrie

Islamskému štátu na dostrel sa dostala novinárka Markéta Kutilová spolu s kolegyňou Lenkou Klicperovou. Keďže sa v zdraví vrátili späť do svojej domoviny, mohla Markéta o svojich zážitkoch rozprávať tento týždeň vo Fryčovom kníhkupectve v Liberci. Miestna sála zažila asi rekordnú účasť, je vidieť, že Sýria ľudí zaujíma.

Na prelome augusta a septembra minulého roka sa obe odvážne novinárky vydali do vojnovej vravy na sever Sýrie. „Naším cieľom bolo pochopiť, prečo ľudia utekajú zo Sýrie, ako tam žijú a čo ich vedie k tomu, že svoju vlasť opúšťajú,“ vysvetlila. Ocitli sa na troch frontových líniách, navštívili symbol tejto vojny – mesto Kobani. „Vedela som, že do Kobani jednoducho odísť musím. Stalo sa pre mňa alfou a omegou vojny proti Islamskému štátu. Ako novinárku ma téma mesta a jeho obrancov, rozhodnutých radšej zomrieť, ako sa dostať do područia IS, fascinovala,“ opisuje Kutilová v knihe Islamskému štátu na dostrel, ktorú s kolegyňou napísala a bolo možné si ju v libereckom kníhkupectve pri debate zakúpiť.

Na úvod sa návštevníci dozvedeli niekoľko údajov o Sýrii. Pred vojnou tu žilo 18 miliónov ľudí. „Bola to krajina, kde bola vysoká vzdelanostná aj kultúrna úroveň a bola tu aj vysoká životná úroveň. Nebola to žiadna chudobná krajina, ale bohatá,“ konštatovala. Posledné štyri roky je však postihnutá vojnovým konfliktom. Na začiatku boli demonštrácie proti režimu prezidenta Bašára Asada, ktoré krvavo potlačil. A potom sa už vojnová mašina rozbehla. „Zomrelo viac ako tristotisíc ľudí a viac ako polovica Sýrčanov opustila svoje domovy,“ spresnila. Hoci si mnohí myslia, že väčšina z nich mieri do Európy, ani zďaleka to tak aspoň zatiaľ nie je. „V Turecku sú dva milióny Sýrčanov, v irackom Kurdistane milión, v Jordánsku v utečeneckých táboroch dva milióny a v malom Libanone – ktorý sám má len šesť miliónov obyvateľov – hosťujú dva milióny sýrskych utečencov,“ vypočítala novinárka.

 

Sýria sa vlastne už rozpadla a len ťažko sa v súčasnosti bude dávať dohromady. Kutilová premieta mapku, kde je vidieť, že jej najväčší kus ovláda takzvaný Islamský štát, o zvyšok sa delí Asadov režim, rôzne povstalecké skupiny proti nemu, ale často bojujúce aj proti sebe a na severe si svoje územie obhajujú miestni Kurdi. Teda najväčší národ na svete, ktorý nemá vlastný štát. „Žijú v sýrskom, irackom, iránskom a tureckom Kurdistane. Snívajú o svojom štáte. Na severe Iraku vyhlásili autonómnu oblasť, to isté teraz aj na severe Sýrie,“ vysvetlila Kutilová.

Potom sa rozhovorila o takzvanom Islamskom štáte. „Je to teroristická organizácia, ktorá zneužíva islam,“ vysvetlila. Ako vznikla? „Keď Američania odstránili Saddáma Husajna, pozatvárali veľa jeho spolupracovníkov z vládnucej strany Baas. Títo ľudia sa vo väzení radikalizovali a založili skupinu, ktorá sa stala zárodkom takzvaného Islamského štátu. Jedným z tých, ktorých Američania väznili, bol Abú Bakr Bagdádí, ktorý je v súčasnosti šéfom IS,“ oznámila. Pôvodne sa podľa nej prezentovali ako ochrancovia sunnitských moslimov. „Američania dali v Iraku moc do rúk menšinovým šiítom, ktorí začali utláčať väčšinových sunnitov. IS sa začal profilovať ako organizácia chrániaca sunnitov. IS kontroluje päťdesiat percent územia Sýrie, v Iraku má pod kontrolou tretinu krajiny, ďalej okupuje niekoľko miest na severe Líbye – pretože tá sa po zvrhnutí plukovníka Kaddáfího rozpadla. K Islamskému štátu sa hlási tiež hnutie Boko Haram v Nigérii. Islamský štát má svoje bunky po celom svete vrátane Európy. Ktokoľvek sa k nim môže prihlásiť, ak sa hlási k ich filozofii,“ objasnila. Čím sa Islamský štát líši od konkurenčnej al-Kájdy, s ktorou je v nepriateľskom vzťahu? „Islamský štát má svoje vlastné územie, obyvateľstvo, má svoje inštitúcie, armádu aj zákony,“ uviedla novinárka.

Čo ich (IS) však podľa nej najviac odlišuje od al-Kájdy, je fakt, že majú svoje nezávislé zdroje príjmov. „Zatiaľ čo al-Kájda bola závislá od darov svojich prispievateľov, IS má svoje vlastné zdroje príjmov. Hlavným je, samozrejme, ropa,“ ozrejmila. V Sýrii majú pod kontrolou všetky ropné ložiská okrem ropných polí na severe, ktoré kontrolujú Kurdi. „Ale napríklad Bašár Asad stratil kontrolu nad všetkými ropnými poliami. Iba nedávno dobyli za pomoci Rusov aspoň jedno,“ upozornila. V susednom Iraku má IS pod kontrolou obrovské ropné pole pri meste Mosul. „Odhaduje sa, že len z predaja ropy má Islamský štát denne 1,5 milióna až dva milióny dolárov. A kto tú ropu kupuje? Ropné vojnové mafie, ktoré ju kupujú od IS za tretinu ceny a predávajú ju ďalej. Najväčší konečný príjemca ropy od IS je Turecko, ktoré získava týmto spôsobom ropu o tretinu lacnejšie, ako je na svetových trhoch. Na druhej strane z Turecka prúdi do Islamského štátu oblečenie, lieky, jedlo. Obchod s IS je veľmi lukratívny biznis,“ konštatovala.

Pod IS žije 6 miliónov ľudí. „Všetko sú to sunnitskí moslimovia. Všetci ostatní – šiíti, jezídi, kresťania, židia – museli utiecť. Inak by ich vyvraždili. Tí, čo pod nimi žijú, sú ako vo väzení. Môžu z tohto územia odísť, ale len na dobu určitú. Musia ale dať zoznam šiestich ľudí zo svojej rodiny, ktorí sú popravení, ak sa nevrátia,“ povedala Kutilová. Armáda IS má podľa odhadov 20- až 30-tisíc bojovníkov, mnohí z nich sú zo zahraničia. „Lákajú ich nielen na to, že budú bojovať za islam a Alaha, ale aj na špeciálne podmienky. Žold majú od jedného do trochtisíc dolárov, každý môže mať štyri manželky, sexuálne otrokyne, dostanú dom. Navyše im ponúkajú nielen zmysel života, ale i zmysel smrti. Tvrdia, že keď zomriete v boji, zomriete za Alaha a čaká vás v nebi 72 panien. Teda ponúkajú i zmysel smrti, čo vám ponúkne málokto,“ konštatovala. Do svojich radov však podľa jej slov nelákajú len bojovníkov, ale aj špecialistov rôznych odborov – lekárov, inžinierov, stavbárov, PR marketingových špecialistov. „Najlepšiu definíciu o Islamskom štáte som počula od jedného sýrskeho novinára. Znie: Je to banda idiotov, ktorú riadi skupina veľmi inteligentných ľudí,“ vystihla Kutilová.

Potom sa vrátila k sýrskemu Kurdistanu, zvanému Rojava. „Pre Kurdov bol Bašár Asad nepriateľ. Zakázal kurdčinu na školách, potláčal kurdské povstania. Neinvestovali do týchto oblastí. Avšak dnes s ním majú akýsi sobáš z rozumu,“ upozornila. Do tejto oblasti sa novinárky dostali cez iracký Kurdistan. „Hranicu sme prekročili na lodičke, keď sme sa preplavili po rieke Tigris. V bohatom Iraku je vidieť peniaze z ropy všade. Najhorším autom je nová Toyota, všade sú shopping centrá, skvelé diaľnice. Po prekročení hranice končí ríša kráľa Miroslava a začína Polnočné kráľovstvo. Zrazu sa ocitnete na prašných hrboľatých cestách, vily s klimatizáciou striedajú domčeky z utlačenej hliny, miesto nákupných centier len zaprášené miestne obchodíky. Tiež tam sú moderné rafinérie. Vidíte len ropné kladivá, ktorými sa ropa ťažila v dobách minulých,“ opisuje kontrast Markéta Kutilová.

 

Napriek tomu je sever Sýrie pre všetkých lukratívnou oblasťou. „Je to obilnica Sýrie. Sú tam obrovské lány polí, kde sa pestuje obilie, ovocie. Zároveň sú tam vodné zdroje a tritisíc ropných polí. Islamský štát sa snažil toto územie dobyť a na určitý čas sa mu to aj podarilo. Pred dvoma rokmi kontroloval polovicu územia sýrskeho Kurdistanu,“ objasnila. V tom čase Kurdi založili svojpomocne vlastné milície – mužskú časť YPG a ženskú YPJ. „Väčšinou bojujú so starými zbraňami a nemajú ťažkú bojovú techniku. Na rozdiel od Islamského štátu, ktorý disponuje najmodernejšou technikou. Aj napriek tomu sa im podarilo IS vytlačiť zo svojho územia. Majú s ním 550 kilometrov dlhú hranicu,“ ozrejmila.

 

Určitým problémom je však ich napojenie na Stranu kurdských pracujúcich (PKK), ktorá im pomohla so založením milícií. „PKK má za cieľ vytvorenie veľkého Kurdistanu a je vo vojne s Tureckom. Zastáva ľavicovú marxistickú ideológiu, ktorá je inšpirovaná Abdullahom Ocalanom, ktorý je v tureckom väzení na doživotie. PKK zviedla v minulosti veľa súbojov s tureckou armádou a je na niektorých zoznamoch teroristických organizácií . A práve PKK pomáhal vycvičiť a vyškoliť sýrske kurdské milície,“ vysvetlila. Preto je režim v sýrskom Kurdistane – Rojave – ľavicový až komunistický. „Je to režim jednej strany. Avšak v kontexte Sýrie je to stále režim najmiernejší a najdemokratickejší,“ oznámila.

 

Vo svojej prednáške sa Kutilová dostala k hlavnému cieľu ich cesty, mestu Kobani, ktoré je niekedy označované ako Stalingrad Blízkeho východu, lebo sa rovnako ako sovietske mesto za druhej svetovej vojny preslávilo statočným odporom obrancov a tvrdo za to zaplatilo. „Pred vojnou žilo v Kobani 45-tisíc obyvateľov. V septembri 2014 však do mesta vstúpili bojovníci IS a väčšina obyvateľov utiekla za hranice do Turecka. Zostalo tu len niekoľko stoviek kurdských bojovníkov, ktorí udržali dvadsať percent mesta,“ vysvetlila. Začala sa bitka o každý dom, zle vyzbrojení Kurdi mali veľkú nevýhodu proti moderne vyzbrojeným bojovníkom IS. Začali teda vyjednávať so spojencami. Tí napriek pôvodnému odporu Turecka začali bombardovať pozície IS, čím privodili kľúčový zvrat vo vývoji bitky o mesto. „Na pomoc YPG/YPJ prišli nakoniec aj ťažko vyzbrojení pešmergovia zo susedného irackého Kurdistanu a bojovníci z Asadovej opozície – Slobodná sýrska armáda. Rozhodujúce ale boli nálety spojencov. Kobani bolo oslobodené 27. januára 2015. Boj sa tým ale zďaleka neskončil,“ opísala Kutilová. Mesto zaplatilo krutú daň totálnej deštrukcie. Napriek tomu sa stala nevídaná vec. Do úplne zničeného mesta sa vrátilo 35-tisíc ľudí. „Nefunguje tam elektrina, voda. Nie je tam škola, zo štyroch nemocníc zostala jediná. Rádiológ tam nemá ani röntgen. Nemocnica de facto funguje ako výdajňa liekov alebo ako ošetrovňa,“ uviedla. „Napriek tomu je v tých ľuďoch obrovská sila. Chcú svoje mesto obnoviť a nevydať ho znovu Islamskému štátu. Keď sme tam boli, tak čistili tehlu po tehle, odvážali sutiny. Obnovili pekárne, reštaurácie. Ide to ale pomaly, navyše väčšina z nich žije v stanoch či v tých svojich ruinách,“ spozorovala.

České novinárky boli v Kobani 12 dní. „Keď sme išli po meste plnom ruín, vraveli sme si, že to je skaza totálna, že je to mesto duchov. Zrazu z tých ruín vyliezali ľudia, usmievali sa, pozývali nás na čaj, ponúkali pistácie či jablká. Je v nich obrovská sila,“ povšimla si. A to ešte musia čeliť rôznym nástrahám. Islamisti, keď mesto opúšťali, tak na rôznych miestach nastražili míny. Preto tu zomrelo už 131 ľudí, ktorí šliapli na mínu. Islamský štát sa ale nevzdáva. Dvadsiateho piateho júna 2015 podnikli do mesta jeho bojovníci zákerný nočný výpad, prezlečení za vojakov YPG. Povraždili 320 ľudí, z toho 300 civilistov. V ten istý deň ale postrieľal islamista na tuniskej pláži štyri desiatky turistov, prevažne Britov. Aj preto správa o masakre v Kobani bola mediálne zabudnutá.

 

Podobný brutálny výpad vykonal IS v dedine Bakh Bathan, ktorú novinárky tiež navštívili. Islamisti tu postrieľali tridsaťtri ľudí – mužov, žien i detí. „Prišli o štvrtej ráno, keď všetci spali. Vypukla panika, ľudia sa schovávali do spŕch, zabarikádovali sa v izbách. Kto mal zbraň, šiel bojovať,“ opisujú autorky vo svojej knihe rozprávanie miestneho policajta Abdula Kadira. „Po tomto útoku odišlo päťdesiat zo sedemdesiatich tamojších rodín. Veď takzvaný Islamský štát je len 15 kilometrov ďaleko… Ako nám porozprával starosta – niektoré rodiny odišli do Turecka, iné do Európy, ďalší do iných miest v Rojave,“ povedala Kutilová.

 

„Strach je všadeprítomný. Ľudia štyri roky čakali a dúfali, že sa tá vojna už skončí. V poslednom čase tú nádej začínajú strácať, pretože na koniec konfliktu to nevyzerá. Ten je dôvodom, čo ľudí ženie preč. Ďalším dôvodom, prečo ľudia odchádzajú, je obrovská inflácia a tiež žalostná situácia v školstve. Funguje ich v Sýrii necelá polovica. V množstve škôl sme videli bývať utečencov. Migrácia nie je len von zo Sýrie, ale aj vovnútri nej. Stredné školy nefungujú vôbec žiadne. Univerzita je v Damasku a tam sa zo severu vôbec nedostanete. Preto ľudia, čo majú deti, nevidia v Sýrii budúcnosť a veľa z nich odchádza,“ uviedla.

Kutilová s Klicperovou boli v Sýrii v čase, keď kancelárka Merkelová vyhlásila, že Nemecko bude prijímať Sýrčanov. „Na tých ľudí to zapôsobilo ako rozbuška. Pochopili to tak, že Nemecko ich chce. A že teraz alebo nikdy majú šancu. Vyhlásenie Merkelovej dalo do pohybu ľudí, ktorí o tom predtým ani nepremýšľali. Len za čas nášho pobytu sme postretli desiatky rodín, ktoré odišli do Európy alebo sa k tomu chystali,“ spozorovala.

 

Základným predpokladom na to sú, samozrejme, peniaze. A nie malé. „Cesta stojí asi 85-tisíc korún na dospelého, dve deti platia ako jeden dospelý,“ prezradila. „Veľa ľudí predáva všetko, čo má, aby na cestu mali. Odchádza stredná trieda a potom tí, čo už majú príbuzných v Európe. Pre Sýrčanov je dôležité, aby ich veľká rodina vrátane rôznych bratrancov, sesterníc zo štvrtého kolena bola pohromade. Keď premýšľajú, ako rodinu zlúčiť, tak Sýria ako veľké bojisko neprichádza do úvahy. A ak majú príbuzných v Európe, tak voľba padá na ňu,“ vysvetlila.

Sýrčania odchádzajú do Európy takzvanou balkánskou cestou. „Odhaduje sa, že osemdesiat percent ľudí putujúcich po tejto trase sú Sýrčania, zvyšok tvoria Afganci, Pakistanci, Bangladéšania. Avšak toto nie je jediná migračná cesta,“ upozorňuje. Je tu podľa nej ešte jedna – oveľa silnejšia migračná vlna, ktorá sa utvorila po páde Kaddáfího v Líbyi. „Líbya sa rozpadla a tadiaľ mieria už štyri roky milióny utečencov zo severnej a západnej Afriky. Z osemdesiatich percent touto cestou utekajú ľudia, ktorí neutekajú pred vojnou. Idú z takzvaných bezpečných krajín a idú do Európy preto, že je to teraz možné,“ konštatovala . „Často to funguje tak, že rodina vyšle jedného svojho člena, aby potom, až sa v Európe uchytí, posielal späť svojej rodine peniaze. Zložia sa a koho vyberú? Mladého silného muža, ktorý je schopný absolvovať náročnú cestu po mori a od ktorého očakávajú, že si nájde v Európe prácu,“ objasnila.

 

Migranti z takzvaných bezpečných krajín – narozdiel od tých utekajúcich z konfliktov – nemajú v Európe právo na azyl. „Môžeme ich poslať späť. Avšak Európa nebola schopná za 4 roky nájsť spoločnú koncepciu, ako na obrovskú migračnú vlnu reagovať. Zatiaľ sú prijímaní viac-menej všetci. Azylová procedúra trvá tri roky. Za ten čas sa tu tí ľudia oženia, naučia sa jazyk a potom je takmer nemožné ich poslať späť,“ domnieva sa.

 

Podľa Dublinských dohôd je nútený migrant žiadať o azyl v prvej bezpečnej krajine. „A tou bolo pre utečencov z Afriky Taliansko. Dlhodobo volalo márne o pomoc ostatných štátov. Samo situáciu nezvládalo rovnako ako Grécko. A tak sa stáva, že keď príde loď s migrantmi, nikto ich neregistruje, nespýta sa, kto si a kam ideš, dajú im päťdesiat eur a povedia bež na sever, hlavne zmizni z Talianska,“ konštatovala.

Nemyslí si, že medzi migrantmi sú húfy teroristov. Prečo? „Islamský štát má svoje výcvikové tábory, kde školí teroristov špeciálne pre boj v Európe. Ale môžu si vyškoliť Európanov alebo nie je problém si v Damasku kúpiť pas a európske vízum. A nemusia svojich teroristov posielať na dvojmesačné rizikové pochody,“ domnieva sa Kutilová. Najnebezpečnejší sú ale práve Európania, ktorí sa v Islamskom štáte vycvičia a potom sa v pohode vrátia. „Títo ľudia sú časovanou bombou, čo sa ukázalo nedávno pri atentátoch v Paríži. Je otázka, či si Európa uvedomí včas riziko tejto piatej kolóny pre Európanov,“ opýtala sa. „Teroristických útokov tu bude pribúdať,“ dodala Markéta Kutilová.

Kobani sa skúseným cestovateľkám Kutilovej a Klicperovej zadrelo pod kožu tak, že v Česku založili konto SOS Kobani. Peniaze z neho chcú použiť na nakúpenie prístrojov do miestnej nemocnice či na výstavbu školy. Päťdesiat korún naň ide aj z každej ich knižky Islamskému štátu na dostrel. V nej sa v záverečnej kapitole zamýšľa Tomáš Kaválek z Asociácie pre medzinárodné otázky nad budúcnosťou Sýrie. „Ako Asadov režim, tak opozičné skupiny v Sýrii sa tešia podpore vonkajších aktérov. Vojna v Sýrii je jednou z arén regionálneho súperenia medzi Iránom a jeho oponentmi. Teherán podporuje Asadov režim a v Sýrii nasadil jednotky libanonského Hizballáhu. Pre Rusov je Asadov režim kľúčovým spojencom na Blízkom východe a jediným, ktorý hostí ruskú námornú základňu v Stredozemnom mori. Bez ruskej podpory by Asadova armáda nemohla vydržať štyri roky bojov,“ opisuje.

 

Na druhej strane podľa neho stojí blok reprezentovaný sunnitskou Saudskou Arábiou. Saudskoarabi so svojimi spojencami z radov arabských monarchií v Perzskom zálive, ako je Katar, vidia v občianskej vojne príležitosť zvrhnúť proiránsky režim v Sýrii. V závese stojí USA ako dlhoročný partner Saudskoarabov. Štáty Perzského zálivu bez okolkov podporujú islamistických rebelov na úkor umiernenejších rebelov. Turecko sa rozhodlo hodiť Asada cez palubu v roku 2011. Ankara najskôr podporovala umiernenú opozíciu, ale potom stavila na silnejšie islamistické skupiny, ako Ahrár aš-sám, a tiež tolerovala logistické operácie a verbovanie IS na svojom území. „Riešenie sýrskeho konfliktu tak stojí a padá na dohode o rozdelení vplyvu medzi Iránom a Saudskou Arábiou v tandeme s Tureckom, USA a Ruskom. A tá je aj napriek väčšej ruskej angažovanosti od septembra 2015 zatiaľ v nedohľadne,“ domnieva sa Kaválek. Výhľady teda príliš optimistické nie sú. Doba „happyendov“, zdá sa, skončila.

 

autor: Oldřich Szaban