Politici a mainstreamové médiá sú v šoku zo silvestrovských sexuálnych útokov v Kolíne nad Rýnom a v ďalších nemeckých i iných mestách. Vy sa zaoberáte oblasťou náboženských zdrojov genocídneho násilia, a tak je namieste otázka, či to nekontrolované násilie bolo prekvapením aj pre vás. Ako ste správy o ňom prijali?
Udalosti v Kolíne a ďalších európskych mestách sú predovšetkým veľmi smutné. Akékoľvek násilie je vždy šokujúce, ale násilie na ženách a deťoch je kategória sama pre seba. Pre mňa skutočným šokom boli dva roky staré utajené udalosti v Štokholme, kde sexuálne napadli dievčatá vo veku jedenástich a dvanástich rokov. Ak Kolín Európanom otvoril oči a ukázal, že v niektorých krajinách funguje informačná cenzúra, Štokholm je hranica, za ktorú sa už nedá vrátiť späť. Vláda v žiadnej krajine na svete nedokáže zdôvodniť, prečo prestáva chrániť svoje deti.
Pracujete vo Výskumnom centre archeológie zla. Keď študujete minulé ľudské spoločnosti cez historické pramene, získavate zo svojho bádania aj poznatky, podľa ktorých sa dajú násilnícke sklony od vyznávačov niektorého náboženstva očakávať?
Všeobecne platí, že prakticky každé náboženstvo má potenciál motivovať svojich stúpencov k násiliu. Náboženstvo zjednocuje určité spoločenstvo ľudí, dáva mu jeho kolektívnu identitu. Proces sebaidentifikácie náboženskej skupiny je psychologicky založený na vymedzení sa voči inej, vonkajšej skupine. V náboženstve sú to buď príslušníci konkurenčných náboženských skupín, alebo univerzálne tí, ktorí sa k „pravej“ viere nehlásia, teda tzv. neveriaci. Záleží na teologickom ponímaní, kontexte vzniku náboženských textov a, pochopiteľne, politickom uplatňovaní týchto textov.
Ak sa stretnú tie správne podmienky, je výsledkom kolektívne náboženské násilie, ktoré poznáme od počiatku ľudských dejín, prinajmenšom od obdobia prvých starovekých civilizácií Predného východu. Judaizmus, kresťanstvo a islam vo svojich teológiách koncept svätej vojny podrobne rozpracovali a predstavujú dôležitý zdroj politicky motivovaného násilia. V súčasnosti sa náboženská doktrína uplatňuje radikálnymi a extrémnymi politickými skupinami v islamských krajinách. Ale nie je to tak dávno, keď hlavnú svetovú násilnú ideológiu predstavovalo kresťanstvo. Ešte pred 22 rokmi počas genocídy v Rwande boli medzi páchateľmi genocídneho násilia kresťania vrátane oficiálnych cirkevných predstaviteľov. Mimo násilia neostali ani náboženské systémy východu, hinduizmus, budhizmus alebo japonský šintoizmus. Všeobecne náboženstvo iba aktivuje to, čo je pevnou súčasťou ľudskej podstaty – v tom dobrom, aj v tom zlom.
Určite sa nezaoberáte len genocídnym násilím v minulosti, ale sledujete aj to, čo sa deje vo svete dnes. Kde a ako sa z vášho pohľadu pácha najhoršie násilie, či už sexuálne, alebo iné?
Podľa organizácie Genocide Watch je genocídne násilie aktuálne páchané zhruba v desiatich krajinách sveta. Na ázijskom kontinente sú to Severná Kórea a Mjanmarsko (Barma), kde sú budhistickými extrémistami prenasledovaní príslušníci miestnej, etnicky odlišnej minority. V Sýrii a Iraku operuje organizácia Islamský štát, ktorá predstavuje najväčšiu svetovú hrozbu z toho dôvodu, že má kapacitu a zdroje preniesť teror aj svoju genocídnu politiku do ktorejkoľvek časti sveta. Najväčšia koncentrácia krajín, kde sa realizuje genocídna politika, je však v strednej Afrike a jej bezprostrednom okolí. Táto zóna smrti je časovanou bombou, lebo môže – v spojení s ďalšími faktormi – spustiť mohutnú migračnú vlnu do Európy. Genocída je nezlučiteľná so životom alebo všeobecne ľudskou existenciou, lebo cieľom genocídy je úplné alebo čiastočné vyhladenie definovanej skupiny ľudí. Medzinárodné spoločenstvo hrozbu genocídneho násilia sústavne podceňuje a „plody“ tejto politiky spoznávame dnes na schengenskej hranici. Prevencii genocídnych rokovaní tiež vôbec neprospievajú popieračské tendencie v niektorých krajinách, najmä v Turecku. Ak niekomu dlhodobo prechádza bagatelizácia alebo priamo popieranie vraždy státisícov ľudí, prečo by sa mali ostatní obávať genocídnu politiku realizovať?
Podľa holandského spisovateľa marockého pôvodu Hafida Bouazza majú spomínané násilnosti súvislosť s islamom, lebo nejde len o náboženstvo, ale aj o kultúru, o celý systém názorov a postojov, a podľa neho je žena vlastníctvom muža. Dá sa na to tak pozerať, alebo nemôžeme brať všetkých moslimov ako hrozbu?
Nemyslím si, že „silvestrovské“ sexuálne násilie v Nemecku a Škandinávii priamo súvisí s náboženskou ideológiou. To, čo sa deje teraz v Európe, nie je sexuálny džihád. Ten pácha Islamský štát v Sýrii a v Iraku. V Európe máme skôr dočinenia s ľudským konaním, ktoré je celkovo v rozpore s európskymi hodnotami. Udalosti sexuálneho násilia v Indii, ktoré sa v nedávnej minulosti medializovali po celom svete, tiež neboli priamo motivované nábožensky. Je dobré si uvedomiť, že Európa vo vzťahu k ženám dosiahla neuveriteľný civilizačný pokrok. Všetko, čo je v tomto smere mimo európskeho civilizačného okruhu, sa nám bude zdať ako barbarské, cudzie.
Žena dosiahla skutočne rovnoprávne postavenie, je rešpektovaná, má rovnaké práva ako muži, hoci, pochopiteľne, v niektorých krajinách viac a v iných menej. Emancipácia žien je jedným z najvýraznejších výdobytkov európskeho ducha. A tento výdobytok je v ostrom rozpore s inými kultúrami. Islam je v otázke postavenia žien značne diskutabilný nielen svojou praxou, ale aj teológiou. Každému musí byť jasné, že ku kultúrnej emancipácii príliš neprispieva. Ale ako ste naznačili v otázke, problém je v definícii islamu ako náboženstva. Čo je náboženstvo a kde sú jeho hranice, nie je vôbec jednoznačné. Žiadny jednotný výklad neexistuje. Niektorí odborníci napríklad nepovažujú budhizmus za náboženstvo, ale za filozofiu, podobne je to s hranicami medzi tým, čo je náboženstvo a čo už kultúra.
Majú sa preto v súvislosti s obrovskou migračnou vlnou začať ženy v Európe báť, ak sa už teraz nestrachujú?
Bohužiaľ, pocity istoty a bezpečia európsky priestor opustili. Od roku 2001 svet žije v celkovej atmosfére neistoty a rizika. Dnes Európania na vlastné oči vidia, že schengenská hranica de facto neexistuje. To je mimoriadne silný psychologický moment, aj keď u niektorých ľudí môže fungovať len podvedome. Všeobecne si myslím, že dôvera európskych občanov v inštitúcie je na bode mrazu. Neustále sa hovorí o hrozbe terorizmu a bezpečnostných opatreniach, a potom vidíme fotografie teroristov, ktorí si niekoľko hodín po brutálnom útoku kupujú párok na benzínovej pumpe. Ponúka sa otázka, ako teda chcú európske štáty ochrániť ženy a deti? A predovšetkým, ako chcú získať späť dôveru verejnosti po tom, čo sa bezpečnostné riziká snažili „ututlať“?
Islamská kultúra je machistická kultúra utužená tisícštyristo rokmi indoktrinácie. Považujete za reálne, aby sa imigranti vzdali svojho nadradeného postoja k ženám alebo by ste skôr súhlasili s názorom, že cudzinci, ktorí už roky žijú v Nemecku, sa rovnako za celý čas ani o piaď neposunuli bližšie k civilizácii?
Túto otázku nie som príliš schopný posúdiť. Záleží, koho myslíte „cudzincom“. Rozhodne by som nedával zjednodušujúce znamienko rovnosti medzi islamom a diskrimináciou žien. Nadradený postoj k ženám, ako hovoríte, majú aj niektoré európske kultúry, najmä v oblasti Stredomoria. Rovnako tak islamské spoločnosti sú značne diferencované. Je rozdiel medzi postavením ženy v Bosne a Hercegovine, Turecku, Saudskej Arábii alebo Indonézii. V tejto diferenciácii je určitá nádej sveta, že nakoniec zvíťazí iná verzia islamu, než ako ju poznáme napríklad zo správ o Saudskej Arábii. A čo sa týka „cudzincov“ v Nemecku, bude to asi podobné. Záleží na tom, do akej školy, športového krúžku, kostola alebo mešity konkrétny človek chodí. Každý z nás je formovaný v detailoch a niekedy aj náhodách.
Prestížny nemecký denník Der Spiegel otvorene zaradil páchateľov k nejakej etnickej skupine, čo bolo v krajine donedávna nemysliteľné. Môžu byť silvestrovské útoky tou povestnou kvapkou, po ktorej pretiekol pohár trpezlivosti, a čo by to mohlo priniesť?
To nebola kvapka, v Kolíne a v Štokholme sa pretrhla priehrada. Predovšetkým sa ukázalo, že Európa je v zajatí vojny ideológií najrôznejšieho druhu. Veľké, malé i úplne miniatúrne ideológie príliš neberú ohľad na realitu a racionálny úsudok. Berú všetko alebo nič, žijú v čiernobielom svete. Ale svet je šedý, komplikovanejší a predovšetkým sa nedá prispôsobiť nejakej „veľkolepej“ idei. Hovorí sa tomu utópia a Európa v minulom storočí kolapsov týchto utópií zažila niekoľko. Mám pocit, že Európania začínajú mať utopických ideológií dosť. Chcú zodpovednú politiku, reálnu prognózu a slobodu rozhodovania. A médiá týmto verejným náladám pôjdu postupne v ústrety.
Vo svojom utorkovom komentári pre MF Dnes s názvom Útoky na dievčatá a švédske ticho ste napísali, že vítacia kultúra sama seba usvedčila z úplného politického naivizmu, v dôsledku ktorého sa v Európe začal rúcať stáročia budovaný systém občianskeho náboženstva. Dá sa tomu zrúteniu ešte zabrániť a ak áno, ako?
Keď sa niečo rúca, ešte to neznamená, že je po všetkom. Bude záležať na občianskej angažovanosti, povedomí o tom, čo sú piliere európskej demokracie a ochote sa za tieto hodnoty postaviť. A, samozrejme, na Európskej komisii a ďalších inštitúciách Európskej únie. Zatiaľ to vyzerá, že eurokratická elita skôr buduje opak občianskeho náboženstva, teda náboženstvo politické. EÚ je ale založená na kolektívnom rozhodovaní. Ak členské štáty nájdu spoločnú vôľu, vráti sa aj európska politika k pôvodným základom. V európskych krajinách sa ešte stále rozhoduje vo voľbách.
Tiež ste uviedli, že zatajovaním násilníckych činov zo strany imigrantov v Nemecku, Švédsku či inde sú spochybnené právo na informácie, možnosť voľby, demokratická kontrola aj sloboda prejavu. Koho je to v atmosfére prebujnenej politickej korektnosti vina?
Príčinou bude bezpochyby viac faktorov. V konkrétnych prípadoch je nutné príčiny detailne prešetriť, pretože to je, samozrejme, kľúčová otázka pre budúci vývoj. Vydal niekto príkaz na neinformovanie, existujú písané alebo nepísané inštrukcie, alebo jednoducho sú iba novinári a policajti pod politickým tlakom? Na túto otázku zatiaľ nedokáže nikto kvalifikovane odpovedať. Ale v každom prípade bude v pozadí klasická ideologická úvaha: keď o niečom nebudeme hovoriť, tak sa to vlastne nedeje.
