V súvislosti s migračnou krízou zazneli v minulých dňoch z úst českého prezidenta Miloša Zemana zásadné vyhlásenia. V rozhovore pre ČRo Plus s odvolaním sa na predstaviteľa Spojených arabských emirátov a marockého ministra zahraničia označil aj konkrétny zdroj. „Domnievam sa, že túto inváziu organizuje Moslimské bratstvo s využitím finančných prostriedkov z celého radu štátov,“ vyhlásil Zeman. Čo povedať k tejto organizácii?
Vychádzam z jednoduchej tézy, že v rámci migračnej vlny prichádzajú najmä sunnitskí veriaci. Šiítov či alavitov sa netýka. Na stretnutí o Sýrii s predstaviteľmi krajín, v ktorých je väčšinovým náboženstvom šiítska vetva islamu, ktorá sa konala v českom parlamente, som sa počas diskusie zhodol s prítomnými veľvyslancami na tom, že koreňom islamského terorizmu a radikalizácie moslimov bola frustrácia z konca Osmanskej ríše a následnej sekularizácie a modernizácie Blízkeho a Stredného východu, ktoré nastali v kolonizovaných krajinách v päťdesiatych rokoch. To bolo impulzom k politickej aktivizácii dovtedy väčšinou sunnitského sociálneho hnutia – Moslimského bratstva. Vzniklo z neho jedno z najväčších hnutí panarabských a panislamských konzervatívcov so znakmi, ktorým hovoríme fundamentalizmus. Pri kolíske jeho nezmieriteľného náboženského puritanizmu a politizácie stál egyptský básnik a učiteľ Sajjida Qutb. Jeho článok s názvom „Amerika, ktorú som videl“ a najmä jeho kniha „Míľniky“ (Ma Alim fi-t-Tariq) či Bitka medzi islamom a kapitalizmom (Ma'arakat al-Islam wa'l-Ra 's Maliyya) orientovali moslimských bratov od modernizmu Násirovho Hnutia slobodných dôstojníkov k ultrakonzervatívnemu chápaniu viery a jej radikálnej obrane pred „nemravnými cudzincami“.
K štúdiu odporúčam film Adama Curtisa „The Power Of Nightmares“ alebo aspoň recenziu, ktorá vyšla kedysi v Britských listoch.
Je bratstvo schopné transfer časti imigrantov organizovať alebo zaplatiť? A malo by na to dôvod?
Samozrejme. Organizovať áno, zaplatiť nie samo. Ale ono nežije z vlastných zdrojov. Ono žije už desiatky rokov zo solidárnych darov na podporu svojej sociálnej činnosti, ktoré venujú banky, organizácie i jednotliví šejkovia z krajín Zálivu.
Teórie o tom, že niekto migráciu organizuje, sú časté. Vyplývajú zrejme z relevantne nezodpovedaných otázok o tom, prečo sa dali imigranti zo Sýrie na cestu práve teraz, alebo zo skutočnosti, že africká vetva imigrácie je logisticky zložitá, a teda ju musí niekto organizovať a zaplatiť… Iné teórie naopak tvrdia, že ľuďom, ktorí prežívajú v zlých podmienkach v utečeneckých táboroch v Sýrii, už jednoducho došla trpezlivosť a že africkí imigranti disponujú finančnými prostriedkami na to, aby si cestu zaplatili sami. Čo z toho je pravdepodobnejšie? Ako sa na celú záležitosť pozeráte?
Moslimskí bratia sú dnes jedinou nadštátnou masovou organizáciou sunnitov, výdatne finančne dotovanou bohatými sunnitskými šejkmi samostatne alebo prostredníctvom Organizácie pre spoluprácu krajín Perzského zálivu, ktorá je schopná ideovo ovplyvňovať, ekonomicky a logisticky zabezpečiť takúto operáciu. Sám strážca dvoch svätých miest, saudský panovník, nemá v teréne afrických krajín toľko miestnych pomerov znalých spolupracovníkov. Uvedomme si, že je potrebné prekonať až 4 600 km k hraniciam EÚ. Migranti sú chudobní, väčšinou nevzdelaní, jazykov a svetového cestovania neznalí dedinčania. Nie sú to sýrski inžinieri či lekári… Nevedia kadiaľ, nevedia kam ani komu môžu dôverovať. To im musel niekto povedať v ich jazyku a na ich intelektuálnej úrovni.
Bratstvo je jedinou organizáciou, ktorá pôsobí ako laicky náboženská, politická, ale aj ekonomická sila vo všetkých štátoch, odkiaľ migranti pochádzajú. V každom meste, v každej dedine je mešita, v nej veriaci rovnakého vyznania, v každej dedine je nejaký brat. Od Eritrey po Líbyu a Sýriu.
Zakladateľ Al-Banna veril, že Korán a sunna predstavujú dokonalý spôsob života a sociálnu a politickú organizáciu, ktoré Boh stanovil pre človeka. Bratia majú skúsenosti s veľkoobjemovou sociálnou prácou v teréne, pretože v mnohých krajinách nahrádza bratstvo neexistujúci sociálny systém. Vedia zohnať potraviny i zbrane. Vedia zabezpečiť nákladiaky aj lode. Majú ale aj skúsenosti s vojenskými operáciami, s podvracaním šiítských i sekulárnych režimov a utajením obrovskej masy svojich členov v podzemnom hnutí. V Egypte prežili zákaz a prenasledovanie od Sadata aj Mubaraka, dnes sú znova zakázaní a prenasledovaní. Bratia majú skúsenosti s púštnou asymetrickou partizánskou vojnou i s terorizmom. Sinaj je toho dôkazom.
Hizballáh ako šiítske vojensko-politické hnutie dokáže síce to isté, ale v Palestíne, Jordánsku, Iráne či v Libanone, odkiaľ napodiv migranti neutekajú, aj keď je tam vojna, okupácia či chudoba. Ani panarabská sekulárna konzervatívno-socialistická strana Baas nie je expanzívna. Netúži po svetovláde chalifátu. Radikálne sunnitské vojenské hnutie Džamát SARI operuje lokálne – rozdrobené do mnohých malých tajných dedinských buniek s niekoľkými členmi v Dagestane, Čečensku a Ingušsku. Pritom žiť by som v týchto krajinách nechcel. A väčšina moslimov zrejme tiež nie. Ale odtiaľ žiadni utečenci nie sú alebo hádam áno?
Preprava milióna ľudí za rok nie je sranda. Počet nákladiakov nie je neobmedzený. Rátajte so mnou. Trasa z Eritrey či zo Sudánu do líbyjských prístavov je dlhá 4 600 km. Zo Sýrie do Turecka to tiež nie je kúsok. Ani z Afganistanu. Pešo je to nezmysel. Vlakom sa načierno bez dokladov cestovať nedá. Nákladiak uvezie päťdesiat ľudí. Cez Afriku sa ide priemernou rýchlosťou 50 km za hodinu maximálne osem až desať hodín, keď sú dvaja vodiči. Vodič aj pasažieri potrebujú spať, jesť, močiť… Viac ako 500 km za deň neprejdú. Auto spotrebuje15 – 30 litrov na 100 km. Nafta niečo stojí. Potraviny a voda, rovnako ako ubytovanie (minimálne pre vodiča) tiež nie sú zadarmo. Opravy prasknutých polosí po ceste tiež nie. Podnebie či počasie sa menia, pre migrantov je potrebné ošatenie a obutie. Prekračovanie hraníc je nelegálne, sú potrebné úplatky vojakom i sprievodcom. Nevyhnutné sú aj zberné čakacie tábory s elementárnym vybavením – stanmi, záchodmi, dodávkou vody. Sú potrebné člny a ich kapitáni. Opäť je potrebné veľké množstvo techniky, nafta a peniaze na mzdu. To nie je možné zvládnuť náhodne, chaoticky, bez ekonomického, logistického i bezpečnostného zabezpečenia.
Ak ľuďom, ktorí „prežívajú v zlých podmienkach v utečeneckých táboroch“ v Sýrii, Turecku či Líbyi alebo Egypte, už „jednoducho došla trpezlivosť“, došli im peniaze, sú hladní a vyčíňajú medzi nimi prenosné choroby, tak tomu rozumiem. Ale potom nemajú určite ekvivalent desať- či dvadsaťtisíc korún v dolároch či eurách na osobu na cestu do Európy. Nevydržia tú cestu a hlavne… Nevedia, že chcú ísť len do Nemecka, pretože tam je raj. Za túto sumu môžu pohodlne a skromne žiť mimo zberných táborov v krajine, ktorá je im bližšia kultúrne, nábožensky i jazykovo. Žiť, nie živoriť.
Za zmienku stojí aj to, že Francúzsko také zahltené utečencami okrem migrantov zo svojich bývalých kolónií nie je. Prevažná väčšina minuloročnej migračnej vlny smerovala cez Líbyu, Egypt či Turecko do Talianska či Grécka. Prakticky nikto neutekal cez Gibraltár do Španielska, aj keď je to pár kilometrov. V Maroku nie je sociálna situácia oveľa lepšia ako kdekoľvek inde v Afrike a Západná Sahara, Mauretánia, Burkina Faso, Senegal, Mali či Niger sú plné chudákov, ktorí žijú za dolár na deň. Takže ono to tou neudržateľnosťou sociálnej situácie asi nebude…
Teda suma sumárum: prezident do jednej vety koncentroval výsledky pomerne komplexnej spravodajskej analýzy, vypracovanej určite operatívcami s terénnymi znalosťami a analytikmi. Keďže ako jediný môže sám bez kontrasignácie úkolovať tajnú službu aj klásť zdvorilé otázky veľvyslancom, mal zrejme vstupné informácie aj závery správne…
Ďalšia, oveľa menej pravdepodobná možnosť je, že utečencov organizujú ruská FSB či GRU cez Irán či Asada, čo by však znamenalo šiítsku organizáciu. Tá je však iba niekde. Dôvodom by mohlo byť „zamestnanie“ Európskej únie ako trest za jej rozvracačstvo na Ukrajine.
Alebo investorom a organizátorom môže byť posledný žijúci potomok Kaddáfího – syn Hannibal. Dôvod je logický: pomsta za otca a rehabilitácia jeho varovania na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN v roku 2009. „Zelená“ Mathaba (líbyjské globálne centrum antiimperialistickej propagandy), ktorú kedysi viedol šéf líbyjskej rozviedky Musa Kusa, stále funguje v celej Afrike aj po plukovníkovej smrti a dezercii jeho hlavného „spravodajcu“. Ten utiekol do Británie a žije teraz v Katare. Pod ochranou USA. Európska únia proti nemu zrušila aj sankcie… Mimochodom, delegátmi kongresu Al Mathaby v auguste 2000 boli okrem mnohých politikov „červenej“ Afriky a Južnej Ameriky i politici talianskej komunistickej Rifondazione a španielskej zjednotenej ľavice… Hannibala niekto oslobodil nedávno v Libanone, keď ho za zvláštnych okolností niekto iný zadržal a uväznil. Čím sa dnes baví človek, ktorého rodina mala v nekonečnej líbyjskej púšti tajné podzemné skladiská zbraní i zlata pre národnooslobodzovacie armády Afriky?
Prípadne mohla operáciu proti Nemecku a jeho ekonomike vymyslieť americká CIA a platiť ju zo zdrojov Saudskoarabov… Návštevy amerických politikov v Saudskej Arábii pred začiatkom krízy boli na najvyššej úrovni aj s najvyššími šéfmi CIA a Pentagónu a diskutovať mohli o všeličom, nielen o páde cien ropy pre vyhladovanie Ruska. Nemecko urobilo proti vôli USA a Británie separátnu dohodu s Ruskom o Nord Streame, chystá Nord Stream II, a tým oslabilo britskú a americkú majdanovú hru na Ukrajine, do ktorej investovali miliardy. USA ale majú väzby opäť len v krajinách Zálivu, ovládaných sunnitskymi šejkmi, čiže opäť v logickom napojení na Organizáciu spolupráce krajín Zálivu, medzinárodnú terénnu organizáciu Moslimských bratov a sieť mešít sunnitskej vetvy islamu siahajúcich nielen k hraniciam Európy, ale až do Londýna a Berlína…
Vyberte si… Možné sú aj rôzne záujmové kombinácie rôznych variantov.
Faktom zostáva, že Nemecko a Švédsko niekto označil za cieľ a informácie rozšíril medzi obrovskú masu ľudí kanálmi, ktoré európska ani americká rozviedka nezaznamenali. Masy sa dali do pohybu pomerne náhle. To nie je náhoda. Rovnako ako náhoda nie je, že sa vyhli Česku.
Silnejú debaty o zložení utečencov, ktorí prišli do Európy. Vo Vianočnom posolstve český prezident povedal, že podstatná väčšina z nich sú zdraví mladí muži, predtým už hovoril o čísle zhruba 80 percent. Bol za to obviňovaný zo lži, pretože vraj Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov uvádza číslo 58 percent mužov a zvyšok majú byť ženy a deti.
Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov uvádza sumarizované čísla podľa krajín a sčíta všetkých migrantov. Vrátane napríklad študentov či gastarbeiterov. Nejde teda o počty oných migrantov na pašeráckych lodiach a gumových člnoch. Tam je situácia iná a prezident bol k pravde určite bližšie ako jeho kritici.
Prezident Zeman argumentuje tvrdením šéfa nemeckej kontrarozviedky, ktorý hovoril o 80 percentách mladých mužov, oznámením chorvátskej prezidentky alebo maďarského premiéra. Ako sa v tom všetkom orientovať? Možno vôbec niekde nájsť overené čísla?
Presné čísla vrátane detailného zmapovania vzdelanostnej, národnostnej, náboženskej i vekovej štruktúry majú určite Frontex, talianska a grécka polícia. Teda, mali by mať. Je to ich povinnosť. Presné čísla by mohli mať aj naša či nemecká rozviedka. Vzhľadom na prezradenie chaosu, s ktorým Gréci aj Taliani nezvládajú prijatie a registráciu migrantov, nebude mať oficiálne presné čísla nikto. Mnohým z utečencov polície hraničných krajín EÚ nezvládli či nechceli zvládnuť odobrať odtlačky a registrovať ich v Shengenskom systéme kvôli nutnosti sa ich v prípade odmietnutia inde ujať a poskytnúť im azyl. Nemeckému šéfovi kontrarozviedky by som bol ochotný veriť. V probléme lieta po akcii Angely on. Po Nemecku mu behá hromada teroristov s pravými pasmi Sýrie, vydanými Islamským štátom či kúpenými pravými alebo falošnými pasmi niektorých afrických štátov. Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov by som neveril ani sekundu.
Prezident zastáva názor, že by ľudia namiesto úteku mali radšej bojovať za svoju krajinu.
S tým absolútne súhlasím pri všetkých mužoch schopných vojenskej služby. Najmä pri mladých dezertéroch z Eritrey, ktorým sa nechce ani pracovať na znovuvybudovaní krajiny po vojne, ani bojovať. Výhovorky na vojnové depresie, posttraumatický syndróm alebo strach sú len výhovorkami. Navyše ženy či deti je teoreticky možné asimilovať a socializovať na kompatibilitu s hodnotami Európy, celé rodiny ani omylom. Zostanú ako paralelná spoločnosť, vylúčení, frustrovaní a neskôr agresívni.
Ale ako sa zapojiť do vojny bez pravidiel, kde zrejme vôbec nie je jasné, kto za kým vlastne stojí? Myslíte si, že sýrsky alebo iracký muž má povinnosť sa do konfliktu aktívne zapojiť napriek týmto skutočnostiam? A čo keď ľudia skrátka musia utekať pred Asadovým režimom, prípadne pred ISIS, a nemajú na výber?
Samozrejme, všetci, ktorí chcú prospieť svojej krajine, majú na výber. Nech si vyberú stranu, ktorá je im najbližšia. Ak je niekto nadšene veriacim moslimom – sunnitom, potom je jeho miesto vedľa bojovníkov za kalifát, ktorý EÚ, Rusko i USA označujú za teroristický. Bojovať môže všetkými prostriedkami, ktoré mu Korán povoľuje. V mene Alaha. Alebo je umierneným moslimom – sunnitom, a mal by bojovať po boku rovnako umiernených vo svojej dedine či meste. Proti Asadovi, ktorý sunnitov potláča ako potenciálnych sektárov. Mal by chrániť svoj dom, svoju rodinu, svojich susedov. Svoju mešitu. Alebo je šiítskym veriacim, stúpencom Asada, a potom musí pozdvihnúť zbraň za leva z Damasku proti všetkým sunnitským sektárom – za obranu veľkej silnej mnohonárodnostnej a jednotnej Sýrie. Prípadne je kresťanom, socialistom či komunistom, a potom je jeho miesto v boji proti všetkým islamistickým dogmatikom za obranu mieru vo veľkej a jednotnej Sýrii. To isté platí pre Irak, akurát baasisti to majú zložitejšie… Vzorom všetkým môžu byť Kurdky a Kurdi, ktorí neemigrujú, ale bojujú. Za slobodný Kurdistan bojujú už skoro celé storočia komunisti bok po boku s moslimami. Stále márne, ale možno teraz sa už dočkajú.
Sú Zemanove slová bagatelizáciou ľudského nešťastia alebo naopak výzvou k osobnej zodpovednosti?
Oboje. K Huntingtonovmu stretu civilizácií už došlo. Nečakajte súcit s ľudským nešťastím od protivníkov vo vojne. Zemanove výroky sú protiargumentom toho, že miestni slniečkari a anarchisti v očakávaní sociálnej revolúcie teraz adorujú z naivity či účelovo proletársky internacionalizmus v kombinácii s helsinským humanrightizmom bez toho, aby tvárou v tvár huntingtonskej asymetrickej vojne a migračnej zbrani zohľadňovali pojmy ako lojalita či vernosť k rodnej zemi.
Ale vážne. Všetci chudobní z utečeneckých táborov Afriky, Blízkeho či Stredného východu sa do bohatej Európy nezmestia, a ak budú chcieť, budú nakoniec rovnako tvrdo a vojenskými prostriedkami odmietnutí. Aj za cenu streľby do ľudí. Nikto z tých, ktorí tu desiatky rokov už žijú a bohatstvo Európy a jej sociálneho štátu rozmnožujú, sa nebude chcieť deliť. Ťažíme stále z koloniálnej minulosti niektorých krajín Európy, bohatstva získaného zbedačením iných krajín a na panský luxus sme si zvykli. Španielskeho otrokára, francúzsku cudzineckú légiu, jezuitského misionára či holandského ťažiča dreva či diamantov nepovažujeme za mediátorov interkultúrneho dialógu. Všetci boli kultúrnymi alebo ekonomickými agresormi. Kolonizátormi rabujúcimi Afriku. Žoldniersku cudzineckú légiu má Francúzsko v Afrike dodnes. Aj najúbohejší bezdomovec sa v EÚ má lepšie ako chudoba hladujúca v utečeneckých táboroch. Áno, v Gaze trpia státisíce. Detí. V Nigérii milióny. Detí i dospelých. Nezaujíma nás osud indonézskych bezzemkov ani osud Haiti. Nezaujímajú nás umierajúci v Indii. Nevezmeme ich z čírej kresťanskej lásky či ľudskoprávnej zodpovednosti všetkých do Česka. Pretože by sme sa mali v tom momente rovnako ako oni. Ale my za štandard považujeme mať sa lepšie.
Registrujete nejaké zdroje, ktoré by dokazovali alebo vyvracali Zemanove tvrdenia?
No ja by som bral veľmi vážne informácie o sexuálnych útokoch v nemeckých mestách na Silvestra a reakciu Judith Wolterovej z radnice Kolína nad Rýnom, ktorá neodporúča ženám niektoré zo štvrtí jej mesta „v okolí hlavnej stanice a katedrály a priľahlé oblasti smerom k brehu Rýna“. „Po celé mesiace sú v týchto oblastiach početné krádeže, otvorený obchod s drogami, lúpeže a útoky všetkého druhu,“ konštatuje. To je výraz bezmocnosti, rezignácia nemeckej verejnej i štátnej správy. A budúcej protiutečeneckej radikalizácie nielen nemeckej pravice, ale aj mainstreamu. Onedlho, ak by takáto bezpečnostná situácia pokračovala ešte nejaký čas, musí nutne dôjsť k vzniku susedskej domobrany, lynčovaniu cudzincov a stretom s políciou a armádou. Nakoniec na tej imigračnej vlne zarobíme my, do „bielych“ Čiech utečú pred utečencami skutoční „lekári a odborníci“. Lenže zo Západu. Z Nemecka.
Ako a na základe akých zdrojov vyhodnotiť kvalitu spolužitia moslimskej menšiny s pôvodným nemoslimským obyvateľstvom v Európe, a to v rozmere ekonomickom, sociálnom, náboženskom, kriminálnom i bezpečnostnom?
Nemecký bankár, exminister financií spolkovej krajiny Berlín a člen predstavenstva Spolkovej banky Thilo Sarrazin (SPD) zverejnil v auguste 2010 vysoko kontroverznú knihu Deutschland schafft sich ab – Wie wir unser Land aufs Spiel setzen („Nemecko sa zničí samo – Ako nechávame vlastnú krajinu napospas“). Varoval, že Nemci sa môžu stať „cudzincami vo vlastnej krajine“, obvinil moslimských, tureckých a arabských prisťahovalcov zo zníženia inteligencie nemeckej spoločnosti a oslabenia jej intelektuálnej a ekonomickej sily. Strhla sa smršť morálneho rozhorčenia. Turecké a islamské organizácie obvinili Sarrazina z rasizmu a poškodenia povesti Nemecka v zahraničí. Ale novinár, publicista a spisovateľ, konzervatívny katolík Matthias Matussek bránil knihu v časopise Der Spiegel článkom „Politická korektnosť umlčuje dôležitú debatu“. Tvrdil, že „Sarrazinove zistenia týkajúce sa neúspešnej integrácie tureckých a arabských prisťahovalcov sú mimo akúkoľvek pochybnosť“.
Už koncom roka 2010 Horst Seehofer, premiér Bavorska a člen Kresťanskosociálnej únie, ktorá je straníckou partnerkou Merkelovej CDU, vyzval na zastavenie tureckého a arabského prisťahovalectva do Nemecka. Márne. Sigmar Gabriel, generálny tajomník SPD, Sarrazina odsúdil rovnako ako predseda bezpečnostného výboru Spolkového snemu Sebastian Edathy (SPD). Nemecký sociálnodemokratický think-tank pôsobiaci aj v Prahe Fridrich Ebert Stiftung zorganizoval vtedy prieskum verejnej mienky „Die Mitte in der Krisa“, ktorý však ukázal, že v roku 2010 jedna tretina Nemcov verila, že krajina je „zaplavená cudzincami“. Nemecký minister vnútra Hans-Peter Friedrich (CSU) viedol vtedy rozsiahle verejné konzultácie s predstaviteľmi tureckej menšiny a nemeckými moslimami o spolužití Nemcov s menšinami. Bola to veľmi dlhá a veľmi neplodná interkultúrna debata. To sú verejné zdroje dostupné v nemčine na stránkach nemeckej tlače aj na webe spolkového ministerstva vnútra. Angela samotná priznala vtedy pod tlakom krach multikultúrneho spolužitia v Nemecku. Sarrazin napriek protestom mnohých vtedajších nemeckých slniečkarov zostal členom SPD.
Inak výsledky možno vidieť na posilnení pozícií protiimigračných a krajne pravicových hnutí v európskej politike, najnovšie o tom svedčia výsledky Le Penovej vo Francúzsku.
Informácie o náboženstve a profesijnom zložení migrantov, rovnako ako detailné informácie o kriminalite podľa rás a národností patria k tým viac-menej dôverným či utajovaným vo Francúzsku, Španielsku, ale aj v Taliansku či Grécku. Oficiálne štatistiky sa príliš nevedú vzhľadom na požiadavku neevidovať a neposudzovať kriminálne činy podľa rasy či náboženstva.
Čo sa darí, nedarí a čo je možné dosiahnuť, ak budeme chcieť?
Huntington napríklad hovorí, že ústrednými prvkami každej kultúry okrem zákona je jazyk a náboženstvo. Nedomnieva sa, že je možné dosiahnuť nekonfliktné interkultúrne spolužitie, a tvrdí, že práve odlišnosti sa môžu stať zámienkou ku konfliktom.
Nedarí sa skoro nič. Prekonať sociálnu depriváciu a integrovať moslimov (väčšinou Arabov a Turkov) do pracovného sveta Európy? Nikto sa nesnaží o nízkoprahovú preferenčnú podporu a konkurencia na pracovnom trhu napríklad nemeckých Turkov deklasuje do úlohy pomocných a nekvalifikovaných síl. To ich zaháňa na okraj spoločnosti a vzbudzuje frustráciu a agresívne postoje. To isté zažilo Francúzsko s občanmi svojich kolónií, ktorým dalo občianstvo a ktorí sa presťahovali do Francúzska. Život v tlupe s bratmi vo viere, s Bohom a modlitbami je pre nich stále dôležitejší než individuálne snaženie sa a tvrdá práca. To sú sociokultúrne odlišnosti, a rovnako je nemožné prinútiť aktívne praktizujúcich moslimov k medzináboženskej tolerancii. Zákon proroka Mohameda je pre nich stále viac ako zákony krajiny, v ktorej žijú.
