“Bývame na ubytovni neďaleko tábora, do práce nás vozia autami, slúžime dvanástky a stravujeme sa sami. Síce sme mohli mať jedlo rovnaké ako utečenci, ale pre choroby medzi nimi sa snažíme maximálne vyhýbať všetkým možným rizikám nákazy,” opisuje Michal svoj pobyt v Nemecku. Podľa všetkého je tam plat lepší ako plat českého policajta, a zároveň aj ľudia ich ako sekuriťákov berú lepšie ako v Česku.
“Nafukovacia hala je rozdelená na spaciu časť, tá má tri kóje 3 x 3 metre a v každej je šesť ľudí. Majú tam poschodové postele a vlastné skrinky. V druhej časti je jedáleň. Všetko je úplne nové, zakúpené len pre nich,” uviedol Michal. Podľa neho sú Nemci šialení, lebo utečenci majú voľný pohyb nielen po tábore, ale môžu chodiť aj do mesta, respektíve po celom Nemecku. “Nie je nijako neobvyklé, keď kamsi odchádzajú taxíky alebo sa odniekiaľ vracajú. Ako toto nemecká tajná služba rieši a ako zabezpečí, aby medzi nimi neboli teroristi, mi zostáva úplnou záhadou,” pozastavuje sa Michal a dodáva, že denný program utečencov nie je nijako organizovaný.
Náplňou bezpečnostných pracovníkov je strážiť požiarne východy, zákaz fajčenia a bezpečnosť úradníkov, ktorí tu pracujú. K napádaniu personálu vraj dochádza pravidelne. “Oni nás všetkých naozaj majú len za sluhov, ktorí sú tam pre nich a musia im plniť priania. Permanentne sú s niečím nespokojní, s množstvom jedla, s kvalitou, s poskytovanými službami a neustále si nárokujú nejaké svoje ďalšie práva,” hovorí Michal. O tom, ako sa v tábore plytvá, rozpráva v súvislosti s oblečením.
“Prišli dodávky so zimným oblečením a utečenci zadarmo dostali topánky, nohavice, mikiny a svetre. Niekoľkí z nich potom veci, ktoré boli úplne nové a väčšinou známych a kvalitných značiek, obratom ruky niekde predali a potom prišli nafasovať znova. My sme na to prišli a odmietli sme im oblečenie vydať. Utečenci potom na nás zavolali nemeckú políciu, ktorá dorazila a nariadila nám veci vydať druhýkrát,” oznámil.
Pôvodný text TU.
Konflikty a bitky sú podľa Michala v tábore na dennom poriadku. “Konflikty medzi nami, myslím ochranku a utečencov, sú vždy preto, že si myslia, že sme ich sluhovia a musíme im plniť priania. Nemci ich v tomto podporujú. Zjednodušene platí, že ak má utečenec prianie, malo by mu byť splnené,” poznamenal s tým, že oni sa v bitkách nesmú angažovať a používať násilie, musia volať políciu. “Máme striktne zakázané akékoľvek zbrane, teda ani slzný plyn či obušky, nemáme vôbec nič,” povedal. Správanie Nemcov vníma ako komplex z vojny, keď sa teraz Nemci snažia celej Európe, ale hlavne sami sebe hystericky dokázať, že sú už vlastne úplne iní Nemci.
Pohľad z druhej strany
Server Krimi-Plzeň.cz však druhý deň vydal aj pohľad z druhej strany, a to reportáž autora listu Süddeutsche Zeitung Gregora Schiegla popisujúceho stav utečencov. “Žiadne denné svetlo, žiadna súkromná sféra a sakramentsky nič, čo robiť: V tejto atmosfére dochádza medzi utečencami neustále k hádkam a potýčkam,” píše s tým, že utečenci nemajú nikde pokoj. Ako napríklad uvádza Osadolor Godstime z Nigérie, aj keď niekto len dýcha, je to počuť.
Kurd Yalcin Celal ho doplnil. “Hádame sa pre maličkosti, pre program v televízii, pre cigarety. Je pre nás ťažké to tu vo vnútri vydržať, bez akéhokoľvek súkromia,” povedal.
“Dvere do obytných častí nie sú, strop tiež nie. Tak to musí byť pre požiarnu bezpečnosť a aby mohol cirkulovať vzduch. Pachy sanitárnych zariadení, jedla a ľudského zápachu sa tak neľútostne miešajú. Kto chce ísť von na čerstvý vzduch, musí cez priepust. Až keď sa zatvoria jedny dvere, smie otvoriť ďalšie. Inak sa zníži tlak v stenách a strop sa prepadne,” píše sa v reportáži.
Pôvodný text TU.
