Komunizmus rovná sa nacizmus. Deti známych komunistov diskutovali o Gottwaldovom fašistickom Československu, prehovorili aj o svojich otcoch. Čo prezradil Šimečka či Ruml?

    0
    Zľava: Martin M. Šimečka, publicista, Petr Placák, spisovateľ, Jiřina Šiklová, sociologička a Jan Ruml, novinár (Autor: Veronika Žilková)

    Ustrašený diktátor. Aj takto označujú historici prvého komunistického prezidenta Československa Klementa Gottwalda, ktorý má na svedomí státisíce ľudských tragédií. Na začiatku 50. rokov došlo za jeho vlády k mnohým vykonštruovaným politickým procesom, k najznámejším patrí snáď prípad Milady Horákovej.

    „Konečným zmyslom celého nášho snaženia, celého života nás komunistov je uskutočnenie veľkých a svätých ideálov socializmu,“ vyhlásil Klement Gottwald roku 1946 a nešlo o obyčajný rétorický obrat.

    Autor knihy o Gottwaldovom fašistickom Československu Petr Placák vo svojej publikácii predkladá výklad povojnovej nacionálno-socialistickej revolúcie, a teda doby, kedy sa komunisti dostali k moci. Hovorili o svätej veci národa, vyzývali na národný boj, oslavovali národných mučeníkov, jednotu a národnú vôľu, oslavovali Slovanstvo, štvali proti národnej zrade a vyhlásili národnú očistu, ktorá mala mať etnický, politický, sociálny, hospodársky aj kultúrny rozmer. „Dejinné skreslenie do vety: komunisti po vojne prevzali moc a potom už všetko išlo podľa nich, ktorú občas počúvame, je bez znalostí súvislostí len frázou,“ vysvetľuje Placák.

    Dnes sa deti bývalých komunistov Šimečku, Rumla, ale aj samotného Placáka pozerajú do očí pravde, ktorá pre nich nie je príjemná. Do Knižnice Václava Havla ale zavítala aj bývalá komunistka, neskôr signatárka Charty 77 Jiřina Šiklová. Porozprávali, čo si o zverstvách komunizmu myslia s odstupom času.

    Hriechy otcov

    Milan Šimečka bol v päťdesiatych rokoch minulého storočia členom komunistickej strany. Po okupácii Československa v roku 1968 bol z KSČ vylúčený. V novembri 1989 patril medzi hlavných intelektuálnych protagonistov revolúcie. Ako bývalý disident tiež pôsobil  ako poradca prezidenta ČSFR Václava Havla. Na diskusii o knihe Gottwaldovo Československo ako fašistický štát autora Petra Placáka prehovoril o svojom otcovi Martin Milan Šimečka.

    „Keďže som tu z pozície syna komunistu, začal by som vyjadrením jedného nemeckého spisovateľa,“ vyjadril sa Martin M. Šimečka.  „Nie je možné, keď bol váš otec nacista, naďalej ho milovať a odpustiť mu. Musíte ho vylúčiť zo svojho života. Pretože akýmkoľvek pochopením jeho činov sa spolupodieľate na jeho minulosti,“ cituje slová nemeckého intelektuála. Doplnil, že takouto sebareflexiou prešla nemecká generácia. „A čo česká a slovenská spoločnosť?“ pýta sa. „U nás o tom vôbec nie je ani debata,“ skonštatoval.

     „Bohužiaľ, môj otec zomrel príliš skoro na to, aby som mu položil základné otázky. Ja som ho vnímal ako obeť režimu. Neviem, aký bol v 50. rokoch, keď mal dvadsať rokov, či to bol vášnivý komunista, či naozaj urobil niečo zlé, tam nešlo len o intelektuálne zlyhanie, na ktoré sa môj otec často odvolával, trápilo ho to a mal pocit viny, ale otázka je iná: či on ako komunista niekomu ublížil,“ hovorí Martin Šimečka.  
    „Ja som sa na to svojho otca nikdy nespýtal, pretože v 80. rokoch mi to neprišlo ani na um. Vtedy som ho vnímal ako disidenta,“ pokračuje. „Naši otcovia boli v tomto zmysle nielen vinníci, ale aj obete,“ myslí si.

    Zľava: Martin Milan Šimečka, novinár a spisovateľ, a Petr Placák, autor knihy Gottwaldovo Československo ako fašistický štát. (Foto: V. Žilková)

    Ďalší z pozvaných hostí bol bývalý minister vnútra (1992-1997) Jan Ruml, syn známeho novinára Jiřího Rumla. Jeho otec bol do roku 1968 člen KSČ, za normalizácie disident, signatár Charty 77, po revolúcii šéfredaktor obnovených Lidových novin a poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia za Občianske fórum.

    Ja som mu tú otázku položil

    „Ja som, na rozdiel od Martina, svojmu otcovi tú otázku položil. On mi na ňu odpovedal, že sa hlboko mýlil a hanbil sa za to. Poprel však, že by bol rozhlasový reportér pri procese s Horákovou, čo som mu uveril. Ja som svojho otca rehabilitoval nie zato, že sa postavil proti komunistickému režimu, ale po novembri ’89 som si všimol niečo, čo ma na bývalých komunistoch zarážalo,“ vysvetľuje Jan Ruml.

    Povinnosť mýliť sa

    „Bol som raz svedkom rozhovoru dvoch starých komunistov, ktorí ešte žijú, ale nechcem ich menovať. Hovorili, že tie 50. roky boli teda veľká doba, a keď je taká veľká doba, tak človek má nielen právo, ale dokonca povinnosť sa mýliť,“ uviedol Ruml. „U môjho otca som v roku ’89 videl úplne opačný spôsob správania. On sa už nechcel na novom systéme očistenom od vedúcej úlohy komunistov podieľať. A v tej chvíli som mu uveril a odpustil to, čo možno v mladosti urobil,“ priznáva.

    Autor knihy Petr Placák vysvetlil, že cieľom jeho publikácie je „rozbiť diškurz, a teda to, čo nás učili, že komunisti boli akousi antifašistickou silou, ktorá nás zachránila od apokalypsy druhej svetovej vojny“. „Od malička som to vnímal ako úplne falošnú informáciu,“ dodal autor.   

    Súčasní českí komunisti sa od fašistov nelíšia

    „V tejto knihe je popísané to najhoršie z 20. storočia. Je to hrozne deprimujúce,“ hovorí Šimečka. „Komunizmus a nacizmus má na konte približne rovnaký počet mŕtvych. Akurát komunizmus zabíjal viac ľudí v čase mieru a nacizmus v čase vojny,“ dodal. Pokračoval zamyslením, čím sa dnešní českí komunisti vlastne líšia od fašistov? „Ja teda skoro ani nevidím rozdiel. Rovnaký nacionalizmus, rovnaká nenávisť voči cudzincom…,“ odpovedal si. Priznáva, že už od detstva ho fascinovalo, ako je možné, že pred vojnou ľudia tak osprosteli, boli plní nenávisti a ich slová vraždili. „Mám pocit, že to dnes začínam chápať. Pretože dnes to vidíme aj v českej spoločnosti. Začínam vidieť to, čo zažívali naši predkovia v tridsiatych rokoch a nemám z toho dobrý pocit,“ povedal.

    Ďalšia z diskutujúcich Jiřina Šiklová bola v 50. rokoch členkou KSČ. Počas dvanásťročného členstva sa prepracovala do reformného krídla komunistov, avšak potom, keď podpísala manifest Dvetisíc slov, v roku 1969 stranu opustila. Podpísala Chartu 77 a po revolúcii sa angažovala aj v politike (Strana zelených), dnes sa venuje predovšetkým pedagogickej práci sociologičky.

    Zľava: Jiřina Šiklová, sociologička, a Jan Ruml, exminister vnútra, novinár. (Foto: V. Žilková)

    Svoju komunistickú minulosť nepopiera, avšak odvoláva sa na „ducha doby“. „Vy ma tu beriete ako komunistku, ktorá je vinná. Mňa ale nepustili k tomu, aby som mohla vešať Miladu Horákovú. Ja som vtedy mala len 15 rokov. Ja som z toho spolku vystúpila,“ obhajovala sa Šiklová. „Prosím vás, rozlišujte medzi obeťami režimu a vykonávateľmi moci,“ apelovala na prítomných.

    Priznala, že pomerne často, najmä v minulosti, dostávala otázku: „Ako ste mohli?“ „Ja na to vždy odpovedám takýmto príkladom: Sedia štyri ženy v Café Slavia, príde k nim šejk a jednu z nich požiada, aby s ním išla do izby. Ona s ním do tej izby ide a tie ostatné hovoria – to je ale kurva,“ uviedla. „Oni však zabúdajú, že neboli požiadané,“ dodala.  

    Petr Placák zdôraznil, že podľa neho je rozdiel medzi komunistami po vojne a komunistami po roku ’68. Aj keď priznal, že v 50. rokoch sa predsa len diali najväčšie zverstvá. „Konečne dal niekto medzi komunizmus a nacizmus znamienko rovnosti. Táto kniha by sa mala stať učebnicou dejepisu,“ ozvalo sa z publika.

    V Knižnici Václava Havla sa zišlo niekoľko desiatok ľudí. (Foto: V. Žilková)

    Gottwaldov politický teror

    Prvý komunistický prezident Československa prišiel na svet v Dědiciach ako nemanželský syn chudobnej poľnohospodárskej robotníčky. 14. júna 1948 bol Klement Gottwald po abdikácii E. Beneša zvolený do funkcie československého prezidenta. V krajine potom začali rozhodovať a fakticky aj vládnuť sovietski poradcovia. V ekonomike sa presadila koncepcia ťažkého priemyslu a násilná kolektivizácia poľnohospodárstva. Bol zavedený monopol komunistickej moci na školstvo, vedu a kultúru. Hlavný záujem poradcov sa sústredil hlavne na bezpečnosť, armádu, prokuratúru a súdy. Gottwald skrátka rozpútal politický teror. Viac ako stotisíc občanov bolo odsúdených na doživotie a približne 230 ľudí si vypočulo rozsudok smrti. Kárnymi vojenskými jednotkami prešli desaťtisíce „protištátnych živlov“. Nakoniec poslal Gottwald na šibenicu aj jedenásť svojich najbližších spolupracovníkov, komunistických funkcionárov, na čele s Rudolfom Slánským.

    - Reklama -