„Zrodila sa z popola druhej svetovej vojny a rýchlo vyrástla v priebehu ,Les Trente Glorieuses‘, teda tridsiatich rokov ekonomického vývoja, ktorý nasledoval po konflikte,“ opisuje Applebaumová históriu Európskej únie, ktorá sa v súčasnosti dostala do prekérnej situácie. „Ironicky, EÚ sa stala obeťou vlastného úspechu,“ tvrdí novinárka.
Únia totiž dosiahla svoje už v deväťdesiatych rokoch a podľa Applebaumovej sa stala natoľko stabilným subjektom, že si povedala, že sa už nemusí ďalej vyvíjať. „Rozhodla sa, že nepotrebuje jednotnú zahraničnú politiku či obrannú stratégiu akejkoľvek dôležitosti, že môže ignorovať či vstrebať cenu finančných chýb menej zodpovedných členských krajín a že sa nemusí zaoberať dysfunkčnými krajinami na juhu či východe EÚ,“ píše novinárka a dáva tieto procesy do súvislosti s najväčšími novinovými titulkami roku 2015. Grécka finančná kríza, ruská intervencia v Sýrii, najhoršia migračná vlna za posledných pár rokov.
Hlavný problém Európskej únie vidí v tom, že jednotlivé krajiny nie sú ochotné vzájomne spolupracovať a vlastne sa ako únia štátov vôbec nesprávajú. Dokonca sa nesprávajú ani ako skupina krajín s rovnakými záujmami. „Ku kríze eura nemuselo dôjsť, keby sa napríklad krajiny, ktoré majú spoločnú menu, rozhodli, že pre prijatie spoločnej meny je najprv nutné porovnať fiškálnu a bankovú politiku pred samotným prijatím novej krajiny do menovej únie. Eurozóna by tak mala oveľa menej členov, ale Grécko by predišlo bankrotu a Španielsko, Portugalsko a Taliansko by mali oveľa lepšie podmienky.“
To isté platí o schengenskom priestore. Ten síce zaviedla, ale nikto nepočítal s nutnosťou postarať sa spoločnými silami o ochranu vonkajších hraníc a zaviesť spoločnú azylovú politiku platnú pre celú Úniu. To viedlo k tomu, že najťažšie bremeno teraz nesie Grécko a Taliansko a donedávna aj Maďarsko.
„Samozrejme, utečenci by do Európy nemuseli vôbec prísť, keby EÚ vynaložila skutočnú snahu na dosiahnutie politických zmien v porevolučnej Líbyi či Sýrii v dobách pred občianskou vojnou,“ myslí si Applebaumová, ale zároveň dodáva, že to nebolo možné z jedného dôvodu: Európska únia nemá v zahraničí žiadnu reálnu moc, nikto ju neberie príliš vážne a všade príde neskoro. „Až vo chvíli, keď sa sýrska vojna prejavila aj v Paríži, si Francúzi uvedomili, že Blízky východ nie je až tak ďaleko, ako si mysleli.“
Problémy súčasnosti potom vidí hlavne v roztrieštenej EÚ. Najsilnejšie členské štáty Únie sa zaoberajú vlastnými problémami, nie spoločnou politikou. Veľká Británia uvažuje o odchode, Francúzsko má podľa Applebaumovej „najslabšieho prezidenta za posledných pár rokov“ a Nemecko, ktoré je síce najsilnejšou ekonomikou Európy, sa nedokáže vyrovnať s odkazom druhej svetovej vojny.
„Výsledkom je politické vákuum v Európe – také, ktoré sa dlhodobo opomínané Rusko teraz snaží vyplniť,“ myslí si Applebaumová a zmieňuje sa o ruskej intervencii v Sýrii, kde „sa Putin rozhodol brániť prezidenta Asada“ z dôvodu úplne neprítomnej spoločnej politiky Západu. Píše, že kremeľská propaganda funguje na mnohých frontoch a všade proklamuje protieurópske nálady, alebo podporuje hnutia na oboch póloch politického spektra. „A stále neexistuje zdravá, jednotná odpoveď európskeho kontinentu na túto intervenciu.“
„Celé to ticho a nedostatok aktivity sú zvláštne, pretože zatiaľ čo sa žiadny jednotlivý európsky štát už dlho nepovažuje za poprednú medzinárodnú veľmoc, EÚ ako celok je stále najväčšou a najbohatšou svetovou ekonomikou – naozajstným partnerom pre USA i pre Čínu.“ Vedenie Európskej únie by sa podľa jej slov malo zamyslieť nad jej súčasným smerovaním a proklamovať svoje vlastné hodnoty najprv v samotnej EÚ. „Vskutku, ak si chce EÚ udržať mier a prosperitu, ktorú uchovávala tak dlho, potrebuje sa stať oveľa ambicióznejšou nielen doma, ale aj vo svete.“
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU
autor: spa
