Kde ste boli v čase teroristických útokov, vraj niekde veľmi blízko, dokonca vo vedľajšej ulici vedľa koncertnej haly Bataclan. Je to tak?
Bolo to asi dve alebo tri ulice odtiaľ. Boli sme s manželom v takom malom divadielku na satirickom predstavení a človek nemohol ani len tušiť, čo sa bude diať. Atmosféra bola totiž perfektná tak, ako to je v Paríži v týchto štvrtiach každý večer. Išli sme na večeru, o deviatej sme poslali dcéru domov, ona býva v Paríži, my žijeme 30 kilometrov od Štrasburgu a išli sme na predstavenie. To sa skončilo asi okolo jedenástej alebo o štvrť na dvanásť, neviem to úplne presne. Len keď sme vyšli z divadla, prvá reakcia bola tá, že na ulici nebolo nikoho a bola som z toho trošku zaskočená. Ale cez cestu prebiehali autá a sanitky, videli sme, že niečo sa deje.
Aká bola vaša prvá reakcia? Ako ste zareagovali, keď ste videli, že sa niečo deje?
Myslela som si v prvej chvíli, že je to nejaký záťah na nejakých dílerov, že sa tam strieľajú, pretože tá „Jedenástka“, tá štvrť nie je nejaká bezpečná. Sú tam síce divadlá, koncertné sály, ale myslela som si, že si tam nejaké gangy vyrovnávajú účty. Lenže tam bolo toho veľa a neskôr to vyzeralo skôr, ako by tam spadla nejaká bomba. Povedala som manželovi, aby sme rýchlo išli odtiaľ preč a najprv si zožeňme taxík, lenže taxíky nič, taxíkov nebolo…Vybrali sme sa teda opačným smerom na metro a chceli sme sa vrátiť na hotel, no keď sme boli v metre, tak dcéra mi poslala esemesku, že je prestrelka, že sa tam strieľa v tej štvrti.
A čo nasledovalo bezprostredne potom, keď ste už vedeli, čo sa deje? Kde ste potom išli?
Išli sme metrom na náš hotel, no to sme ešte stále nevedeli, čo sa deje.
Aké pocity ste prežívali, keď ste sa konečne dozvedeli, čo sa naozaj stalo a koľko obetí si táto tragédia vyžiadala?
V prvom rade to bol veľký šok pre mňa! Pretože niečo také človek po Charlie Hebdo, čo sa stalo v januári, vlastne ani neočakával. Viete, stalo sa a ľudia si boli vedomí toho, že je tu taká hrozba zo strany radikálnych islamistov. Ale život išiel od januára ďalej, takže keď sme došli na hotel, až tam sme v televízii videli skutočný rozsah tragédie, doslova masaker. V prvej chvíli som nebola ani nejako šokovaná, ale neskôr som sa rozklepala z toho, že moja 22-ročná dcéra Nina išla odtiaľ sama metrom. Takže to, čo sa tam stalo, sa mohlo stať hocikde inde, na inom mieste Paríža, mohlo sa to stať v metre alebo aj trochu ďalej.
Aká bola atmosféra v Paríži bezprostredne po tých útokoch a následne potom?
Na druhý deň, teda v sobotu, som sa s dcérou dohodla, že pôjdem za ňou na obed. Ona býva v 15-tej štvrti blízko Eiffelovej veže a my sme mali hotel Novotel pri hale La Marne, takže som išla metrom a v metre nebolo nikoho! Bolo úplne prázdne, boli tam možno dvaja alebo traja ľudia a ja som možno bola štvrtá… Keď som vystúpila z metra pri Eiffelovke, ulice boli takisto prázdne! Bolo otvorených zopár reštaurácií, sedelo tam zopár turistov, zväčša z Ázie a všetko bolo prázdne. Dali sme si s dcérou obed a povedala som jej, aby sme predsa len išli do mesta, hádam sa tam už nikde nič nestane, pretože som nechcela presedieť celé popoludnie u nej a nič nerobiť… Vybrali sme sa do mesta do štvrte neďaleko Elyzejského paláca, tam boli samé hliadky, plno policajtov, niektoré ulice boli zablokované, niektoré linky metra boli zatvorené. V meste bolo veľmi málo ľudí, zväčša to boli najmä turisti, počuli sme ruštinu, rôzne ázijské jazyky, ale myslím si, že Francúzi všetci sedeli doma. Prešli sme okolo Louvru a Palais Royal a išli sme si sadnúť do jednej kaviarne, kde bolo opäť iba zopár turistov a inak to bolo takisto prázdne. Bolo to celkom zmenené mesto, ako keby ho ovládol nejaký fantóm.
Stanica Madeleine pripomínala časy metra v Paríži ako počas druhej svetovej vojny (foto: Mária Bret)
Čiže to bola sobota, čo nasledovalo potom?
V sobotu večer sme išli na večeru do reštaurácie, tá bola takisto prázdna. Jej majiteľ sa akurát sťažoval, že ešte pár hodín predtým čakal veľa ľudí, myslel si, že po ekonomickej stránke to bude teraz pred Vianocami dobré, lebo do Paríža chodia ľudia na nákupy a za pamiatkami z celého sveta, no opak je pravdou. Potom sme sa vrátili na hotel a v nedeľu večer sme sa vrátili domov do Štrasburgu, vlaky premávali, no aj v nich bolo iba zopár ľudí, ktorí potrebovali cestovať, no všetko bolo také ubité. Ľudia chodili ako mátohy, každý bol ešte aj v nedeľu v šoku. Až vtedy som si naplno uvedomila, čo sa vlastne stalo. To je asi také, ako keď vás niekto vážne zraní, máte ťažké poranenie, no začne vás to bolieť až na druhý deň…
Keby ste mali vyjadriť svoje pocity dnes? Máte obavy o svoj život? Ako zmenili tieto útoky vaše myslenie?
Mám obavy o svoj život a hlavne mám obavy o život mojich detí, pretože sa tu narodili, tu vyrástli, tu žijú, študujú a možno tu budú aj pracovať. Nina zostala v Paríži, sľúbila mi, že nebude chodiť na žiadne koncerty, diskotéky a iné masovejšie podujatia. Dúfam, že sa toho bude držať, ale na druhej strane chodí metrom do školy aj na stáž, tak ma to trošku znepokojuje, pretože metro je tiež taký terč teroristov a asociálov. Myslím si, že ľudia majú strach. Okrem toho mám ešte mladšiu dcéru, tá má dvadsať rokov , no tá je v Štrasburgu na vysokej škole, no aj Štrasburg je mestom, kde je veľa európskych inštitúcií. Dopočula som sa, že tam majú zrušiť vianočné trhy, ktoré bolikrásne a roky preslávené po celej Európe. Tým, že je tam najmä Európsky parlament, treba si na všetko dávať pozor a nikde nechodiť. Aj keď ľudia všade na sociálnych sieťach vyhlasujú, že sa nedáme a nebojíme sa, sme odvážni, ale boja sa.
A čo vaša psychika, keď ste si to všetko teraz s odstupom troch dní naplno uvedomili?
Mala som a ešte stále mám vážne psychické problémy, myslela som, že skončím na psychiatrii, je mi z toho veľmi ťažko, lebo cítim sa ako Francúzka, ale ešte stále aj ako Slovenska. Francúzsko je krajina, ktorá si ma adoptovala a ktorá mi dala pekné perspektívy. To je niečo, čo si ešte veľa ľudí vôbec nevie uvedomiť, najmä tí, ktorí žijú mimo Paríža, pretože sa to stalo niekde inde. Ale keď je človek tam na mieste a vidí to všetko, je to celkom iné. My sme sa neboli pozrieť ani na postihnuté reštaurácie, ani na Bataclan, pretože tam sa nedalo dostať, keďže celý priestor hermeticky uzavreli a ani by som tam nešla. Nevedeli sme, o čo ide, my sme boli doslova na dostrel od Bataclanu v jednom z viacerých malých divadielok pre 50 – 70 divákov, o to šokujúcejšie je to pre mňa, keď si to naplno uvedomím, že sme boli doslova „za rohom“…
Pozdrav na Slovensko, hoci plný úzkosti, strachu o blízkych, plný neistoty, čo bude ďalej (foto: archív MB)
Čo by ste odkázali ľuďom na Slovensku, ktorí spolucítia s rodinnými príslušníkmi obetí teroristických útokov?
Veľmi sa ma dotklo a bola som dojatá, že som dostala toľko správ a odkazov zo Slovenska. Ľuďom, ktorí na nás mysleli a mysleli na celé Francúzsko, tak chcem sa im poďakovať. Nielen mojim známym a rodine, ktorú mám na Slovensku, ale všetkým Slovákom, ktorí majú radi Európu a majú radi Francúzsko, mladosť a život a nejaké perspektívy. Pretože sme všetci v jednom vreci, v Európe. Na Slovensko som chodila doteraz tak štyrikrát do roka, ale vlani mi zomrela mamka, takže teraz domov asi na dlhšiu dobu prestanem chodiť.
