Rôzne odhady a predpovede odborníkov sa často mýlia. Najpresnejšími však zvyknú byť demografické predpovede, lebo pracujú s informáciami, ktoré sa už výrazne nezmenia. Vieme napríklad s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, že v roku 2050 by na svete malo byť veľa 25-ročných ľudí (teda tých, ktorí sa narodili v roku 2015). Zároveň platí, že ku zmenám v pôrodnosti dochádza iba pomaly, vďaka čomu je možné vytvárať solídne odhady.
Dramatické zmeny
Tie ukazujú, že Veľká Británia by mala predbehnúť Nemecko v počte obyvateľov, čím sa ostrovné kráľovstvo stane najľudnatejšou krajinou v EÚ. Spojeným štátom prudko narastie populácia, zatiaľ čo väčšine európskych krajín, vrátane Slovenska, klesne. Obyvateľstvo bude starnúť nielen v rozvinutých, ale aj v rozvojových krajinách, čo povedie k spomaleniu ich hospodárskeho rastu.
Až polovica zo svetového rastu obyvateľstva bude pripadať na Afriku, najmä na jej najchudobnejšie nestabilné štáty. Masívny nárast populácie si zažijú aj vojnou zmietané oblasti Blízkeho východu, ako sú Irak či Jemen.
V niektorých prípadoch budú demografické zmeny naozaj dramatické. Iba Afričanov má byť o 1,3 miliardy viac. Populácia čierneho kontinentu sa teda viac ako zdvojnásobí z dnešných 1,1 miliardy na 2,4 miliardy ľudí. Inými slovami, v Afrike a v západnej Ázii by sa malo do roku 2050 narodiť denne 110-tisíc detí. V Afrike bude rast zapríčinený modernou medicínou a zdravotnou starostlivosťou, vďaka ktorým čoraz viac narodených detí prežíva a menej dospelých umiera. Pri tom všetkom však pôrodnosť neklesá, africké matky majú dnes v priemere 5,2 detí, pričom v Európe je iba 1,6 dieťaťa na ženu a na Slovensku dokonca len 1,39 dieťaťa.
Závan vetra pred príchodom hurikánu
Bývalý konzervatívny britský minister zahraničných vecí William Hague tvrdí, že čísla budúceho demografického vývoja dávajú do novej perspektívy aj imigračnú krízu, ktorá v tomto roku Európu postihla. „To, čo sme videli minulé mesiace, je iba náznakom toho, čo prichádza. Je to iba závan vetra pred príchodom hurikánu.“
Väčšina ľudí do Európy však neprichádza pre vojny, ale ako ekonomickí imigranti. Chudobné národy celého sveta už totiž nie sú až také chudobné, aby si nemohli dovoliť cestovať. Sme svedkami veľkej migrácie, ktorá môže trvať dekády. Bohaté štáty severu ju nečakali, lebo predpokladali, že ľudia z rozvíjajúcich sa štátov budú po dosiahnutí určitej životnej úrovne vo väčšej miere zostávať vo svojich rodných krajinách. Keď José Manuel Barroso viedol Európsku komisiu, konštatoval, že rozvoj tretieho sveta odstráni „jadro problému“ migrácie.
Nemusí to tak vyzerať na prvý pohľad, ale svet je bohatší než kedykoľvek predtým. Najmenej ľudí žije pod hranicou extrémnej chudoby (1,25 dolára na deň), pričom miera extrémne chudobných sa od roku 1990 zmenšila dvojnásobne. Imigrácia do bohatých krajín sa však tak, ako všetci predpokladali, nezmenšuje. Je paradoxom, že opak je pravdou.
Najväčším katalyzátorom toho, aby sa ľudia rozhodli emigrovať, môže byť v situácii hospodárskeho rastu rozvojového sveta práve vojnový konflikt, ktorý na motivácie ľudí zapôsobí ako posledná kvapka.
Cesta do pekla
Hague si myslí, že z týchto skutočností majú európske krajiny jasné závery. V prvom rade je isté, že akákoľvek politika otvorených dverí, ktorú sme nedávno mohli pozorovať najmä v prípade Nemecka alebo Švédska, sa čoskoro ukáže ako neudržateľná. Ak Európania chcú, aby sa migrácia zastavila alebo aspoň výrazne obmedzila, nemôže utečencom vysielať signály, že sú v Európe vítaní. Schengenský systém pritom môže zostať nažive jedine pri politike masívneho posilnenia vonkajších hraníc EÚ. V opačnom prípade budú ploty, zábrany a priechody na svojich hraniciach opätovne stavať jednotlivé členské štáty.
Zastaviť masívnu imigráciu sa však podarí až vtedy, keď sa vyriešia jej samotné príčiny. Bývalý britský minister si preto myslí, že Európa by sa nemala zdráhať intervenovať vo vojnou zmietaných štátoch, ktoré sú zdrojom migračných vĺn. Takéto intervencie si budú vyžadovať malé mobilné jednotky, podobné tým, ktoré použilo Francúzsko v Mali a Stredoafrickej republike, a vďaka ktorým sa práve tieto štáty podarilo zachrániť pred kolapsom.
Európska únia nebola minulé desaťročia práve úspešná v predvídaní budúcnosti. Zaviedla euro, aj keď jej špičky dobre vedeli, že menová únia nemôže bez fiškálnej fungovať a nepredpovedala dôsledky toho, čo možno vo svojej naivnosti ani nevnímala ako geopolitický stret s Ruskom o Ukrajinu. Keď sa už preto bavíme o trendoch, predpoklad, že Európska únia naozaj príjme závery Williama Haguea, k týmto trendom nezapadá.
