Ako ste sa ocitli vo veľkej politike? Je známe, že pred Novembrom ´89 ste sa aktívne zapájali do ochranárskych aktivít, ktoré neboli práve po vôli vtedajšiemu komunistickému režimu. Kto a kedy vás oslovil s ponukou zapojiť sa do ponovembrového vývoja, keď ste nezapierali vašu stranícku minulosť?
Aj keď bola činnosť v strane formálna a umŕtvená, pričom sa na postoji normalizátorov nič nemenilo, vývoj sa začal uberať novým smerom. Začiatkom osemdesiatych rokov prišli na pracovnú návštevu naši rozžiarení kolegovia z Varšavy a obdarovali nás odznakmi hnutia Solidarność. V roku 1984 som ich opäť navštívil práve v čase prípravy pohrebu zavraždeného kňaza Jerzyho Popieluszka s obrovskými zástupmi klaňajúcich sa ľudí už pred cintorínom. Napriek represáliám, ľudia v Poľsku nestrácali odvahu a nádej. V roku 1985 nastúpil do funkcie M. Gorbačov a začali sme čítať ruské noviny a časopisy. Písali sa tam už odborné články o skutočnom demokratickom socializme vo Švédsku či Nemecku a nie o slepej uličke východného bloku.
Bola ochranárska pôda pre vás cestou, ako sa angažovať?
U nás sa aktivizovali organizácie ochrancov životného prostredia. V tom čase ma poslali na stranícky aktív do Harmónie, kde rečnil jeden z mestských tajomníkov strany o ideologickej diverzii. Medzi iným povedal, že bratislavskí ochranári robili akciu na záchranu historických cintorínov len preto, aby na Ondrejskom cintoríne nezmizol hrob generála SS Hoffleho, na ktorom sú každý týždeň čerstvé kvety z Mníchova. Primitívnosť propagandy mi vyrazila dych. Napísal som na prednášajúceho sťažnosť mestskému tajomníkovi strany. Pár týždňov sa nič nedialo, tak som napísal sťažnosť na mestského tajomníka strany pre neplnenie povinností na slovenský ústredný výbor Komunistickej strany. Po pár dňoch ma zavolala nervózna sekretárka riaditeľa, vraj telefonovali, že mám ísť okamžite na mestský výbor strany. Prijal ma jeden zo zástupcov mestského tajomníka strany, ktorému som urobil prednášku o potrebe ochrany životného prostredia, o práve občanov na informácie a spoluúčasť pri rozhodovaní.
Ako na to reagoval?
Dosť ho to prekvapilo, ale keď som odchádzal, zamyslene mlčal. Bratislavská organizácia Slovenského zväzu ochrancov životného prostredia a krajiny (SZOPK), čo bola legálna spoločenská organizácia, sa pustila do odvážneho podujatia a v roku 1987 vydala kritickú publikáciu Bratislava/Nahlas, ktorú som podporil ako lektor. Mala veľký ohlas doma i v zahraničí. Proti autorom a spolupracovníkom sa spustila kampaň v médiách, represálie na pracoviskách i vyšetrovanie ŠtB. Ukázalo sa užitočné, že medzi disidentmi, signatármi Charty a rebelujúcimi nestraníkmi je aj člen strany a zastupoval som ochranárov v Mestskom výbore Národného frontu. Spoločne sme sa bránili v tlači a na verejnosti. Vystúpil som ku kauze ochranárov aj na straníckych schôdzach a aktívoch.
Aké mali vaše neštandardné aktivity odozvy u vašich nadriadených?
Zavolal si ma na koberec riaditeľ a zaujímal sa, o čo ide. Situácia sa začala meniť aj pod vplyvom vývoja v zahraničí, na ktorý nevedelo vedenie československých komunistov reagovať. Na jednom okresnom aktíve opäť rečnil jeden z funkcionárov o ideologickej diverzii namiesto pomenovania vlastných chýb a ciest nápravy. Medzi iným hovoril aj o úkladoch ochranárov. Prihlásil som sa do diskusie k publikácii Bratislava/Nahlas. Predsedajúci navrhol ukončiť schôdzu pre pokročilosť času, ale poslucháči mu to, na moje prekvapenie, nedovolili. Vypočuli si so záujmom to, o čom sa nepísalo v novinách, hlavne o potrebe zmien v spoločnosti, aj búrlivo tlieskali. Nikto už síce neprehovoril, účastníci odchádzali mlčky (okrem poklopania po pleci a šepotu: dobre si im to povedal), ale atmosféra medzi ľuďmi sa menila.
To už ste sa zrejme dostávali na “čiernu listinu” či nie?
Keď sme v roku 1989 podpisovali listy na podporu uväznených disidentov a oznámenia sa zverejnili v zahraničných médiách, zavolal si ma opäť riaditeľ, vypytoval sa, čo to stvárame, sťažoval sa, že ho “zasa volali, aby robil so mnou poriadok”. Nakoniec sa opýtal, či mi je ten Čarnogurský rodina, keď sa ho zastávame. Prekvapil ma a vyhŕkol som, že každý človek mi je trochu rodina, hlavne, keď sa mu deje krivda. Odchádzal som v neistote, ale riaditeľ odolal nátlaku a nevyhodil ma.
To ste mali zrejme veľké šťastie, ale vtedy ste sa už čoraz otvorenejšie angažovali v ochranárskych aktivitách. Čo teda potom nasledovalo?
Na jeseň 1989 sme sa pripravovali na celoslovenský zjazd ochranárov (SZOPK), kde chceli stranícke orgány opäť predložiť svoju kandidátku a dosadiť funkcionárov. Najmä bratislavská organizácia s tým však nesúhlasila, chceli sme zvoliť našich skutočných zástupcov, odvážnych, samostatných, spomedzi aktívnych členov. Hľadali sme spojencov medzi delegátmi, ktorí by našli odvahu vzoprieť sa. Začiatkom novembra sa v bratislavskej Dimitrovke odohralo búrlivé rokovanie, na ktorom pred očami “hostí” (dohliadačov) z orgánov strany, prišlo k otvorenému konfliktu medzi reformátormi a poslušnými delegátmi. Nakoniec museli straníci ustúpiť a nám sa tiež všetko nepodarilo, ale bolo to už prelomové víťazstvo, predzvesť mítingov VPN a študentov.
Tušili ste vtedy, že sa u nás naozaj mení história?
Hnutie Verejnosť proti násiliu vzniklo v novembri 1989 z podnetu umelcov, ale za účasti slobodomyseľných ľudí rôznych profesií. Koordinačný výbor vznikol z ich zástupcov, ale tento okruh ľudí bol personálne prepojený aj s iniciátormi Bratislavy/Nahlas, s ochranárskym hnutím, ochranári sa stali organizačným jadrom a zázemím Koordinačného výboru VPN (KV VPN). Aktívni ľudia sa stali členmi výboru, začali so študentmi organizovať mítingy, vystupovali v televízii, zorganizovali generálny štrajk, začali rokovať so zástupcami parlamentov a vlád o usporiadaní pomerov. Tieto revolučné orgány tvorili ľudia, ktorí mali odvahu vystúpiť proti nedemokratickému režimu v neľahkom období a spájali ich činy. Išlo o ľudí z rôzneho politického prostredia, už napríklad v Charte 77 patrili k hlavným činiteľom aj bývalí členovia strany, podobne v KC OF či v KV VPN. Pre mňa osobne išlo o prirodzené pokračovanie činnosti smerujúcej k demokracii, či na pôde strany, ochranárov, alebo VPN. Heslom novembra 1989 bol generálny štrajk a slobodné voľby, odstránenie totalitného režimu a nastolenie demokracie. V popredí ešte neboli heslá o kapitalizme či socializme, ani osočovanie či prenasledovanie ľudí na princípe kolektívnej viny. To všetko prišlo až neskôr.
Spisovateľ Ľubomír Feldek v roku 2009 pokrstil Ondrušovu knihu Atentát na nežnú revolúciu. (foto: archív VO)
Boli ste v dvoch prvých ponovembrových vládach na Slovensku. Vo vláde Milana Čiča aj v prvej vláde Vladimíra Mečiara ste boli vicepremiérom. Ako ste vtedy vnímali zmeny, ktoré u nás nastali? Čo sa vtedy mohlo urobiť inak?
Je zbytočné dnes hĺbať nad tým, čo sa vtedy malo urobiť inak a žalostiť, že my by sme to urobili lepšie. Ľudia sa vždy rozhodujú v konkrétnom čase, v istej situácii, s obmedzeným množstvom informácií, do budúcnosti nevidia. Dnes už vieme, ako udalosti naozaj skončili, aký priniesli výsledok vtedajšie činy. Dnes už každý divák filmu o bitke pri Waterloo vie, čo mal Napoleon urobiť. Najradšej by ho divák potiahol za rukáv a povedal: Veličenstvo, vaša armáda mešká a vaši nepriatelia sú neďaleko, tam za kopcom. Lenže Napoleon to vtedy nevedel, bitku prehral a prišiel o cisárstvo. Jeho vojvodcovské schopnosti i rozhodnutia z bitiek sú dodnes predmetom obdivu a štúdia odborníkov. Spätne sa môžeme iba pokúsiť zrekonštruovať historické udalosti a dúfať, že sa ľudia poučia pre budúcnosť. Lenže keď tá budúcnosť príde, ľudia opäť robia chyby a dokonca opakujú rovnaké chyby…
Predsa len, také závažné zmeny, aké sa udiali v Novembri ´89 sa nedejú v spoločnosti až tak často. Aká bola z tohto pohľadu táto zmena?
Zásadná a prelomová. V novembri 1989 zhromaždenia občanov a generálny štrajk donútili vedenie komunistickej strany súhlasiť s odstúpením vlád jednej strany, teda federálnej vlády a národných vlád. Nové vlády vznikli po dohode zástupcov občanov a vládnej moci, na Slovensku hnutia VPN a predstaviteľov parlamentu. V novej vláde SR už bola iba menšina nominantov komunistickej strany, väčšinu tvorili nestraníci a jeden zástupca VPN. Na túto funkciu nominoval KV VPN mňa. Úlohou vlády bolo zabrániť chaosu, udržať chod krajiny a pripraviť slobodné voľby. Po voľbách v júni 1990 už vznikla aj na Slovensku demokratická vláda. Víťazom volieb sa stalo hnutie VPN a po dohode na vládnom programe vznikla koaličná vláda.
Predstavitelia VPN v televíznom štúdiu – zľava V. Ondruš, M. Kňažko, Z. Mistríková, J. Budaj a M. Kusý. (foto: archív VO)
Aký bol rozdiel pracovať vo vláde s Čičom a s Mečiarom, hoci on už bol ministrom vnútra v čase, keď ste boli Čičovým vicepremiérom?
Ponovembrová vláda premiéra Čiča bola dočasnou vládou, jej čas bol vymedzený na niekoľko mesiacov do konania volieb. Ujala sa moci ešte v čase Nežnej revolúcie a napriek búrlivej revolučnej dobe vládla ešte v čase všeobecnej eufórie a optimizmu. Však takmer denne prijímali vlády a parlament zákony, uznesenia a opatrenia likvidujúce totalitu a rozširujúce občianske slobody. To, čo bolo desaťročia nemysliteľné, sa stávalo skutočnosťou (sloboda cestovania, zhromažďovania, združovania, sloboda informácií atď.). Mocipáni odchádzali z funkcií a noví ľudia prichádzali. Vznikali nové politické strany a krajina sa chystala na slobodné voľby. Napriek množstvu vážnych problémov panovala vo vláde atmosféra spolupráce. Bolo to aj zásluhou premiéra Čiča, pokojného, rozvážneho a skúseného človeka. Vláda nebola od začiatku kompletná, na niektorých členoch sa politické sily spočiatku nedohodli, aj minister vnútra bol vymenovaný až po mesiaci, v januári 1990. Stal sa ním Vladimír Mečiar, neznámy právnik z Trenčína. Keďže v tom čase ešte neexistovali nové politické strany, ani známi politici, aj na funkcie ministrov sa vyberali kandidáti po odporúčaní hodnoverných ľudí, napr. skupín odborníkov.
Hovorilo sa, že Mečiara ste odporučili do vlády práve vy. Je to pravda?
Mečiara podľa všetkého navrhli premiérovi dôverníci A. Dubčeka. Za účasti predsedu vlády a dvoch podpredsedov sa potom uskutočnil pohovor s viacerými kandidátmi a ja som odporúčal Mečiara Koordinačnému výboru VPN, pretože spomedzi kandidátov vynikal znalosťami, energiou, prejavom. Odvtedy sa traduje, že ja som dotiahol Mečiara do politiky a spôsobil všetky budúce problémy a nešťastia Slovenska. Formálne to tak aj bolo, lebo na moje odporúčanie ho schválil KV VPN a nadväzne Predsedníctvo SNR. Mečiar sa však vtedy stal iba jedným z ministrov na pár mesiacov. Ministri vtedy do funkcií prichádzali a odchádzali a kto si už dnes pamätá ich mená? To, že sa stal o pár mesiacov predsedom vlády a niekoľko razy sa do politických funkcií vrátil, je už iná história. Pravdou však je, že som mu k prvej funkcii pomohol, ale postaral som sa aj, aby prvý raz padol.
Aké teda bolo pozadie personálneho obsadzovania vládnych pozícií?
Už pred prvými voľbami, v období Čičovej vlády, sa rozbiehal boj o moc medzi novými politickými stranami. Aj so všetkými neférovými a nezákonnými praktikami v pozadí. Kradli sa dokumenty ŠtB z archívov, vydierali sa politici, machinácie s dokumentmi slúžili na likvidáciu konkurencie. Rýchlo prestalo platiť heslo “my nie sme ako oni”. Tieto praktiky vyústili do nezákonných lustrácií a ovplyvnili prvé voľby v Česku i na Slovensku. Najviac postihli víťaza volieb – hnutie VPN, a osobne predsedu VPN. Po kríze a otrasoch vo vedení VPN sa stal predsedom vlády Mečiar.
Ako ste to vtedy vnímali?
Spočiatku energicky presadzoval vládny program, bol zástancom spoločného štátu a ekonomickej reformy, ale po pár mesiacoch už vyvolával spory s každým: s vedením hnutia, s koaličnými partnermi, s federálnymi orgánmi, odmietol rešpektovať vládny program a vnášal nepokoj do celej spoločnosti. Pre upevnenie svojej moci šíril každodenne lži, jeho polopravdy ničili akúkoľvek pozitívnu prácu. Začiatkom roku 1991 už koaličná rada uvažovala o jeho odvolaní z funkcie. Keďže ovzdušie vo vláde bolo už nedýchateľné, ustavičný nepokoj a útoky Mečiara na členov vlády boli neúnosné, naliehal som na koaličnej rade, aby sme sa konečne rozhodli a Mečiara odvolali. Náš partner KDH sa obával, že nezískame dosť hlasov v parlamente a náš krok odmietne aj verejnosť. Takto sa konflikt s Mečiarom stupňoval a vliekol niekoľko týždňov. Pritom Mečiar používal stále hanebnejšie metódy.
Čo predchádzalo pádu prvej Mečiarovej vlády?
Na jar 1991, na začiatku rokovania vlády, Mečiar rozčúlene vyhlásil, že vláda musí okamžite zaujať rázne stanovisko ku komplotu, ktorý sa chystá v Prahe proti Slovensku. Po dohode federalistov s českými politikmi vraj dnes odhlasuje parlament zákon o reštitúciách pozemkov Maďarom, čím sa porušia Benešove dekréty a ohrozia záujmy Slovenska. Namietal som, že také niečo sa určite nedeje, ani nehrozí. Mečiar ma hrubo odmietol. Vyšiel som z miestnosti a zatelefonoval do Prahy predsedovi snemovne národov a overil si Mečiarovu informáciu. Predseda mi potvrdil, že žiadny taký zákon nie je na programe, že je to nezmysel. Vrátil som sa na rokovanie vlády a informoval jej členov, že informácia predsedu vlády bola mylná. Mečiar len zahundral, vraj, bárs by to tak bolo. Cez obedňajšiu prestávku však urobil vyhlásenie do rozhlasu a v priamom prenose vzrušený a rozhorčený rozprával ako on uchráni slovenský národ pred protislovenskými úkladmi, ktoré pripravujú v Prahe Česi s Maďarmi a so slovenskými zradcami.
Čo spôsobilo takéto verejné vyjadrenie predsedu vlády?
Samozrejme, celý štát bol na nohách, telefóny vyzváňali, redakcie šaleli, občania protestovali. Rokovanie vlády pokračovalo do večera, Mečiar sa postupne upokojil a rokovanie končilo zmierlivo. Na záver rokovania som požiadal vedúceho úradu, aby nahrávku z rokovania vlády okamžite doručil predsedníctvu parlamentu ako dôkaz metód predsedu vlády. Mečiar zreval, vyskočil zo stoličky, zdvihol ťažký stoh spisov nad hlavu, praštil ním o stôl a vybehol z miestnosti.
V podstate ste vtedy Mečiarovi vypovedali vojnu. Bol to hlavný dôvod, prečo ste vtedy prišli o funkciu vicepremiéra a miesto vo vláde?
Záznam z rokovania presvedčil predsedníctvo parlamentu, že paranoické metódy Mečiara už naozaj presahujú mieru, pohár sa prelial a o pár dní Mečiara odvolalo z funkcie. Naši koaliční partneri z KDH využili situáciu. Pri rekonštrukcii vlády si posilnili pozíciu a dosiahli zníženie počtu nominantov VPN vo vláde. Moju funkciu člena vlády zrušili a z vlády ma odvolali tiež. Takže každý dobrý skutok si treba vždy starostlivo premyslieť, najmä v politike.
Ponovembroví lídri VPN do prvých slobodných volieb v júni 1990 spoločne s V. Havlom – zľava V. Ondruš, V. Mečiar, M. Čič, F. Gál, M. Čalfa a A. Dubček. (foto: archív VO)
Veľkej kritike sa s odstupom času dostáva privatizácii na Slovensku. Na jednej strane je veľká kritika na zlikvidovaní nášho poľnohospodárstva, na druhej je to kritika tzv. malej privatizácie. Bolo chybou, že sme vtedy takýmto spôsobom rozpredali náš majetok? Alexander Dubček sa po návrate do politiky ešte v roku 1990 vyjadril že by sme si nemali len tak rozpredávať štátne podniky a ak už privatizovať, tak formou zamestnaneckých akcioviek – teda aby sa podniky dostali predajom akcií do rúk tých, ktorí v nich dovtedy tvorili hodnoty. Stal sa ale pravý opak. Ako to vnímate?
Po vyše štvrťstoročí od Novembra 1989 mnohí ľudia vyjadrujú sklamanie, hovoria o nesplnených sľuboch, o premárnených nádejach. Určite má väčšina pravdu, lebo očakávania ľudí boli veľké a často nesplniteľné. V auguste 1968 okupácia zastavila diskusiu o smerovaní krajiny a humanizácii života. Ľudia nemohli cestovať, poznávať svet, nemali informácie, chýbali im vedomosti, reálne porovnania. Keď padol režim, tak sme naivne dúfali, že sloboda a demokracia prinesú len pozitívne zmeny. Na hĺbku reforiem spoločnosť nebola pripravená ani odborne, ani ľudsky. Takže vinu na našich zlyhaniach má v prvom rade dvadsať premrhaných rokov a izolácia v prednovembrovom čase. Tie sa odrazili v rozhodnutiach ľudí, v bezradnosti, s akou podľahli politikom, Mečiarom počínajúc, ktoré viedli k rozkradnutiu republiky, hoci navonok šlo o národnú samostatnosť…
Dobre, ale privatizáciu u nás realizovali konkrétni ľudia, spravidla dobre zorientovaní za minulého režimu, politickí nominanti či bývalí eštebáci. Tí si tu rozdelili postupne spoločný majetok. Je to v poriadku?
Od novembra 1989 prešlo Slovensko transformáciou politického i ekonomického systému. Stali sme sa súčasťou zjednotenej Európy, členmi obranného spoločenstva, patríme k najvyspelejším krajinám sveta. Tento prerod sa však neudial v žičlivých podmienkach novodobého Marshallovho plánu a medzinárodnej pomoci, ale v období nástupu neoliberalizmu a začiatkov procesu globalizácie. Transformačný scenár vznikol pod vplyvom tohto prostredia, do popredia sa dostalo obmedzovanie sociálneho štátu, všeobecná privatizácia, presadzovanie individualizmu, nekritické prijímanie medzinárodných receptov, predbiehanie reformných krokov pred ustanovením právneho rámca a vybudovaním fungujúcich inštitúcií – a preto transformácia prebehla aj s veľkými stratami, chybnými rozhodnutiami a nežiaducimi dôsledkami.
Aké sú teda dôsledky takýchto krokov a rozhodnutí?
Dnešný stav spoločnosti nie je tajomstvom: aj po desaťročiach máme niekoľkonásobne nižšie priemerné mzdy a dôchodky ako vo vyspelých krajinách EÚ, vysokú nezamestnanosť, najmä dlhodobú, veľký podiel mladej generácie odchádza do zahraničia nielen pre skúsenosti, ale aj natrvalo, strácame množstvo vzdelaných ľudí a detí sa rodí málo, oligarchovia získali neúmernú moc, narastá sociálna nerovnosť, pričom situácia sociálne znevýhodnených skupín je často kritická, štát je zadlžený a nezískava dostatok zdrojov do rozpočtu, pričom daňový systém je nesolidárny a vymyká sa európskym zvyklostiam, napr. u nás sa neplatia dane z dividend ani z dedičstva, vytvorené zisky unikajú do zahraničia, korupcia a klientelizmus rozožiera spoločnosť, máme zlú situáciu v školstve, zdravotníctve i v bývaní, vymáhateľnosť práva je stále nedostatočná, účasť občanov na voľbách klesá, vysnívaná demokracia zlyháva atď.
A kde zostali v tomto procese heslá Novembra ´89?
Od naplnenia hesiel Novembra 1989 sme stále ďaleko. Nápravu však nikto okrem angažovaných občanov neprinesie.
Neskôr, po rozpade VPN na HZDS a ODU VPN ste po voľbách v roku 1992 vycúvali v veľkej politiky. Prečo?
Nevycúval. Rozhodli o tom voliči vo voľbách. Uprednostnili iný program a iných politikov. Prehrali sme a stratili pozície. Môžem si myslieť, že voliči urobili chybu, ale také sú pravidlá demokracie. Inak by sa politici držali stoličky, aj keď ich tam už nikto nechce – ako pred novembrom 1989 povestný Milouš Jakeš, kôl v plote.
Po roku 1992 ste sa angažovali v lokálnej politike, v miestnej samospráve Bratislava Nové Mesto. Aký bol rozdiel medzi pôsobením vo vláde a medzi pôsobením v miestnej samospráve. Hovorilo sa, že práve tam bola “zlatá baňa” na zbohatnutie pre mnohých miestnych funkcionárov, inými slovami, že korupcia a klientelizmus boli delimitované na miestnu samosprávu. Súhlasíte?
Na rozdiel od vlády a parlamentu ste v miestnej samospráve bližšie k ľuďom, dôsledky vašich rozhodnutí sa dotýkajú ľudí, ktorých poznáte, susedov, obyvateľov okolitých ulíc, dotýkajú sa škôlok či škôl vašich detí, stromov, pod ktorými chodíte. Skôr vidíte výsledky i chyby. Potešia vás deti na ihriskách, dôchodcovia v kluboch, fungujúce knižnice, skôr vám vynadajú s parkovaním nespokojní motoristi. Ale samozrejme, aj samospráva pri nedostatku pravidiel a kontroly bola dlho rajom pre zneužívanie verejných záujmov a majetku. Bratislava bola roky povestná miznutím majetku mesta, klientelizmom a korupciou. Aj poslanci a funkcionári majú svoje záujmy a neváhajú používať nezákonné metódy. Pokiaľ nie ste prispôsobivý, tak sa skôr či neskôr dostanete do konfliktu a rovnako ako vo veľkej politike znášate dôsledky.
A vy ste sa zrejme dostali do takého konfliktu, ktorý vás potom aj “vysadil” aj z komunálnej politiky. Bolo to vtedy ale veľmi čudné, akým spôsobom ste skončili. Vyrovnali ste sa už s tým?
Takže v druhom volebnom období v roku 2002 som už nebol zvolený do zastupiteľstva. Analýzou volebných výsledkov sme s kolegom zistili, že nie je štatisticky možné dosiahnuť vykázaný výsledok a evidentne boli voľby sfalšované. Podali sme trestné oznámenie na prokuratúru a obrátili sme sa na Ústavný súd. Po dvoch rokoch, po opakovanom prepočítaní odovzdaných hlasov za účasti prokurátora a na súde, sa zistil rozdiel medzi skutočnosťou a zápisnicou (ako sme predpokladali v tabuľkách a grafoch v podaní). Súd nám vrátil mandát, konštatoval “chybné” sčítanie hlasov, páchateľa sa “nepodarilo” identifikovať, ani obviniť a potrestať… Ústavný súd SR však v tomto prípade hádam po prvý raz rozhodol o machináciách pri voľbách.
Mali ste ešte po takomto podvode chuť pokračovať ďalej v angažovaní sa vo veciach verejných?
Moja aktivita v rámci politických štruktúr sa začínala v prednovembrovom období pri požiadavke na uskutočnenie slobodných volieb a končila pri odhalení volebného podvodu v podmienkach demokracie. Predmet politickej činnosti bol vždy rovnaký: tvorba demokratických pravidiel a ich dodržiavanie. Ale ako poznamenal Ronald Reagan: “Politika nie je zlé povolanie. Keď uspejete, dostane sa vám veľa ocenení. A keď pohoríte, ešte je tu stále možnosť napísať knihu.” Po skončení funkčných období som sa už venoval politike z inej strany.
Vladimír Ondruš, (1942)– člen Koordinačného výboru VPN v novembri 1989 – podpredseda vlády SR “národného porozumenia” dec. 1989 – jún 1990 – podpredseda vlády SR jún 1990 – apríl 1991 – poslanec SNR 1990 – 1992 – poslanec miestnej a regionálnej samosprávy 1998 – 2006 – zástupca starostu mestskej časti 1998 – 2002 – autor knihy Atentát na nežnú revolúciu, Bratislava, Ikar, 2009 |
- Reklama -
