Otec prišiel z Moskvy s rozbitou hlavou. Návrat k bolestivým spomienkam na Alexandra Dubčeka. Zo slov jeho syna Pavla mrazí aj po rokoch

0
Pavol Dubček, lekár, syn Alexandra Dubčeka (Autor: Jozef Hübel)

Po 2. svetovej vojne sa otec stal najprv tajomníkom Okresného výboru KSS v Trenčíne, neskôr v rokoch 1953 až 1955 už bol vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. Vy ste vtedy boli malý chlapec, sedemročný, ktorý ešte celkom nechápal súvislosti. Mal na vás ako na dieťa vtedy otec ako stranícky funkcionár čas a rozprával sa s vami o svojej práci?

Otec bol umiernený človek, ktorý nikdy doma nepresadzoval žiadne politické témy, ani doktríny a nikdy som nepočul, že by patril k radikálom akejkoľvek strany. Skôr hľadal vždy cesty, ako by mohol byť užitočný pre občana. Otcova rodina počas života zažila veľa nespravodlivosti, preto medzi jeho zásady patrilo presadzovanie spravodlivosti a ľudskosti, navyše aj vojna zanechala stopy na ňom ako človeku. Dúfam, že to už nezažijeme.

V minulosti ste sa v rozhovoroch vyjadrili, že váš otec bol v politických funkciách tak 8 až 9 rokov, no spolu to možno bolo aj 20 rokov. Formoval vás otec v mladosti ako deti – teda aj vašich dvoch bratov – podľa jeho názorového presvedčenia?

Nepamätám si, že by nás otec nútil vstúpiť do nejakej politickej strany. Raz doniesol domov poverenie od istého zakladajúceho člena strany a opýtal sa ma, či by som uvažoval o vstupe do KSČ, no bol som prekvapený, že na mňa v tomto smere nikdy nenaliehal. Takže ja som dosiaľ nebol ešte členom žiadnej politickej strany. V tých vrcholových funkciách nebol otec zďaleka také roky, lebo boli prerušené aj školou. V tých vyšších, kde už mohol aj niečo zmeniť, bol podstatne kratšie.

Prišiel koniec 60. rokov, vášho otca v januári 1968 zvolili za prvého tajomníka ÚV KSČ namiesto Antonína Novotného. Vy ste už v tom čase mali 20 rokov, boli ste už zrejme študentom vysokej školy. Ako ste vtedy vnímali jeho zvolenie na najvyššiu stranícku funkciu v štáte?

Keď sa deformuje nejaké hnutie alebo strana, tak to hneď na povrch nevyjde. Zrejme to už vtedy videl, že sa niečo deje a že niečo treba zmeniť, takže u neho to nebolo nejaké jednorazové vzplanutie. Vedel, že ak nedôjde k zmene, tak nebude môcť tie ideály, ktorým veril, aj realizovať. Kritizoval už vtedy prácu vedenia KSČ. Ale tie vysoké funkcie – aspoň pre mňa – boli nepríjemné. My sme neboli zvyknutí byť stredobodom pozornosti, aj otec nás učil vždy skromnosti. Aj preto som sa obával, že časom dôjde ku konfrontáciám, ktoré môžu mať pre našu rodinu následky, čo sa nakoniec aj stalo. Ale my ako rodina sme vtedy nevedeli, čo pripravuje, a nevedeli to často dokonca ani jeho blízki spolupracovníci.

Bolo jasné, že váš otec aj jeho najbližší spolupracovníci videli už pred rokom 1968, že spolužitie Čechov a Slovákov nie je úplne rovnovážne a rovnoprávne, upozorňovali na to najmä vedecké, kultúrne, ale aj spoločenské autority. Bol to tiež jeden z dôvodov, prečo sa otec rozhodol funkciu na čele strany prijať?

Za všetkým, čo ste spomenuli, sú politici, najmä tí radikálni, ktorí nevnímajú názory bežných ľudí, o ktorých sa majú starať. Pokiaľ išlo o Antonína Novotného, už z jeho pohľadu išiel strach. Bol to človek, ktorý neprijímal kritiku a iné myšlienky ako svoje. Stačí sa pozrieť, ako sa zachoval pri 100. výročí Matice slovenskej. Počas slávnosti sa zobral, neprijal ani chlieb a soľ a odišiel… To sa nerobí, obzvlášť najbližšiemu národu.

Ako ste vy vtedy vnímali to, že aj v ekonomickej oblasti boli práve váš otec a jeho najbližší spolupracovníci na čele s ekonómom profesorom Viktorom Pavlendom zástancami tzv. tretej cesty? Bolo to podľa vás reálne? Hovorí sa totiž, že podobný model, ktorý vtedy on so svojimi ľuďmi presadzoval, sa dosť podobá tomu, čo dnes realizuje Nemecko…

Neviem posúdiť, či to, čo vtedy presadzovali ľudia okolo môjho otca, sa podobá niektorému zo súčasných modelov. Otec však v každom prípade videl našu cestu a prosperitu najmä v spotrebnom priemysle, podľa neho sa práve ten mal stať kľúčovým odvetvím našej ekonomiky, teda nie ťažký priemysel, ktorý tu dovtedy dominoval.

Socializmus s ľudskou tvárou“ – bolo to podľa vás niečo nereálne, alebo ako si to otec predstavoval? Pretože medzi jeho hlavné charakteristiky okrem iného patrili najmä ľudskosť a pochopenie pre sociálnu situáciu a postavenie ľudí.

Odpoviem nepriamo. Treba sa teraz opýtať mladých ľudí, ako sa im žije, ako chápu svoj priestor v spoločnosti, ako sa im darí, ako si môžu zakladať rodiny, či sa vôbec dožijú penzie. Na rozdiel od nás, Nemecko, Rakúsko či Švédsko dosiahli socializmus skôr ako my. Takže pre vytvorenie „socializmu s ľudskou tvárou“ boli pre otca vzormi takí politici ako Olof Palme vo Švédsku, súčasný rakúsky prezident Heinz Fischer, francúzsky prezident François Mitterrand či vtedajší nemecký kancelár Willy Brandt.

Za vašim otcom stáli v roku 1968 státisíce ľudí, osobnosti z rôznych sfér spoločnosti, pretože chceli zmenu našej jednostrannej orientácie na Sovietsky zväz. Boli sme na to podľa vás vtedy pripravení?

Možno si vtedy niektorí u nás priali radikálnu zmenu, no otec pripravoval zmeny u nás krok za krokom. Zmeny v hospodárstve, v podnikaní sa nedajú urobiť rýchlymi skokmi. Boli aj u nás takí radikáli, čo sa búchali do pŕs, no tí zväčša nemali žiadnu priamu zodpovednosť.

Kde vidíte hlavnú príčinu, prečo českí a slovenskí reformní komunisti dali v druhej polovici roku 1967 a na začiatku roku 1968 dôveru práve vášmu otcovi a nie Gustávovi Husákovi, do ktorého dovtedy vkladali najväčšie nádeje? Čím ich otec presvedčil, aby podporili práve jeho?

Bolo to predovšetkým pre povahu môjho otca. On vedel ľudí najmä spájať, nie rozdeľovať. A ako vychádzal vtedy s Husákom, to vám nepoviem, ale možno to poviem inak. Bola to najmä otcova iniciatíva, aby v tom čase boli rehabilitovaní všetci, ktorých postihli politické procesy, a bol medzi nimi aj Husák. A zmena ich vzťahu? „Človek mieni, politika mení.“ Poznám ale Husákovho staršieho syna Vladimíra, ktorý je architekt, je to slušný človek a uznávaný odborník na historické priemyselné stavby a s ním sme sa občas stretávali u spolužiakovho brata, no o politike sme sa nebavili…

Neprajníci veľmi nerozlišujú medzi reformnými komunistami spred Augusta ´68, počas neho, tesne po ňom a medzi tými normalizačnými, ktorí tu vládli až do Novembra ´89. Ako to vnímate vy?

Poviem vám to veľmi jednoducho. Tí „normalizační“, to sú všetci tí prezliekači kabátov. Mám na mysli tých „demokratov“ a veľkých kritikov, ktorí úzko spolupracovali s radikálnymi komunistami a dohodli sa na vzájomnom profite.

Počas vedenia strany pod vedením vášho otca sa u nás zrušila cenzúra, umožnili sa verejné zhromaždenia občanov, sloboda slova začala byť takisto realitou, Československo patrilo medzi najvyspelejšie priemyselné krajiny sveta. Čo by ešte bolo nasledovalo, keby neprišiel vpád spojeneckých vojsk? Kde sme mohli byť?

Zabudli ste ešte povedať, že zrušil kumuláciu funkcií. Dovtedy bol prezident aj šéfom strany a súčasne vrchným veliteľom vojsk. Slušne sa tomu hovorí sústredenie moci do jedných rúk. To otec zrušil. Potom ale prišiel Gustáv Husák, ktorý tieto funkcie znova spojil, mohol byť aj prezidentom, aj generálnym tajomníkom ÚV KSČ. Tu bolo vidno ten rozdiel, kto je v politike čestný a kto bral politiku ako spôsob moci a dosiahnutia vlastného prospechu. Občania sa vtedy u nás tešili, že dosiahnu aspoň takú voľnosť, akú vtedy dosiahli občania Juhoslávie, že sa budú môcť aspoň národy v strednej Európe medzi sebou vzájomne voľne stretávať a slobodne komunikovať. Nestalo sa tak. Veď len keď ste sa chceli do Rakúska pozrieť, museli ste vynaložiť obrovské úsilie získať výjazdnú doložku a aj tak sa to väčšine nepodarilo. Pritom vtedy sme boli hospodársky oveľa ďalej ako Rakúšania a dnes nám môže byť iba ľúto, že sme hospodársky, kultúrne aj spoločensky zaostali. Vždy ale záleží najmä na politikoch, ktorí tú-ktorú krajinu riadia a, žiaľ, dnes sa väčšina politikov v bývalom „Ostbloku“ riadi politikou chamtivosti, nie dobra občanov.

Alexander Dubček pri prejave

Alexander Dubček pri prejave. (Zdroj: Archív P. D.)

AUGUST ’68, MOSKVA A NORMALIZÁCIA

V čase vrcholnej popularity osobnosti vášho otca a jeho spolupracovníkov však prišla rana v podobe 21. augusta 1968. Kde ste vtedy boli? Kde bol vtedy váš otec?

Ja som bol vtedy v Bratislave, otec bol v úrade. Prišlo ale komando, odviezlo ho na neznáme miesto a viac sme nevedeli… Nebolo to jednoduché v prípade vrcholového politika, ktorý mal dovtedy pomerne dobré vzťahy s Ruskom, keď prišli po neho, napchali ho do obrneného transportéra, dali ho odviezť do kameňolomu a stál tam s jedným vojakom so samopalom pri hlave. Bolo to o tom, či bude popravený, či odstrelený, alebo nie. Rozhovory, ktoré neskôr robili už v Moskve s ním aj s jeho kolegami, boli pod silným nátlakom.

ÚV KSČ proti vstupu vojsk protestovalo, no nič nepomohlo. Čo ste prežívali v čase, keď otca zatkli a previezli ho s ďalšími spolupracovníkmi do Moskvy? Vyvrcholilo to podpisom tzv. Moskovského protokolu, ktorý s výnimkou Františka Kriegla podpísali pod hrubým nátlakom všetci ostatní vrátane vášho otca. Ako na toto otec spomínal?

Od pána Kriegla podpis nepotrebovali. Pán Kriegel mal byť obeťou. Otec nechcel žiadne obete a či by to vtedy podpísal, alebo nepodpísal, nič by sa nebolo zmenilo, päť spojeneckých armád tu už bolo, USA s tým vtedy súhlasili. Pohyb bol vtedy aj inde vo svete, nielen v Európe, boli vtedy rozohrané aj iné hry.

Prečo nám vtedy nikto nepomohol?

Nikto nepotreboval tretiu cestu! Stačí sa pozrieť, čo sa v tom čase dialo vo svete, bol pohyb, vo Francúzsku, v USA, také uvoľnenie, demokratizácia. My sme ich nezaujímali.

Báli ste sa ako rodina, keď bol otec v Moskve?

My sme si nemohli pomôcť, ani jemu. A či sme sa báli, alebo nebáli, to je absolútne irelevantné. Po návrate z Moskvy nehovoril otec nič. Mal rozbitú hlavu, nepovedal prečo, museli sme mu to ošetriť, čo mal ešte rozprávať? On si stále myslel, že dobré myšlienky presadí. V Moskve však vtedy bolo radikálne vedenie a jeho myšlienky neprijalo a myslím si, že to bolo na škodu aj pre nás.

V spomínanom protokole sa nakoniec, najmä pre tvrdé protesty vášho otca, neobjavilo slovo „kontrarevolúcia“, no prakticky sa tým začalo temné obdobie normalizácie. Ako si vtedy spomínate na vzťahy vášho otca a Gustáva Husáka, ktorého si Moskva vybrala za svojho človeka na čelo strany?

Moskva rozhodovala, ktorého z tých „pravých súdruhov“ si vyberie. Tak boli v hre úplne iné mená – Indra, Biľak, Hoffmann… Ale myslím si, že sa nakoniec rozhodli správne, pretože vybrali politika, ktorého národ ako-tak vnímal pozitívne. Husáka. Nemohli vybrať radikálnych komunistov, pretože národ by ich neakceptoval.

Alexander Dubček s Gustávom Husákom

Alexander Dubček s Gustávom Husákom. (Zdroj: Archív P. D.)

Mohol sa August ’68 skončiť aj inak, ako sa skončil?

Áno, pokiaľ by bolo v Moskve vnímavejšie vedenie na čele so skúsenými a profesionálnymi politikmi, mohli tento pohyb u nás využiť.

Neprajníci, najmä s odstupom času a predovšetkým na českej strane, označili vášho otca za to, že podpísal Moskovský protokol, za zradcu, za „mäkkého“ politika, ba dokonca až za slabocha. Čo by ste im odkázali?

A kde boli vtedy tí „siláci“, ktorí začali kričať až s odstupom 20 rokov? Mali možnosti kritizovať oveľa skôr, viacerých poznám osobne. Sú to významní ľudia nášho spoločenského aj politického života, ktorí brali vysoké platy a výhody v období normalizácie. Nebudem ich menovať, nie som kádrovák.

Umožnil vám normalizačný režim dokončiť vysokú školu? Je známe, že ste lekár – chirurg… Netlačili na vás po otcovom vylúčení zo strany, aby ste napríklad emigrovali?

Bol som tesne pred skončením štúdia, bolo by to v tom čase dosť rizikové. Keď som skončil školu, tak som nedostal zamestnanie, musel som pracovať ako nočný strážnik na bytovom podniku. Ako lekár som nemohol pracovať. Samozrejme, pohrával som sa s myšlienkou emigrovať, 80 percent mojich vtedajších spolužiakov tak urobilo. Bola to hádam najväčšia emigrácia v časoch Československa.

Tak prečo ste teda neemigrovali aj vy?

Moja mama mi to videla na očiach. Vtedy povedala: „Ty nás opustíš a kto nám pomôže, keď budeme chorí?“ No a vtedy som si uvedomil, že nech o otcovi hovorili jeho neprajníci čokoľvek, že bol slabý a neviem aký, tak mal jednu zásadu. Podľa neho žiadny útek nepomôže tejto vlasti, preto aj keď bol krátko veľvyslancom v Turecku, tak sa tajnými cestami cez Maďarsko vrátil domov, aby si „zjedol kašu, ktorú navaril“…

Otec ešte teda na krátky čas bol veľvyslancom v Turecku, aby mu umožnili emigrovať, no on sa vrátil. V júni 1970 ho definitívne vylúčili z KSČ a vyhlásili za „predstaviteľa pravicovo-oportunistických síl“. Považujete to s odstupom času za správne, že sa otec vrátil z Turecka domov? Prejavil sa vtedy ako veľký vlastenec, ktorý miloval svoj ľud, alebo urobil vtedy chybu?

Predpokladali, že otec emigruje a zostane v zahraničí, no vtedy vlastne rozdelili rodinu, lebo my sme boli na Slovensku. Keby boli vtedy súdruhovia rozumní, tak nás všetkých pošlú von a budú mať od nás pokoj. Otec teda vôbec neuvažoval o emigrácii, on by sa bol vrátil tak či tak, lebo podľa neho to, čo si navaril, to by mal aj zjesť a cítil za to všetko svoju zodpovednosť. Chcel teda znášať aj dôsledky tak, ako ich znášal celý národ. Ako by to vyzeralo, keby sa schoval niekde vo Švédsku alebo inde? Aký význam by potom mali všetky tie jeho snahy, pokusy a ciele? Bol čestný a spravodlivý človek, preto sa vrátil.

Potom sa pre vašu rodinu začali ťažké roky. Perzekúcia, sledovanie zo strany ŠtB, otec mohol pracoval iba ako robotník v Západoslovenských štátnych lesoch, kde robil až do odchodu do dôchodku v roku 1985. Čo ste vtedy ako rodina pociťovali a prežívali? Aké to boli roky?

Ako rodina sme vždy držali spolu a snažili sa zažívať skôr pekné chvíle spoločne, hoci v ťažkých časoch, niekedy aj s priateľmi, ktorí k nám chodili.

Nebáli sa tí priatelia k vám chodiť?

Niektorí sa báli, ale prišli aj tak, niektorí sa nebáli a chodili, niektorí chodili „z poverenia“ (smiech)…

Vy už ste poznali tých eštebákov, ktorí sledovali vašu rodinu?

Niektorí boli organizovaní ako zamestnanci ŠtB, no medzi tzv. priateľmi sa niektorí vykľuli až neskôr.

Veľmi to otca sklamalo, keď sa dozvedel, že ho sledovali?

Ale veď on to vedel. Niektorých si dokonca ako priateľov podržal, lebo sa mu zdôverili, dokonca ich nútil, aby neodmietli úlohu sledovať ho, aby mal možnosť prezentovať svoje myšlienky. A pokiaľ išlo o tých priateľov z politiky, tak zväčša na to otec využíval ešte pred Augustom ’68 rodinné rekreácie, keď si chcel s niekým vymeniť názory. Napríklad takto sa otec stretával s viacerými politikmi počas letných dovoleniek, s Josipom Brozom Titom či s Jánosom Kádárom, s ktorým chodil aj na poľovačky. Len ten potom neskôr dostal zo stretnutí obavy, tak zmenil názor a prestali sa stretávať.

Nemal otec v úmysle počas perzekúcie v 70. a 80. rokoch predsa len emigrovať do zahraničia? Určite dostal na to viaceré ponuky…

Samozrejme, že také ponuky dostal, ale, ako som už povedal, všetko, čo robil, robil pre národ. Preto emigrácia neprichádzala do úvahy ani neskôr. Nikdy o tom neuvažoval.

Z historických dokumentov vyplýva, že na vášho otca bolo nasadených viacero agentov Štátnej bezpečnosti. Išlo najmä o kandidáta tajnej spolupráce s krycím menom Doktor. Práve strana z registra zväzkov ŠtB s rovnakým menom zmizla, no rekonštrukciou dokumentov vyšlo najavo, že „Doktor“ bol istý Vladimír Mečiar. Vedel to váš otec?

Neviem o tom. A či o tom vedel otec, to sa už nedozvieme. Neviem ani o tom, že by sa otec pred Nežnou revolúciou stretával s Mečiarom. Viem ale jedno, že sa tesne po Novembri ’89 veselo skartovalo na ústrednom výbore strany tam, kde je dnes ministerstvo zahraničných vecí, takže z tých dokumentov tam nezostalo zrejme nič. Plné nákladné autá skartovaných dokladov, dokumentov a zápisníc odtiaľ odvážali. Ale asi sa treba pozrieť aj do dokumentov v Prahe. Osobne som tam bol napríklad vedený ako „nepriateľ národa“ (nepriateľská osoba). Ale neboli vtedy všetci takí horliví, lebo v každom období nájdete aj veľa horlivcov, no aj veľa normálnych ľudí. Raz som v električke stretol človeka, ktorý mi povedal: „Pozdravujte otca. Ja som ho sledoval, ale už som sa na to vykašľal, povedal som im, že mi to ide na nervy. Mal som z toho zle, lebo teraz robím v dopravnom podniku.“ … A takých bolo viac.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu