utorok, 19 októbra, 2021
3.7 C
Bratislava
ÚvodArénaBol som v prvej línii v boji s mečiarizmom, hovorí František...

Bol som v prvej línii v boji s mečiarizmom, hovorí František Mikloško, bývalý disident a prvý nekomunistický predseda SNR

Ste považovaný za jedného z mála naozajstných disidentov na Slovensku. Ako k tomu došlo, že ste sa dostali na takúto listinu? Čo vás viedlo k aktivitám, ktoré neboli po vôli minulému režimu? Alebo inak – ako sa matematik stal disidentom?

Myslím si, že všetko sa začína v detstve prvými zážitkami. My sme mali v Nitre stále problémy so Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Moja matka bola stredoškolská profesorka francúzštiny a slovenčiny, pomáhala pri samizdatoch po Februári ´48 kňazom i v jednej reholi, kde žili budúci misionári. Toto sprevádzalo moje detstvo, stále niekoho v našom okolí zatkli, stále niekto chodil na výsluchy. Celú atmosféru 50-tych rokov som prežíval spolu s celou rodinou a to už človeka nejako nasmeruje, na čo je citlivý a ako vníma svet. Takže keď som prišiel do Bratislavy a oslovil ma jeden kamarát, či by som nechcel byť v takých malých spoločenstvách, ktoré sa stretávali, tak som mal pocit, že je to niečo také prirodzené, čo naozaj chcem. Možno som na niečo také aj čakal.

Určite bolo podstatné najmä to, s akými ľuďmi ste sa tam stretávali, či nie?

Dostal som sa teda do malých vysokoškolských spoločenstiev, ktoré organizovali Vlado Jukl, Silvo Krčméry – ľudia, ktorí boli 14 rokov vo väzení, Ivan Bunček, tajný jezuita – čiže ľudia, ktorí dali charakter celému môjmu ďalšiemu smerovaniu počas 20 rokov normalizácie. Neskôr som sa zoznámil s tajným biskupom Korcom a všetci títo ma uviedli do sveta, ktorý ma jednak fascinoval, lebo som tam našiel niečo naozaj zmysluplné, prečo angažovať sa má zmysel, a jednak čím ďalej, tým viac som tam stretal ľudí, ktorí vytvárali obrovské duchovné prostredie celého Slovenska a vtedy ešte celého Československa. Raz sa ma jedna kolegyňa opýtala, či sa mi oplatí byť takým štvancom, chodiť na výsluchy, stále byť pod dohľadom ŠtB a dávať si pozor. Povedal som jej, že mi to za to stojí, pretože ja sa stretávam s elitou Slovenska a Česka. V Čechách to boli napríklad Otto Mádr, Josef Zvěřina, Václav Malý, Václav Benda. Aj na Slovensku to neboli iba spomínaní biskup Korec, či Jukl s Krčmérym, ale aj básnik Janko Silan, ktorého som spoznal, Ladislav Hanus a ďalší politickí väzni, ale tiež Dominik Tatarka, z občianskeho disentu Milan Šimečka, či Miro Kusý, ale aj mladší Jano Budaj, či Oleg Pastier, Ivan Hoffman. To bolo naozaj úžasné prostredie, čiže ono ma to začalo „vťahovať“ a stalo sa mi to úplne prirodzenou súčasťou života.

Bolo to aj počas štúdia, aj po jeho skončení? Lebo vy ste vyštudovaný matematik a dokonca ste pracovali istý čas v Ústave technickej kybernetiky SAV ako podriadený vášho brata Jozefa, ktorý tam bol šéfom. Ako si na toto spomínate?

Mal som vo svojom živote asi nejaké šťastie a možno sme mali všetci nejaké šťastie. Zamestnal som sa v Slovenskej akadémii vied (SAV), brat Jozef ma zobral, dosť ma podržal, že ma zamestnal, keď som skončil školu. A tam som sa znova stretol s nesmierne zaujímavým prostredím. Tam sa dala dohromady tiež, povedal by som akási disidentská „cháska“. Bol tam Jano Langoš, potom tam prišiel Boris Lazar, bol tam tajný kňaz Rudolf Fiby, bolo tam celé spoločenstvo podobné tomu, ktoré sme mali s Vladom Juklom. Ale to by nebolo možné, keby sme nemali výborných šéfov. Boli tam docent Plander, docent Petráš, to boli vynikajúci ľudia. Bol tam tak isto môj vrchný šéf Eduard Kostolanský. Ale musím povedať, že aj tí stranícki funkcionári, ktorí mali ústav na starosti po tej straníckej linke, teda Chudík aj Bednár, veľmi rád si na nich spomínam, lebo to boli veľkorysí a inteligentní ľudia, ktorí nikdy nikomu neublížili. Boli síce v strane, ale vytvárali prostredie, v ktorom sme žili veľmi slobodným životom. Bolo to svojim spôsobom šťastie, ten svet disentu. Časy normalizácie boli také, že ak človek odhadol istú hranicu, teda že neprovokoval až veľmi, tak mohol byť aj disident a svojím spôsobom nemusel skončiť vo väzení. ŠtB zasahovala zrejme vtedy, ak niekto už prekročil istý rámec, ktorý ich „vyrušoval“. Teda ak na nich niekto tlačil zhora, že už treba niečo urobiť, že niektorí ľudia už idú priveľmi ďaleko. Samozrejme, toto sa neodvážim posudzovať, to si musel každý vo svojom vnútri povedať, pokiaľ ešte áno. Nesmierne si preto napríklad vážim mnohých ľudí v Čechách, ktorí boli dlhé roky vo väzení ako Petr Uhl, Václav Benda, Jiří Dientsbier, Václav Havel, Dominik Duka. Tam bol ten režim omnoho krutejší ako voči nám.

Vy ste boli niekedy vo väzení?

Ja som bol iba dva dni. Bolo to veľmi symbolické. Bolo to po tom, čo som zorganizoval Sviečkovú manifestáciu, tak ma zatkli. Manifestácia bola v piatok, bol to ten Bratislavský Veľký piatok, zobrali ma do cely predbežného zadržania a v nedeľu ráno ma pustili. Ale dve noci som tam strávil.

Čo vám vtedy povedali? Za čo vás zatkli?

Zatkli ma za zvolanie manifestácie a prepustili ma zrejme z politických dôvodov. V tom čase už totiž vyšiel Miloš Jakeš s iniciatívou „mierového pásma“ pri hraniciach, teda kde sa spájala naša republika so západnými hranicami, teda s Rakúskom a Nemeckom, tak že tam bude to akési „mierové pásmo“. V tom istom roku prvým „krokom“ v tomto pásme bolo, že tam „vymlátili“ rakúsku novinárku Barbaru Coudenhove-Kalergi. Bolo to medzinárodné fiasko, písal o tom celý svet. Možno už aj tá doba bola taká, že ŠtB cítila, že niečo sa hýbe. Lebo za normálnych okolností by nebol problém, aby ma obvinili z poburovania, narúšania verejného poriadku. Takže asi politicky bolo rozhodnuté, že ma treba pustiť.

Ako došlo k tomu, že vás zaradili medzi disidentov? Podľa zmyslu slova „disident“ by to mal byť človek nepriateľský režimu, ktorý mu podkopáva autoritu i pravidlá. Boli ste taký?

Ono sa to vždy nejako začína. Prvými výsluchmi, kým vás zaregistrujú. U mňa sa to stalo dvakrát. Prvý raz, keď bol u mňa jeden poľský kňaz, ktorý išiel do Ríma a my sme mu dali nejakú správu, aby ju zobral von a oni mu ju našli. Už neviem, ako sa to stalo, ale dostal som sa na výsluch. Druhýkrát to bolo vtedy, keď sme robili nezávislé aktivity s výtvarníkmi na Ústave technickej kybernetiky SAV. Takto som sa dostal do ich zorného poľa a potom už človek neuhne. V istom čase mi už namontovali odpočúvacie zariadenie, zaregistrovali, že sa stretávam s Čarnogurským, že chodievam ku Korcovi, že sa stretávam s Malým, Bendom, ktorí sem chodili a stretávali sme sa. To už pomaly do toho vchádzate. Najprv som bol „pozorovaná osoba“, no po Sviečkovej manifestácii si ma zaregistrovali ako osobu, o ktorej sa už vie, že vykonáva trestnú protištátnu činnosť.

Čiže boli ste nepriateľom štátu?

Bol som nepriateľská osoba, teda vtedy ŠtB čaká, aby takého človeka už mohla chytiť a zatknúť. Takto som bol zaregistrovaný, mal som tzv. signálny zväzok. Neskôr som sa dozvedel, že v roku 1989 ŠtB pripravila zoznam vyše 50 ľudí z celého Československa, ktorí mali byť zatknutí. Čítal som správu niekoho vysokopostaveného z Prahy, prečo niektorých ešte nezatkli. Vtedy už bol zatknutý Havel či Čarnogurský a bola tam otázka, prečo ešte nie som zatknutý aj ja, Eva Kanturková a iní. Odpoveď bola, že čaká sa na príležitosť. No do toho prišiel 17. november a zrejme ma to tesne minulo.

Ako ste sa po Novembri ´89 dostali na politické výslnie? Vzniklo totiž VPN, KDH ešte vtedy nebolo obnovené. V júni 1990, teda v prvých slobodných a demokratických voľbách ste už boli v KDH alebo ste kandidovali za VPN?

K politike som nikdy nemal nejaký blízky vzťah, venoval som sa skôr cirkevnej oblasti, strhávali ma kultúrne aktivity, výtvarné umenie, poézia a literatúra. Čiže nerozmýšľal som o politike. Ako som sa teda k tomu dostal? V deň, keď bol generálny štrajk, bol som na mítingu. Po ňom ma stretol Jano Budaj a povedal, že na mňa myslí a že by som mal byť v Koordinačnom výbore VPN za kresťanov. Hneď tam na ulici som sa zvrtol a išiel som s ním a na druhý deň sme už išli do televíznej relácie, kde bol s nami ešte Miro Kusý a Ľubo Feldek. My sme vtedy na protest odišli zo štúdia, namiesto nás tam potom prišiel Milan Kňažko a on sa s nimi konfrontoval.

A čo vás teda potom vtiahlo do politiky?

Myslím si, že som jeden z tých ľudí, ktorí nasledujú Václava Havla a jeho filozofiu „nepolitickej politiky“. Mňa všade, kde som bol, vždy strhlo najmä ľudské prostredie. V tajnej cirkvi to bolo neopakovateľné prostredie založené na priateľstve a spoločnom príbehu a toto som stretol na začiatku vo VPN. Našiel som tam spoločenstvo ľudí, ktoré bolo v mojich očiach elitou Slovenska. Ochranári, intelektuáli, Maďari, to bolo prostredie, ktoré ma strhlo, no ktoré zrazu začalo politicky veľmi klesať, upadať. Ukázalo sa, že VPN sa možno ani nedostane do parlamentu. Dostali sme sa tam nakoniec tak, že sme museli so sebou vtiahnuť bývalých komunistov, Čiča, Čalfu, Mečiara, Dubčeka. Čiže vytvorili sme to, čo na Slovensku najviac zaberá – širokospektrálne hnutie. VPN, HZDS, SDK, dnes aj SMER, to všetko sú širokospektrálne hnutia. Inými slovami – veľké hrable. Mňa teda do politiky vtiahli ľudia, prostredie a neskôr aj udalosti, pretože sa tu odohrával obrovský zápas o charakter krajiny.

Preberali ste funkciu po Rudolfovi Schusterovi. Viacerí politológovia tvrdia, že aj vďaka nemu, jeho ústretovosti novej moci a aj vďaka Milanovi Čičovi bol prechod od starého režimu k novému pomerne bezproblémový a bez násilia. Súhlasíte s tým?

Celé to treba vidieť zo širšieho záberu. Po prvé chcem povedať, že Ján Čarnogurský, keď sa stal prvým podpredsedom federálnej vlády a mal spoločne s premiérom Čalfom a Waltrom Komárkom na starosti federálne ministerstvo vnútra, dostával zvodky tajnej služby aj ŠtB. On si nechal doniesť aj staršie zvodky ŠtB, kde videl, že v 89. roku ŠtB už veľmi naliehala na vedenie KSČ, aby robili nejaké ústupky, lebo dôjde ku konfrontácii. Čiže ŠtB už predvídala, že to takto ďalej nebude môcť ísť. Druhá vec, ktorú som sa len nedávno dozvedel a ktorú považujem za veľmi významnú – môj ochrankár, s ktorým stále udržujeme nejaký kontakt, mi nedávno povedal, že na jeseň 1989 bol ochrankárom Pavla Hrivnáka, posledného komunistického slovenského predsedu vlády. Boli raz v Prahe na federálnej vláde a na spiatočnej ceste Hrivnák povedal ochrankárovi: „Štefan, do Vianoc toto padne.“.

Takže to už museli cítiť, že sa niečo končí?

Áno. Oni to nejako už cítili, že sa to tu rúti. Keď som sa neskôr pýtal niektorých ľudí v Prahe, aké to bolo v novembrových dňoch, tak mi povedali, že polícia nebola mocenská sila. Jediný, kto by mohol zasiahnuť, bola armáda. Adamec ju ale v tom čase veľmi jasne udržal. Rozumní ľudia v straníckom vedení, tí vedeli, že sa to tu zmení a že je to neudržateľné. Hoci my sme tušili, že komunizmus padne, ale takto sme to až nemohli predpokladať. Čiže do tohto politického vlaku, ktorý sa formoval najmä v Prahe a odtiaľ vychádzali hlavné politické signály, vstúpil vtedy aj Schuster, aj Čič. Čiže tvrdiť, že na nich to stálo, že prechod moci bol taký hladký, to nie. To bol celý kontext okolností, ktorý ale zrejme aj oni pochopili a nerobili problémy. Boli ústretoví. Nakoniec to isté s podobným gestom urobil aj Husák, keď vymenoval novú vládu a podal demisiu.

To bolo 10. decembra 1989?

Áno. To bol podľa mňa taký biblický zázrak, malo to úžasnú jednoduchosť ako vánok v rajskej záhrade, zrazu to prešlo nejako pokojne.

Ako to bolo po prebratí funkcie predsedu Slovenskej národnej rady po prvých slobodných a demokratických voľbách v júni 1990?

Osobne som bol nadšený slobodou, lebo rok-dva pred Novembrom ´89 to boli neustále výsluchy, sledovania. Vyšiel som z domu a už tam stálo auto: „Čo, pán Mikloško, kam idete?“… Bol som z toho už dosť unavený. Pre mňa ten výkrik slobody a že zrazu je sloboda, to bolo doslova vykúpenie. Dokonca skôr fascinácia, lebo som bol z toho vnútorne fascinovaný. Vôbec mi nenapadlo a ani som si nevšimol, že tu vyrastá obrovské nacionalistické hnutie. To bolo pre mňa jedno z najväčších prekvapení, že už v januári 1990 sa dávalo do pohybu toto nacionalistické hnutie, bolo to niekde skryté a za komunizmu potlačené, vtedy slovenskú otázku nikto neriešil. A to bol aj jeden z dôvodov, prečo VPN začala tak padať. My sme boli označení za Židov, slobodomurárov, Čechoslovákov, federalistov. Táto nacionalistická vlna sa dala hneď do pohybu, hoci začala naberať úplne jasné kontúry až po voľbách, keď SNS a Matica slovenská vystúpili s jazykovým zákonom, ktorý bol totálne konfrontačný voči Maďarom.

To bolo niekedy v októbri 1990?

Áno, bolo to vtedy, no málokto si uvedomuje, že vtedy sme zohrali možno historickú úlohu, že sme to udržali, že sme sa postavili proti nim. To dalo základ pokojného spolužitia medzi Slovákmi a Maďarmi. Keby sme boli vtedy prijali diskriminačný zákon voči Maďarom, ktorý mal v podstate za cieľ ich asimilovať, tak si neviem predstaviť, čo by sme tu dnes mali.

Nemyslíte si, že ste vtedy boli v niektorých otázkach až príliš veľkí a veľkorysí demokrati? Mám teraz na mysli napríklad lustračný zákon a jeho nezavedenie u nás. On síce formálne platil, ale v praxi umožnil dostať sa do verejnej správy aj bývalým spolupracovníkom ŠtB, lebo neexistovala vykonávacia vyhláška a politická vôľa prijať prísnejšiu právnu normu u nás nebola. Nebola to chyba?

V prvom rade celé tie zväzky ŠtB, to bol taký diabolský zámer. Presnejšie, posledný diabolský čin bývalej ŠtB. Pretože ona zoznamy nechala, no tie zväzky, ktoré by mohli priniesť a vydať svedectvo, kto donášal a kto nedonášal, jednoducho zlikvidovala. To bolo premyslené a do spoločnosti bol zasiaty taký chrobák, ktorý tam vŕta do dnešných dní a ktorý tu bude vŕtať aj počas nasledujúcich generácií. Pretože nikto sa nemá ako ochrániť a nikoho nemožno ani stopercentne usvedčiť. Niektorí sa síce „očistili“ na súdoch, ja im to veľmi prajem, no celé je to také vo vzduchu. Pretože bývalí pracovníci ŠtB nemôžu byť korunnými svedkami v týchto kauzách.

Ale zväzky ŠtB boli predsa autentické doklady, takže ich dôveryhodnosť nemožno spochybniť, či áno?

Pozrite sa, pozeral som ako predseda SNR priamy televízny prenos z Federálneho zhromaždenia a tam sa musel jeden český poslanec, bývalý politický väzeň „vyviňovať“ z toho, že ho zatkli, potom ho pustili domov, neskôr sa mu narodilo malé dieťa a potom ha opäť zatkli. Vo väzení ho zlomili na tom, aby sa mohol dostať k žene a dieťaťu. A vedľa neho pokojne sedeli v laviciach papaláši, ktorí to celé riadili. To bolo absurdné! Považoval som to za úplne nemravné, takže lustrácie boli súčasne aj niečo veľmi zlé. Ale nielen to. Ten nástup moci Vladimíra Mečiara, odrazu sa za ním začali ťahať celkom noví ľudia, to neboli iba bývalí agenti ŠtB. To boli ľudia, ktorí jednoducho pocítili obrovskú šancu a chuť po moci, peniazoch a po zbohatnutí.

A to ste si vtedy vo vedení VPN nevšimli?

Isté signály boli už vtedy, keď sme ešte s VPN chodili po fabrikách po Slovensku a všimli sme si, že tam sa tlačili často nielen komunisti, ale aj ľudia, ktorí v komunistickej strane neboli iba preto, lebo ich tam nezobrali. Čiže boli to rovnakí karieristi, rovnako bezohľadní ľudia. Takže veľmi rýchlo som aj sám pochopil, že medzi komunistami a nekomunistami, medzi eštebákmi a neeštebákmi sa deliaca čiara nedá urobiť a že ide o prostú slovenskú povahu. Teda ťah za mocou a charakter alebo bezcharakternosť.

Nedala sa podľa vás urobiť nejaká „hrubá čiara“?

Keď o tom premýšľam, tak „hrubá čiara“ sa dá len veľmi ťažko urobiť, lebo sme k tomu nemali dostatočné podklady. Sedeli sme raz na VPN a Milan Šimečka starší vtedy povedal: „Dobre, tak kde začneme? Dáme na súd najväčších papalášov, no len tí na nižších úrovniach boli často ešte horší! A na tých najspodnejších úrovniach boli často tí najhorší, ktorí si vybavovali svoje osobné účty v obciach. A nielen to, ale ľudia, ktorí neboli v strane, často zneužívali režim. Okrádali a kradli.“ V tomto smere sa mi zdá, že Havlova amnestia bola takým obrovským výkrikom, ktorý sme vôbec nepochopili. Prosím vás, boli sme všetci v jednom blázinci, skúsme začať znova. On teda dal veľkorysú amnestiu, ktorá, samozrejme, celkom nevyšla, ale bolo to volanie po nejakom novom začiatku, lebo tých 40 rokov sme boli všetci svojím spôsobom v nejakom blázinci.

Myslíte si, že ak už spomíname Václava Havla, tak že zbrojný priemysel na Slovensku naozaj „zničil“ práve on, tak ako sa to často prezentuje? Neboli to náhodou zbrojárski bossovia, ktorí pod zámienkou konverzie rozpredali fungujúce fabriky a sami sa pritom nabalili? Slovensko predsa začalo s konverziou zbrojárskej výroby v Martine ešte pred Novembrom ´89, keď sedel Havel vo väzení, či nie?

To už bolo dávno rozhodnuté, že naše tanky nemajú zmysel. Používali sa na potláčanie demonštrácií niekde v Afrike, ale nie na boj. Stratili opodstatnenie a konkurencieschopnosť na svetových trhoch. Pamätám si, že Čalfa a federálna vláda ešte u Američanov vybavila poslednú veľkú zákazku do Sýrie, hoci tam bolo embargo. Ale Čalfa presvedčil Američanov, že tie tanky sa musia vyrobiť. Čiže, je to celé zjednodušujúca fáma, ktorá vôbec nie je pravdivá, že by za to celé mohol Havel. Osobne som ešte sprevádzal námestníka ministra obrany USA do Martina a Považskej Bystrice, pričom aj oni vtedy hľadali spôsob, ako pomôcť konverzii našich zbrojoviek. No bol to obrovský problém, lebo za tých 40 rokov komunizmu nám západný svet technologicky ušiel. My sme boli po páde komunizmu technologicky zbombardovaná krajina. Aj táto vojenská technika nemohla konkurovať technologicky tej, ktorú vyrábali vo Francúzsku či inde. Čiže bolo to celé inak.

Skôr odborníci poukazovali na to, že v Česku ponechali sofistikované vojenské výroby, ako boli napríklad strelné zbrane a Slovensku zostala ťažká zastaraná vojenská technika ako tanky či bojové vozidlá pechoty, alebo obrnené transportéry…

Áno, ale tu treba vidieť aj to, že u nás bol najmä ťažký priemysel, ktorý sa však vyčerpal, no dovtedy významne pozdvihol životnú úroveň ľudí, to boli naozaj elitní pracovníci a odborníci. Bola to dokonca istá elitná vrstva spoločnosti, kým v Česku to boli najmä strelné zbrane. No ukázalo sa, že práve tie „malé“ zbrane pretrvali, kým tie naše „veľké“ padli. Za komunizmu to bola, naopak, naša výhoda.

Keď ste boli predsedom SNR, museli sme prijať obrovské množstvo nových zákonov po zmene režimu, no poslanci neboli často schopní to množstvo novej legislatívy ani len prečítať, nie ešte kvalifikovane o nich rozhodovať. Ako ste to vnímali vy?

Musím otvorene povedať, že hoci existovala SNR a ČNR, základný proces transformácie riadila v tom čase federálna vláda a Federálne zhromaždenie. Tam sa diali tie kľúčové veci. My sme dostávali zákony na pripomienkovanie, pričom veľa sme sa k tomu nemohli vyjadriť, bola to taká rýchla premena. V tomto zmysle zasa Praha bola kompetentná, lebo mala predstavu, akým smerom sa vybrať ďalej. Celkovo sme to dopĺňali republikovými zákonmi, ktoré ale išli v tejto línii. Ono sa zabúda napríklad na to prvé obdobie, ktoré bolo kľúčové. Niektorí historici chcú postaviť realitu tak, že 1. januára 1993 sa vznikom samostatného štátu začala nejaká nová história Slovenska. Lenže to prvé obdobie, pred týmto dátumom, bolo úplne kľúčové, pripravilo legislatívu, transformáciu krajiny a tam sa to celé začalo.

 

A stotožnili ste sa v tom čase s privatizáciou, najmä tzv. kupónovou privatizáciou z dielne Václava Klausa a Vladimíra Dlouhého, kde myšlienka nebola zlá, no samotná realizácia sa skončila oveľa horšie? Už vtedy sa uskutočnila u nás táto privatizácia dosť divoko a už vtedy sme prišli o desiatky dovtedy prosperujúcich podnikov. Bolo to v poriadku?

Vo chvíli, keď sme sa otvorili trhu, raz som sprevádzal poľského prezidenta Lecha Walesu a ten mi povedal, že mali sme ešte predsa len udržať RVHP a vzájomne si predávať tovary, no podľa mňa to už nešlo. V tej chvíli sme sa museli otvoriť najmä pre investície, nové technológie a mohli sme tu vyrábať čokoľvek, no nemali sme to kam predávať, chýbal odbyt.

Predtým išlo 90 percent do Sovietskeho zväzu a zrazu nebolo kam?

Áno, to celé sa zrazu zrútilo. Čiže nemali sme kam predávať a štát to jednoducho nemohol utiahnuť, čiže Klaus, Dlouhý a ďalší sa rozhodli pre „šokovú terapiu“. Teraz by každý mohol nejako mudrovať. Tesne po roku 1993 nás pozvala jedna americká nadácia do Švajčiarska, aby sme poradili transformujúcim sa krajinám, napríklad aj poučení vlastnými chybami, ako by mali transformovať svoje krajiny a čomu by sa mali vyhnúť. V jednej chvíli vstal jeden český politik a povedal: „Nie, nie, nijako inak sa to nedalo robiť. Robili sme to tak, ako sme to mohli a vedeli, mali sme také vedomosti, aké sme mali…“ Čiže nebolo by správne teraz to hádzať len na hlavu Klausovi a Dlouhému. Vláda sa vtedy rozhodla pre túto cestu a kto môže dnes zaručiť, že iná cesta by bola úspešnejšia?

Neskôr, keď sme to ale prebrali do vlastných rúk, tak nasledovala tzv. divoká privatizácia Vladimíra Mečiara, keď sa naozaj rozpredali „za babku“ do rúk straníckych nominantov a novodobých „oligarchov“ rozhodujúce slovenské podniky. Bolo toto správne?

To bolo niečo absurdné! Vtedy vznikol taký pojem – „poctiví privatizéri – mečiarovci“. Tam sa treba pozrieť na výsledok, čo z toho na Slovensku ešte zostalo. No nič! Jedine zopár slovenských fabrík ako ŽOS Vrútky, Trnava a možno ešte Železiarne Podbrezová, ale inak takmer nič. Z celého obdobia privatizácie za Mečiara nezostalo takmer nič.

Neskôr ale aj dve Dzurindove vlády pomerne nevýhodne rozpredali také štátne podniky ako SPP či Slovenské elektrárne a iné. Nemohli radšej zostať v rukách štátu?

Súhlasím, tam som už aj ja bol pri tých politických rokovaniach. Málokto si uvedomí jednu vlastnosť Slovákov, že všetko, čo je štátne, treba tunelovať a pritom zbohatnúť. Videl som, že Dzurindova vláda v jednej chvíli povedala, že to treba dať západným investorom a že tí tam do toho vnesú poriadok. Vtedy napríklad bol aj prípad Investičnej a rozvojovej banky (IRB), do ktorej sme museli vraziť miliardu korún, aby sme ju sanovali. Tu nikto neberie do úvahy, že vzťah Slovákov k svojmu štátu je taký, že podojiť ho a podľa možnosti vytunelovať. Ak sa to teda malo celé dať do pohybu, tak bolo asi nevyhnutné predať to zahraničným investorom.

Ale je v poriadku, že naozaj slovenské tu už nezostalo takmer nič?

Je to pravda. Mohli by sme sa preto spýtať, či sme zahraničným investorom nepredali predsa len veľa, alebo málo, ale ak sa pozrieme na susedné Rakúsko, tak aj oni sú prakticky celí v rukách zahraničného kapitálu a je to jedna z najprosperujúcejších krajín vo svete.

Neskôr ste sa už stali významným predstaviteľom KDH, v parlamente ste nepretržite strávili prakticky 20 rokov, zažili ste tam vzostupy aj pády. Ako by ste zhodnotili celé to dlhé pôsobenie v slovenskej politike?

Slovensko prešlo za ten čas viacerými dramatickými obdobiami a situácia napríklad do roku 1998 bola veľmi dramatická, čo si možno málokto uvedomuje. Dostali sme sa totiž mimo základný transformačný a integračný prúd v strednej a východnej Európe, teda inde ako Poliaci, Maďari či Česi. Tí boli oveľa bližšie k NATO a EÚ a my sme boli vďaka tomu, čo sa tu dialo za Mečiara a jeho vlád, mimo. To bolo vážne ohrozenie našej krajiny. Pamätám si, že niekedy v júni pred septembrovými voľbami v roku 1998, Kukan, Čarnogurský a Dzurinda boli v Poľsku a Bronislaw Geremek, bývalý disident a vtedy poľský minister zahraničných vecí im povedal: „Páni, ja ako politik a historik si nepamätám z dejín taký prípad, aby v jednom dni sa rozhodovalo o osude krajiny“… A ten deň bol deň slovenských volieb. Možno si dodnes ani neuvedomujeme, čo mohlo Slovensko stretnúť, keby po voľbách nebol zostavoval vládu Dzurinda. To obdobie do roku 1998 bolo preto veľmi dramatické.

Mečiar síce vtedy voľby vyhral, no koalíciu nezostavil. Bolo to rozhodujúce?

Áno, hoci v koalícii bola aj SDĽ, tak bolo veľmi podstatné, že Mečiar skončil. Bolo to obdobie obrovského zápasu, ktoré dokonca skoro pripomínalo moje disidentské časy. Nakoniec tak Jano Čarnogurský aj Ladislav Pittner, aj ja sme boli v prvej línii tohto zápasu s mečiarizmom. Lebo sme mali skúsenosť z tohto boja, keď sme boli aj menšinou. My sme boli naozaj istý čas na Slovensku menšinou, to treba otvorene povedať. Lebo Mečiar mal istý čas takú veľkú popularitu, mal obrovské zázemie a mohol preto robiť takú politiku, akú robil. No bez tohto zázemia a popularity by to robiť nemohol. On v podstate iba odpovedal svojim spôsobom voličom, ich mentalite a očakávaniu a to je pomerne dramatické konštatovanie. Napriek všetkým mítingom v PKO, na Pasienkoch a inde mal stále dôveru a ľudia ním boli fascinovaní. Bol to preto veľký zápas a pokračovanie disidentského boja. Potom prišla veľká nádej, keď Dzurinda dostal do vienka možnosť zapísať sa do dejín tým, že sa vrátime na integračný vlak, že vstúpime do NATO a EÚ a to sa podarilo. Podarilo sa to aj vďaka našim priateľom z Maďarska, Poľska aj Česka.

Bolo to v roku 2004, keď sme vstúpili tak do NATO, ako aj do EÚ, no akosi sa zabúda, že okrem Dzurindu a jeho ľudí sa o náš vstup významne zaslúžil aj prvý priamo zvolený prezident SR Rudolf Schuster, ktorý vďaka osobným kontaktom otváral významné dvere na rozhodujúce rokovania. Pripúšťate tu aj jeho zásluhu?

Nepochybujem, že tam zohral svoju rolu, no znova by som ju nepreceňoval. Uvedomte si, že Američania mali sami vtedy obrovský problém, že čo so Slovenskom. Vtedy to dokonca tak nazývali, že to bude nôž pichnutý do prostredia NATO. Spomínate si, že sem vtedy USA dali veľmi schopného veľvyslanca Ralpha Johnsona, ktorý povedal Dzurindovi, že budeme toľko klopať na dvere, až kým nám otvoria. Uvedomme si, že Martin Bútora vtedy zohral významnú úlohu, pretože poznal osobne M. Albrightovú, ktorá už v tom čase nebola šéfkou americkej diplomacie, no ktorá nám tak isto otvárala dvere. Bol to v prvom rade aj obrovský medzinárodný záujem, aby Slovensko patrilo medzi členské krajiny NATO a EÚ. Čo by tu bolo inak? Vybudovať okolo celého Slovenska plot? To bolo nemysliteľné, vtedy sa dokonca hovorilo aj to, že by Slovensko rozdelili medzi susedné krajiny.

728*90

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

NAJČÍTANEJŠIE

- Reklama -
Slovensko
Pozitívne vzorky 0 Úmrtí 0 Uzdravení 0 Infikovaných 0 Last updated: 19. októbra 2021 - 08:51 (+02:00)
Koronavírus (COVID-19), súhrn a štatistiky
- Reklama -spot_img