Tento človek na Generálnej prokuratúre nemá čo robiť ani odborne, ani zodpovednostne, ani ľudsky. Ivan Gašparovič o Jozefovi Čentéšovi

0
Bývalý prezident Ivan Gašparovič (Autor: Juraj Víg)
Ako by ste zhrnuli vašich 10 rokov vo funkcii slovenského prezidenta, ale aj predchádzajúcich vyše 6 rokov vo funkcii šéfa slovenského parlamentu? Vyše 16 rokov na dvoch najvýznamnejších postoch v štáte totiž ešte nikto nebol a zrejme ani nebude…
 
Tých rokov bolo ešte viac, lebo som bol aj obyčajný poslanec v jednom období, ale dobre, ak rátame vrcholové funkcie, bolo to určite zaujímavé obdobie, lebo ako sme už spomínali, tak boli aj viaceré krízové stavy, ktoré bolo potrebné riešiť. Zaujímavé napríklad bolo, že som bol posledným predsedom Slovenskej národnej rady a prvým predsedom Národnej rady Slovenskej republiky. Osobne som však s touto zmenou názvu nesúhlasil, to nie je dobré, to vtedy presadil Ľubomír Fogaš a SDĽ. Počas môjho obdobia v tejto funkcii prešlo Slovensko ťažkou cestou, no napriek tomu ju zvládlo.
 
A je dobré, že sme sa osamostatnili? Lebo aj to spadá do vášho „predsedovania“?
 
Čas ukázal, že áno. Opäť opakujem, na začiatku nikto z nás, teda ani ja, sme nepredpokladali, že budeme samostatnou republikou, len SNS sa od začiatku postavila do tejto pozície. My sme skôr hľadali a chceli federáciu, konfederáciu, teda nejaký útvar, v ktorom bude mať Slovensko definované silnejšie postavenie ako pri unitárnom štáte. Nakoniec musím povedať, že aj to rozdelenie do poslednej chvíle nebolo isté. To posledné slovo padlo z českej strany: „Keď nie federácia, tak unitárny štát,“ na to sme však nemohli pristúpiť. A hlasy, že malo byť referendum, predstavte si, že v každej republike by bol iný výsledok. To by sa iba celé oddialilo, bolo by viac politických intríg, čiže z tohto pohľadu bolo rozdelenie dobrým krokom. Nakoniec Slovensko sa prezentuje jednoznačne po všetkých stránkach, či už v ekonomike alebo v zahraničnej politike, sme uznávaní, máme diplomatov na významných medzinárodných postoch a som presvedčený, že to bude takto úspešne aj ďalej fungovať a Slováci budú obsadzovať stále viac a viac takýchto pozícií.
 
Čiže, aké je pozitívum vášho takmer 25-ročného pôsobenia v politike?
 
Kto robí, tak robí aj chyby. Len nemôžem súhlasiť s tým, čo hovoria niektorí politológovia, že som bol málo iniciatívny. Už len tých pár problémov, ktoré som spomenul, možno ani nepoznajú a možno o nich vedia, ale nechcú ich spomínať, ale ukázali, že to nebolo jednoduché. Bolo to však komplikované pre nás, pre všetkých. Na niektoré veci som samozrejme vplyv nemal, bol som síce pri konzultáciách, ale neuspel som, napríklad pri otázkach privatizácií, ktoré sa tu, žiaľ, udomácnili, navyše pre verejnosť s často nie prospešnými rozhodnutiami. Boli to skôr rozhodnutia výhodné pre jednotlivcov, nie pre skupiny obyvateľstva. Do budúcnosti som presvedčený, že už také niečo nebude. V minulosti sme tomu, žiaľ, asi nevenovali toľko pozornosti, koľko sme venovať mali, pri toľkých iných starostiach, aké sme mali. Ak by som to zhrnul – bol som pri rozdelení federácie, pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky, pri podpise a tvorbe základného zákona SR – Ústavy SR a bol som nakoniec aj tretím slovenským prezidentom a prvým, ktorý obhájil svoju funkciu v dvoch priamych voľbách. Vždy som sa držal hesla: „Myslím národne, cítim sociálne“, bol som pri kreovaní akceptovaného postavenia Slovenska v zahraničí. Som rád, že som bol pri všetkom podstatnom, prečo je dnes Slovensko úspešný štát.  
 
A mrzí vás aj niečo, čo sa nepodarilo?
 
Čo sa nepodarilo dotiahnuť a čo aj smerom k zahraničiu nie je dobré pre Slovensko,  je to, že sa nepodarilo urobiť rigoróznejšie kroky v justícii. Justícia je naozaj náš vážny problém a mám obavy, že ešte istý čas aj nevyriešeným problémom zostane.
 
Myslíte si, že justícia je štát v štáte? Až tak by sa to dalo chápať?
 
Zo začiatku áno, len je tu jeden podstatný problém. Sudca musí byť nezávislý, no ťažko od sudcu čakať, aby bol nezávislý – teraz nemám na mysli tých radových sudcov, ktorí denno-denne rozhodujú o nejakých kauzách – a mám na mysli tie riadiace zložky, predsedov tých najvyšších súdov. Myslím si napríklad, že aj sudcovia Ústavného súdu v budúcnosti, aby sme sa  vyhli tomu, čo tu máme dnes, by nemali byť aktívni politici, ktorí boli členmi a dokonca funkcionármi politických strán. To dnes vidieť na Ústavnom súde. Niektorí sudcovia, ktorí boli príslušníci a dokonca aj funkcionári politických strán, nemajú čo robiť na Ústavnom súde. Toto je ten problém, že naša justícia sa potom dostáva do područia straníckych vplyvov, čo sa mi dosť ťažko aj vyslovuje, pretože to je nešťastie a len dúfam, že to nie je celkom tak, ako to hovorím. Len niektoré názory a rozhodnutia tomu nasvedčujú, že máme sudcov opozičných a koaličných. Ak by to takto malo byť, to je koniec demokracie.
 
Keď sme pri téme justície, nedá sa obísť jeden mimoriadne medializovaný prípad. Vráťme sa preto k momentom, na ktoré by ste najradšej zabudli. Patrí medzi na aj kauza Čenteš? Vy ste ho niekoľkokrát odmietli vymenovať za generálneho prokurátora, hoci nakoniec Ústavný súd v roku 2014 uznal, že ste tým porušili jeho práva a prisúdil mu odškodné 60-tisíc eur… Povedzte teraz, s odstupom času, čo boli hlavné dôvody, prečo ste nechceli tohto človeka vymenovať?
 
Nič iné nemôžem v tomto prípade povedať, iba to, čo tvrdím od začiatku. Pán Čentéš nemá  dnes čo robiť na Generálnej prokuratúre a vôbec by podľa mňa nemal robiť v prokuratúre. Pretože voľby generálneho prokurátora, v ktorých mal on uspieť, boli doslova voľbami korupčnými. Zoberte si všetko, čo sa okolo toho udialo, pričom tu nechcem všetko zopakovať. Ale v tom čase sa jasne hovorilo o kupovaní poslancov, vtedajší predseda parlamentu Sulik sa vtedy stretol s podnikateľom Kočnerom, ktorému hovoril, koľko stojí hlas poslanca, že ho o tom bude informovať. V priebehu procesu, keď zistili, že ich opozičný kandidát nebude zvolený, tak zmenili zákon, ktorý som im vrátil, no o niekoľkých hodín ho znovu prijali, lebo prelomili moje veto. Ústavný súd vydal rozhodnutie, že voľby sa nesmú konať, no napriek tomu ich predseda parlamentu zrealizoval. Čentéš povedal, že je korupcia, že nebude kandidovať, no keď videl, že bude zvolený, že je to také skorumpované, zmanipulované, tak sa rýchlo prihlásil a bol zvolený. Zoberte si Čentéšovu zápisnicu s poslancom Matovičom, dodnes nikto nepovedal,  kto tam bol, obvinil svoju sekretárku, tá to poprela. Potom povedal, že on sa pomýlil, v televízii predvádzal, ako skartoval zápisnicu, pričom zápisnica sa nerobí iba v jednom exemplári. Pokiaľ ide o zaujatosť sudcov, poviem vám len jeden príklad, ako predseda senátu JUDr. Orosz bol členom politickej strany a jej funkcionár, a bol opozičným poslancom proti mne, keď som bol predsedom parlamentu. A členka senátu JUDr. Gajdošíková bola vymenovaná za sudkyňu ÚS SR z funkcie riaditeľky odboru legislatívy v Kancelárii prezidenta, má prerušený zamestnanecký pomer, a na budúci rok po skončení funkčného obdobia sa vracia do Kancelárie k pánovi prezidentovi Kiskovi. Títo hlasovali proti mne a tretia členka senátu, ktorá je nezávislá, hlasovala proti týmto dvom. A rozsudok znel 2:1 v prospech Čentéša. Čiže ani senát nebol jednotný. 
 
Čiže z toho, čo hovoríte, máte viacero argumentov, prečo Čentéš nie?
 
Určite. Dodnes  napríklad nikto nepovedal meno človeka, ktorý bol pri počítačoch. Všetci hovoria, že tam niekto bol, no meno nepadlo. Ja som namietal len predpojatosť, ktorú začal namietať prvý on. Už len to, že rozhodoval senát napríklad, Ladislav Orosz – politik, ktorý nemá nič spoločné s tým, aby rozhodol objektívne, ale rozhodol na politickú objednávku! Členka senátu jedna, zamestnankyňa Kancelárie prezidenta SR, ktorá končí na budúci rok a vracia sa k prezidentovi do úradu. Ona bude rozhodovať proti prezidentovmu názoru? Korupcia, predpojatosť a napriek tomu Ústavný súd vydal jedno rozhodnutie. A za to, čo Čentéš urobil, že skartoval, že klamal, za to dostal „trest“ ako odmenu – 60-tisíc eur! O ktorých povedal, že ich dá na sociálne účely, no dodnes nevieme, kde skončili… To sú všetko dôvody – ak by som ho bol vymenoval – tak by mi to do konca života vyčítali, koho som to vymenoval. Zoberte si kauzu odpočúvania vo vojenskom spravodajstve. On ju dostal ako prípad na riešenie. Nič neurobil! Za dva roky do spisu ani nepozrel, to teraz vyčítam súčasnému generálnemu prokurátorovi. Pretože to nie je problém zistiť, čo robil a čo nerobil. To sú dva spisy, ktoré si generálny prokurátor kontroluje, čo a či robí jeho zamestnanec.
 
Čiže neľutujete, že ste pána Čentéša do funkcie nevymenovali?
 
Nič neľutujem! Dokonca si myslím, že tento človek na Generálnej prokuratúre nemá čo robiť, ani odborne, ani zodpovednostne, ani ľudsky.
 
Hovorí sa, že kto nič nerobí, nič nepokazí. Vám sa počas vášho dlhého funkčného obdobia podarilo zopár nechcených výrokov, ktoré vzbudili na tvárach ľudí úsmev. Ako s odstupom času hodnotíte tie vaše niektoré prerieknutia sa?
 
Áno, stalo sa to, veď je to ľudské. Keby ste počúvali teraz v parlamente prezidenta, koľkokrát sa pomýlil… Ide o to, že prerieknutia sa stávajú každému, no u mňa sa novinári na to zamerali a čakali, kedy sa niečo také stane. Opakujem, je to ľudské, nevidím v tom žiadny problém a nikde nikto okrem novinárov mi to nevyčítal.
 
Aký bol a je váš vzťah k prvému slovenskému prezidentovi Michalovi Kováčovi? Je známe, že kedysi člen HZDS Michal Kováč sa v roku 1995, teda v čase zavlečenia jeho syna Michala Kováča mladšieho do Rakúska, stal nepriateľom Vladimíra Mečiara a tzv. Mečiarove amnestie dodnes platia a sú prakticky neodvolateľné.  Ako hodnotíte skutočnosť, že skutok únosu prezidentovho syna  ani po 20 rokoch nevyšetrili, nikto zaň nebol potrestaný, pretože tomu bránia už spomínané amnestie. Je to v poriadku?
 
Samotný skutok únosu hodnotím štyrmi slovami: „Nemalo sa to stať!“… Je to jedno veľké negatívum vtedajšej doby, žiaľ, nedá sa to vrátiť späť a ťažké je nájsť aj riešenie. Pokiaľ ide o spomínané amnestie, zastávam v tejto otázke jednoznačný názor. Dobre, že naša ústava už nepozná túto formu amnestií, že sa to nemôže v budúcnosti stať. V tom čase však platil takýto zákon a pokiaľ ide o amnestiu, to je úkon, ktorý môže realizovať len prezident republiky a nedá sa opraviť.  Pri amnestii neexistuje možnosť opravy rozhodnutia ani tzv. autoremedúrou, čo je oprava vlastného rozhodnutia. Čiže prezident nemôže urobiť spätné rozhodnutie a zrušiť amnestiu. Amnestia teda je platná a bude platná.
 
A nemohol by to zmeniť parlament ústavnou väčšinou?
 
To by mohol, no musel by prijať ústavný zákon. Ono to však so sebou nesie pre budúcnosť z minulosti veľké otázniky. Čo s amnestiami, ktoré dal napríklad Gottwald, Beneš, Masaryk? Čo s amnestiou Michala Kováča vlastnému synovi? Všetko toto by odrazu bol precedens. Kto by dnes ešte mohol žiadať zrušenie starých amnestií? To nikto nevie, preto by mohol nastať oveľa, oveľa väčší problém, ako je tento. Je to už história, žiaľbohu, že sa to stalo, nemalo sa to stať, ale podstatné do budúcnosti je to, že už je iný zákon a prezident republiky takúto možnosť pred právoplatným rozhodnutím súdu nemá. 
 
Ako hodnotíte vašich predchodcov, teda už spomínaného Michala Kováča a prvého priamo zvoleného prezidenta Rudolfa Schustera, odhliadnuc teraz od spomínanej kauzy zavlečenia…?
 
Neviem, či sa to hodí, aby  si prezidenti medzi sebou  hodnotili svoje obdobia. Každý sme boli v inom čase, za iných podmienok a myslím si, že každý z prezidentov to svoje poslanie splnil, jeden menej, jeden viacej.
 
Čiže navzájom sa rešpektujete dodnes?
 
Áno, myslím si, že je to potrebné.
 
Napriek tomu, vy ste sa vyjadrili aj k osobe vášho nástupcu Andreja Kisku a mali ste k jeho pôsobeniu i  k spôsobu dosiahnutia víťazstva vo voľbách isté výhrady. Je pritom známe, že ste osobne podporili pred voľbami nepriamo Róberta Fica. Aký je po vyše roku pôsobenia podľa vás prezident Andrej Kiska?
 
To si nedovolím hodnotiť, hoci mám svoj názor. Vedel by som niektoré veci povedať, ktoré by som určite urobil inak ako on. Ja som sa vyjadril k nemu raz, keď ešte nebol prezidentom, keď kandidoval, že si neviem predstaviť v takejto vysokej funkcii človeka, ktorý sa ide učiť. Ktorý v živote nebol ani len starostom na dedine s 50 domami… Ktorý nepozná štátnu správu, samosprávu, ktorý nevidí do legislatívy. Tak som sa vyjadril pred voľbami, a to sa zmeniť nedá, lebo to bola realita.
 
Potvrdzuje sa vám tento váš názor?
 
Pán prezident robí politiku so svojimi poradcami, ktorí majú úplne iný názor na niektoré veci  ako súčasná vláda.  Myslím, si, že v tom je tu trochu nebezpečenstvo, lebo súdržnosť medzi vládou, parlamentom a prezidentom vo vnútornej,  no aj zahraničnej politike by mala fungovať. A to by som si želal, aby bolo aj dnes.

Vývoj situácie v Európe

Pán prezident, ako hodnotíte v súčasnosti obrovský problém, s ktorým zápasí Európa – vlna migrantov. Ako by sa podľa vás malo postupovať pri riešení tejto naozaj už kritickej situácie? Je postoj premiéra Fica správny?
 
Európska politika v súčasnosti nie je jednoduchá, a to najmä preto, lebo v EÚ ju tvorí 28 štátov. Z nich dvaja, možno traja sú lídrami EÚ, ktorí niekedy nerešpektujú tých ostatných. Ich rozhodnutia sa považujú za rozhodnutia EÚ, a to nie je niekedy dobré. Ide najmä o Nemecko a Francúzsko, pričom Francúzi sa často prikláňajú raz na jednu, raz na druhú stranu. Prezident Holland síce teraz drží s kancelárkou Merkelovou, no často vyslovuje aj iný názor. Čiže ani tam nie je tá jednotnosť. Na druhej strane je potrebné, aby taký konglomerát mal aj svojich lídrov, ale takých, ktorí musia rešpektovať aj názory iných. To, že dnes je situáciu s migrantmi taká, aká je, je výsledkom chybnej nejednotnej politiky. Kým EÚ nebude mať v tejto otázke jednotný názor, tak nikdy tento problém nevyriešime. Lenže tento jednotný názor nemôže byť názorom iba tých troch, musia rešpektovať aj tých druhých, lebo  sa môže stať – poviem to teraz tak biblicky – aby sa z Európy nestal Babylon. A viete, ako skončil Babylon… Európa má svoju politiku, má svoju kultúru, má svoju predstavu o spolunažívaní aj s neeurópskymi národmi, ale musia tu byť určité mantinely. A toto sa často politikom nedarí a riešia situáciu bez toho, aby si najskôr uvedomili dosahy. V tejto migračnej kríze si Európa vôbec neuvedomila, aké to celé môže mať dosah. Iba sa hádame a škriepime. Čiže áno, chce to spoločnú politiku, ale nie politiku Babylonu.
 
Čiže to, čo robí Robert Fico, súhlasíte s jeho postupom?
 
Áno, úplne súhlasím s postupom slovenskej vlády a jej premiéra.  Veď  my sme jednoznačne povedali, že chceme pomáhať, povedali sme formy, akými chceme pomáhať, preto musím povedať, že vôbec nesúhlasím s prezidentom Kiskom a jeho vystúpením v parlamente, kde povedal, že sme mali urobiť aspoň symbolický krok. No veď oni nepotrebujú symbolický krok , oni potrebujú konkrétne kroky! Konkrétnu pomoc toho, toho alebo toho. Čiže tu chcem povedať jednoznačne. Áno, politiku slovenskej vlády v tejto otázke schvaľujem. Sme za pomoc migrantom, ale za pomoc, ktorá bude zodpovedná a nevyvolá v budúcnosti  problém na jednej alebo druhej strane. 
 
Aká je podľa vás reálna spolupráca v rámci V4. Vy ste ako prezident vždy túto formy regionálnej spolupráce podporovali. Mala by podľa vás V4 výraznejšie a účinnejšie spolupracovať najmä teraz, keď sa v otázke utečeneckých kvót Poliaci zachovali inak ako zvyšok V4?
 
Skupina V4 sa vypracovala aj napriek spomínanému postoju Poľska v jednej otázke na silné a rešpektované zoskupenie, ktoré sa dokáže argumentačne v rámci EÚ presadiť. Napríklad, ak spomenieme iba kohéziu – tu má Slovensko podstatný podiel na tom, že sa kohézia zachovala v ekonomických oblastiach, ktoré potrebuje – tu bola dohoda všetkých, teda aj Poľska, že budú jednotní.  Poľsko – nedovolím si teraz hodnotiť – z akých dôvodom odstúpilo, ale podľa mňa neurobilo dobrý krok. Pretože aj tak sa ukáže, že takéto prerozdeľovanie nikomu nepomôže a ak už berieme do úvahy aj Listinu ľudských a občianskych práv a slobôd, kde sa konštatuje – a to má aj naša ústava: „Nikto nikoho nemôže do ničoho nútiť, čo nechce,“ povedal som to tak zovšeobecnene a nie doslova. Čiže ani tu nemožno nútiť utečenca, že bude tu a nemôže ísť inde. Čiže systém kvót nemá význam. Ale Slovensko, hoci s kvótami nesúhlasí čiastočne, veď tu máme predsa migrantov a budeme ich tu ešte mať aj v budúcnosti, to, čo sme teraz ponúkli,  už začína akceptovať aj časť Európy. Dokonca aj pani Merkelová si už časom urobila iný obraz, čo by to mohlo celé v budúcnosti znamenať. Takže čo najrýchlejšie treba prijať spoločnú politiku v tejto otázke, ktorá však nesmie byť samovražedná. Každé konanie má svoj mantinel, ktorý sa nedá prekročiť.
 
Ako v tejto súvislosti hodnotíte postoj Maďarska a Viktora Orbána, ktorý nerobil nič iné, iba chránil a chráni schengenský priestor, no Brusel mu doteraz nijako nepomohol, naopak, stal sa v jeho očiach tým „zlým mužom“ Európy. Je to správne?
 
Viete, ľahké je kritizovať prácu niekoho, ak nezodpovedám za následky. Tie následky, ktoré to má pre Maďarov, sú naozaj veľmi tvrdé. A Orbán ako premiér musí chrániť svoj štát. Či plot bol takou potrebnou realitou, neviem to posúdiť. Pretože tí utečenci aj tak prechádzajú, či už cez Maďarsko alebo Chorvátsko či Slovinsko. Teraz môžem hodnotiť, či takéto opatrenie v rámci Schengenu áno alebo nie. Ale Schengen odrazu prestáva fungovať! Nefunguje cez Grécko, nefunguje cez Taliansko, ale nefungoval ani cez Maďarsko. Momentálne Maďarsko postavilo určitú hrádzu, kde povedali: „Tu je Schengen, tu nemôžete chodiť, ak nemáte oficiálne povolenie,“ je dobré, že niečo podobné napríklad nie je potrebné na ukrajinsko-slovenskej hranici. Ale dajme si otázku: „Dokedy?“… Čiže aj z tohto pohľadu je jednotná politika EÚ potrebná.  Budeme stavať ploty? Myslím si, že to nikto nechce. Ale budeme robiť administratívno-politické opatrenia, ktoré namiesto plotu zabránia pohybu? Budeme robiť opatrenia, ktoré sociálne nepomôžu utečencom, aby sem radšej nechceli prísť a radšej zostanú doma? Toto sú otázky, ktoré je dnes potrebné riešiť. Ale nie riešiť niečo mesiac či tri mesiace. To chce rigorózne rozhodnutia, ale opakujem: takéto rozhodnutie musí rešpektovať aj realitu do budúcnosti.
 
Nakoniec ako prezident ste boli pri podpise Schengenskej dohody, aké prísne podmienky sme museli pri vstupe do tohto systému splniť a dnes sa ukazuje, že hranice Schengenu sú ako ementál. Je to v poriadku?
 
Do posledného momentu nám nikto nechcel veriť, že splníme všetky prísne kritériá. A som veľmi rád, že najmä ministerstvo vnútra zobralo túto našu povinnosť natoľko vážne, že  dnes máme naozaj perfektne zabezpečenú našu východnú hranicu. Takže to je to, čo potrebujeme – spoločný názor, spoločné rozhodnutia, ktoré budú mať zmapované dosahy.
 
Pán prezident, keď sa teraz ohliadnete za svojím pôsobením v politike, ľutujete, že ste niekedy vstúpili do politiky?
 
Musím sa priznať, že nikdy som si nepredstavoval, že raz budem politikom. Aj keď samozrejme, ako každého občana a ako učiteľa na vysokej škole ma politika zaujímala, ale že v nej budem aktívnym aktérom, to som si nemyslel. Boli aj momenty, keď som si myslel, že by bolo lepšie, keby som pri tom nebol, ale dnes môžem povedať, že neľutujem nič. Pretože som bol pri otázkach zrodu Slovenska, bol som pri problémoch, ktoré sa riešili veľmi ťažko, ale našli sme pozitívne riešenia. Bol som aj pri tom, keď  sa urobili chyby, ale chyby človeka upozorňujú na budúcnosť, že takúto chybu by už nemal urobiť. To všetko mi donieslo veľmi veľa. A dnes znova opakujem – hoci nie každý s tým musí súhlasiť – že Slovensko je na dobrej ceste, Slovensko má schopných ľudí a že pri tom všetkom, aby Slovensko prosperovalo, som bol aj ja. Nie každý s tým musí súhlasiť, ale som presvedčený, že v rámci môjho pôsobenia som urobil dosť pozitívneho, aby som si nemusel vyčítať, že som Slovensko doviedol do nejakej krízy.
 
- Reklama -