Dá sa pri pohľade na rozpačité a mnohokrát protichodné reakcie predstaviteľov Európskej únie a jej najsilnejších členských krajín na riešenie migračnej krízy očakávať, že okrem bezobsažných utečeneckých kvót prijmú aj nejaké účinné opatrenia?
V prvom rade sme svedkami zlyhania Európskej únie ako takej. Dni ubiehali a ona nebola schopná prísť s akýmkoľvek, aj keby zlým, ale zreteľne formulovaným riešením. Ukazuje sa jej nejednotnosť a neschopnosť sa na niečom spoločnými silami dohodnúť. Nie je to až tak dávno, čo sa Európa delila na takzvane „starú“ a „novú“ s tým, že tá „nová“ nerobí americkej zahraničnej politike ťažkosti a neprotestuje proti bezprecedentnému útoku na Irak, ktorý má za následok rozklad krajiny, z ktorej utekajú aj policajti. Mali by sme si všímať postoje tejto „novej Európy“ dnes. Ak sa bavíme o nejakej kríze, bavme sa najmä o príčinách. Vlna migrantov sa nespustila sama od seba. Vidíme, že počet krajín decimovaných vojnou pribúda. A v takej konštelácii sa asi nedá predpokladať, že ľudia – a sú to väčšinou ľudia ako my – si nebudú chcieť zachrániť svoj život alebo nebudú chcieť ekonomicky pomôcť svojim rodinám zo zahraničia, pre ktoré by mohla byť cesta príliš riskantná. Lampedusa, Çanakkale, vody Stredozemného mora: to sú len niektoré tragické symboly prítomnosti. Podľa štatistiky IOM, Medzinárodnej organizácie pre migráciu, prišlo od roku 2000 v Stredozemnom mori o život pri pokuse dostať sa do Európy 22 000 ľudí. Neprejde ani týždeň, aby sme nepočuli o ďalších utopených utečencoch s tým, že medzi mŕtvymi sú aj malé deti. Chceme sa tomuto len nečinne prizerať?
To asi nechce nikto. Je azda riešením kritizovať stredoeurópske krajiny, že sú málo ústretové k prijímaniu utečencov?
Nie som zástancom ani „falošnej humanity“, ani dvojitých metrov. Mali by sme však pripustiť, že problematika imigrácie nie je príčinou, ale dôsledkom, podobne ako anexia Krymu nebola začiatkom príbehu ukrajinskej tragédie, ale pokračovaním udalostí z takzvaného Majdanu, ktoré viedli k zvrhnutiu legitímnej vlády a nastoleniu vlády, ktorú nikto nezvolil. Takisto v prípade imigrácie by sme nemali zamlčovať fakt, že prebehla agresia voči Iraku na základe falošných dôkazov, že došlo k bombardovaniu Líbye, že partnerom Západu je mimoriadne odporný saudskoarabský režim a že USA podporovali Husajna, Kaddáfího či Assada v časoch, keď páchali najväčšie zverstvá, ale vo chvíli, keď sa už prestali hodiť a zároveň nepredstavovali žiadne väčšie riziko pre svoje krajiny a okolité štáty, zvolili USA postup proti nim. Západ sa na jednej strane odvoláva na „svoje hodnoty“, na druhej strane si dokáže obhájiť masové odpočúvanie či mučenie. V prípade Grécka hrozí zadlženie niekoľkých generácií a nikto nerieši, čo bude s hromadou mladých nezamestnaných ľudí, ktorí v Grécku nájdu uplatnenie asi len veľmi ťažko. Za hlavný problém súčasnej Európy teda považujem sociálny problém. Problém, ktorý sa rôznymi fiškálnymi paktmi nelieči, ale prehlbuje.
Rakúska ministerka vnútra Johanna Miklová-Leitnerová varovala, že Viedeň by mohla použiť silu, ak sa začnú v Rakúsku hromadiť utečenci v dôsledku toho, že ich Nemecko prestane púšťať cez spoločnú hranicu na svoje územie. Dá sa vôbec terajšia situácia riešiť inak ako silou?
Nemyslím si, že riešením imigračnej otázky má byť použitie hrubej sily. Doposiaľ spustilo použitie hrubej sily vždy len nový kolotoč násilia. Riešme príčiny, aby ľudia neboli nútení odnikiaľ odchádzať. Keby nám za chrbtom niekto odpaľoval naše historické dedičstvo a stínal našim susedom, keď nie blízkym, hlavy, asi by sme tiež nesedeli na zadku. Uvedomme si však tri veci. Prostým prijatím imigrantov neriešime problémy väčšiny, ktorá stále zostáva vo viac ako desivých podmienkach. Tým, že ukážeme chrbát tým, ktorí potrebujú pomoc, len zvýšime ich frustráciu. Namiesto možných spojencov proti spoločnému nepriateľovi – a za toho by sme mali považovať takzvaný Islamský štát a bezpočet teroristických organizácií – tak vyprodukujeme silu, ktorá zameria svoju nenávisť proti nám. Ako sa dá aktuálna situácia riešiť? Podľa mňa je recept nasledujúci: tlačiť na naše vlády, aby riešili sociálne problémy vo svojich krajinách, aby sa jedni necítili byť ohrození tými druhými. Ruku v ruke s tým treba ďalej integrovať tých, ktorí zachraňujú svoj život alebo sa snažia zlepšiť situáciu svojich rodín. A v neposlednom rade dbať na to, aby zbrojárske koncerny a ich lobby nemali také tučné zisky, lebo týmto koncernom nikdy nepôjde o mier. Potrebujú vojny a je im jedno, či dodajú zbrane kyjevskej vláde, Talibanu alebo Islamskému štátu.
To, že migračná kríza sa nedá riešiť bez použitia násilia, tvrdí politológ Oskar Krejčí. Vojenský analytik Jaroslav Štefec zase hovorí o hrozbe povstania moslimov v Európe. K čomu by mohla situácia dospieť, pokiaľ sa nebude nič diať, či už z pohľadu ochrany hraníc alebo efektívnych zásahov proti prevádzačom? K akým tvrdým zákrokom sa budeme musieť uchýliť?
Dnes sa opäť dostal do popredia debát koncept „stretu civilizácií“. S tým si vystačíme, keď vôbec nepochybujeme o oficiálnej verzii ohľadom útokov z 11. septembra. V jednej kapitole svojej knihy „Zlyhanie kapitalizmu voľného trhu a ekonomický úpadok Západu“ o politickom vyvlastnení odkrýva P. C. Roberts, bývalý Reaganov poradca, to znamená žiadny ľavičiar, praktiky, ako obmedziť občiansky aktivizmus či – ako by povedal Václav Havel – občiansku spoločnosť. Ako likvidovať protirežijné hnutia vrátane mierových: „FBI učí svojich protiteroristických agentov, že ,mainstreamoví‘ americkí moslimovia pravdepodobne sympatizujú s teroristami, že prorok Mohamed bol ,vodca sekty‘ a že islamská prax venovať sa dobročinnosti nie je nič viac než ,mechanizmus na financovanie boja‘. V školiacom zariadení FBI v Quanticu vo Virgínii ukazujú agentom schémy, z ktorých vyplýva, že čím je moslim ,zbožnejší‘, tým sú jeho sklony k ,násiliu‘ pravdepodobnejšie. V inštruktážnej prezentácii FBI sa dodáva, že tieto zničujúce tendencie sa nedajú usmerniť: v rámci moslimského práva je ,akákoľvek vojna proti neveriacim ospravedlniteľná‘ a ,upokojenie situácie je neuskutočniteľné, ak bude Korán aj naďalej považovaný za Alahovo slovo‘. Chvíľku sa nad tým zamyslite. Žiadna moslimská krajina Spojené štáty nenapadla. Podľa oficiálnych správ boli únoscovia z 11. septembra pôvodom prevažne zo Saudskej Arábie a nekonali tak v mene žiadnej moslimskej vlády. Napriek tomu americká vláda rozpútala vojnu proti trom moslimským krajinám – Afganistanu, Iraku a Líbyi – a angažuje sa vo vojenských operáciách proti údajným teroristom v troch ďalších islamských štátoch – Pakistane, Jemene a Somálsku… Spojené štáty sa rozhodli viesť vojnu proti Iraku na základe úmyselných klamstiev, neexistujúcich ,zbraní hromadného ničenia‘ a falošných snímok ,hríbovitých mračien‘ z pokusných výbuchov neexistujúceho jadrového programu… Čím sa to líši od vyhlásenia Adolfa Hitlera, že ,včera v noci poľské oddiely prekročili hranice a napadli Nemecko?‘“ Strach môže vždy slúžiť ako veľmi účinná zbraň. A tiež ako palica na „nepohodlných“. „Za účelom obžalovať mierových aktivistov z porušovania teroristických zákonov sa dnes zvolávajú veľké federálne poroty,“ píše tiež P. C. Roberts. V našich podmienkach zatiaľ médiá iba bojkotujú česko-slovenskú mierovú iniciatívu, pokiaľ ide o ukrajinský konflikt, Spoločne za mier, akoby neexistovala. Keď napríklad Petr Hampl v Literárnych novinách v komentári „Tentoraz o zániku civilizácií“ z 21. septembra píše: „Islamský štát nie je extrém, islamský štát je podoba, v ktorej sa stabilizuje islam, keď to povolí vojenská diktatúra alebo iný tyran. Dnes to vidíme v Turecku, v Egypte a koniec koncov aj v západnej Európe,“ neberie do úvahy možnosť, že hlavný problém nie je stret rôznych kultúr či náboženstiev, ale snaha hegemóna udržať sa za každú cenu na výslní. O tom by sme mali minimálne diskutovať. Osobne sa teda viac než konfliktov na hraniciach – ku ktorým rozhodne môže dochádzať, zvlášť, ak sa Európa nedohodne na efektívnej spoločnej politike – obávam obmedzovania našich ľudských práv a zvyšku demokratických hodnôt. Práve pod vlajkou boja proti islamu.
Ozývajú sa hlasy, že integrácia utečencov pre nás bude prospešná, či už s ohľadom na ich vzdelanosť alebo ich prínos po pracovnej stránke. Dá sa vzhľadom na informácie, ktoré sa objavujú, veriť prínosu utečencov pre ich nové krajiny?
V čase, keď európska populácia prirodzenou mierou vymiera – inými slovami, má mimoriadne nízku úroveň plodnosti – sa dá počítať s imigráciou ako riešením. Záleží potom na podmienkach tej ktorej krajiny, nakoľko úspešne sa v nej môžu tí, ktorí tam prichádzajú, integrovať. Keď bude touto krajinou Troikou – teda Európskou centrálnou bankou, Európskou komisiou a Medzinárodným menovým fondom – decimované Grécko, asi to veľmi nepôjde. Pozrime sa na sociálnu situáciu v Európe. Rastie počet nezamestnaných aj nezamestnateľných, je čím ďalej jednoduchšie ocitnúť sa bez strechy nad hlavou, aj keď máte chuť pracovať a schopnosti. Pokiaľ ste ale „nepotrební“ pre systém, hodia vás cez palubu. Toho sa ja osobne najviac obávam. Takýto systém pochopiteľne nemá ľuďom, ktorí prichádzajú, čo ponúknuť. Bude ich vykorisťovať ešte viac než tých, ktorých už z kože zdiera. Sociálny systém nám však nelikvidujú imigranti. Nelikvidujú ho utečenci. Európa si ho likviduje sama. Schvaľovaním fiškálnych paktov, škrtmi v gréckej spoločnosti, asociačnými dohodami s krajinou, v ktorej hnedá prenikla do najvyšších sfér politickej scény.
Pokiaľ viem – aj vďaka informáciám organizácie Lekári bez hraníc – do Európy smerujú predovšetkým ľudia vzdelanejší, ľudia, ktorí mali prostriedky na to, aby ich rôzni pašeráci prepravili. Môžu teda znamenať prínos. Osobne sa na túto situáciu nepozerám optikou zisku. Odmietam prístup, že niekomu pomôžem, aby som z toho niečo mal. Keď by som už mal spomenúť nejaký prospech, tak to bude ten, že títo ľudia môžu byť naopak hrádzou proti terorizmu – môžu byť múrom proti fundamentalizmu. Ale to sa dostávame k potrebe silného sociálneho štátu a ten v Českej republike rozhodne nemáme. A skôr, než by ho naša vláda pomáhala vzkriesiť, sa radšej uchyľuje k prázdnym vyhláseniam, ktorými odradí nielen odporcov imigrantov, ale aj tých, ktorí im chcú pomôcť. A nemyslím tým vyhlásenia, ktoré sa dajú vnímať ako účelové, lebo vychádzajú z úst ľudí, ktorým sa humanita už len z princípu nedá veriť pre ich angažmán v minulých vládach či vzhľadom na ich postoje k ukrajinskému konfliktu, v rámci ktorých fašistické tendencie nevidia, nepočujú a dobre že neobjímajú prápor Azov.
Nemecká televízia ZDF vydala dokument, ktorý upozorňuje na problémy s integráciou cudzincov v Nemecku. Vlastné svety, neznalosť jazyka, paralelný právny systém, naivita, neochota a prehnaná byrokracia. To všetko sú faktory, ktoré situáciu len zhoršujú. Dá sa to prekonať bez vážnych otrasov a konfliktov?
Záleží na tom, aké početné sú tieto javy. Ak má spoločnosť fungovať, potrebuje byť rozmanitá, ale súrodá. Ako opakovane hovorím, bojme sa narušenia sociálneho zmieru, ku ktorému už, bohužiaľ, došlo. V tomto prípade totiž najskôr odpíšu tých najzraniteľnejších – a proces bude pokračovať – za chvíľu sa to môže týkať kohokoľvek z nás. Pri danom technickom rozvoji sa bude využívať čoraz menej „ľudských zdrojov“ – a záujmy zisku nehľadia na záujmy občanov. Práve to je bod, ktorý súčasný systém dosahuje. Frustrácia ľudí sa však nemusí obracať proti systému. Ak si nájde zástupného vinníka, vybúri sa na ňom. Dejiny sú plné rôznych pogromov.
V niektorých utečeneckých centrách v Nemecku vládnu zločinecké gangy. Šéf nemeckých policajných odborov Rainer Wendt vyhlásil, že násilnosti, ku ktorým došlo cez víkend v meste Kassel a pri ktorých po sebe utečenci striekali aj slzný plyn, nie sú nič nové. Takýto vývoj, kedy medzi migrantmi vznikajú nábožensky alebo politicky motivované boje o nadvládu, je vraj zrejmý už týždne. Nie je to predobraz toho, čo sa bude diať v európskych mestách, keď z tých centier odídu?
Možno si spomenieme na rok 2011 a na násilné protesty – nielen – v chudobnej londýnskej štvrti Tottenham. Tým predchádzali násilnosti vo Francúzsku v roku 2005. Sociálna situácia v Európe vrie. Dlhodobo. Dodnes neboli odstránené sociálne rozdiely medzi dvoma bývalými časťami Nemecka, východným a západným. Ako som už povedal, Európa zlyhala, a to nielen v prípade (ne)riešenia imigračných vĺn. Z tohoto stavu môže ťažiť organizovaný zločin. Nastáva tu chaos, vďaka ktorému eskalujú konflikty a tie potom slúžia ako zápalná šnúra nenávisti voči všetkým imigrantom.
Európska únia nariadila ostatným štátom Únie prerozdeľovací mechanizmus. Na bruselský postup sa posťažoval aj český premiér Bohuslav Sobotka. Vraj sa mu nepáči hlavne to, že zatiaľ čo on investuje politický kapitál do proeurópskej politiky, Európa sa odvďačuje diskusiou o kvótach, ktorá povzbudzuje len radikálov a euroskeptikov. Do akej miery je dôvera k Európskej únii podlomená? Mali by sme sa pustiť do legálneho sporu?
Dôvera k Európskej únii je podlomená už dlhšiu dobu. Nezabúdajme, čo urobila z demokratického gréckeho NIE. Že zaviedla protiruské sankcie bez toho, aby nejakým spôsobom riešila porušovanie minských dohôd zo strany kyjevskej vlády. Že presadila tzv. fiškálny pakt. Spomenuli ste premiéra Sobotku. Pripomeniem jedno jeho trochu staršie vyhlásenie: „Vláda urobila najdôležitejšie európske rozhodnutie od svojho vzniku. Vraciame sa do hlavného prúdu európskej integrácie.“ Toto povedal Bohuslav Sobotka v marci 2014 potom, keď vláda Českej republiky na čele so sociálno-demokratickým premiérom schválila pristúpenie ČR k fiškálnemu paktu Európskej únie. To sú rozhodnutia, pomocou ktorých si však Únia podľa mňa kope hrob. Vytvára totiž podmienky, ktoré nie sú humánne. Ťažko jej potom uveríme humanitu. Práve pri konfrontácii týchto faktov môžeme pochopiť skepsu mnohých ľudí. Skepsu a nedôveru k Únii ako takej. Čo by sme mali robiť my občania? O niečom by som vedel: tlačiť na našu vládu, aby sa začala správať sociálne. Aby vytvorila našim občanom podmienky, ktoré nebudú pripomínať almužnu žobrákovi a ktoré zároveň vytvoria pôdu pre pomoc tým, ktorí to potrebujú. Pomoc tým, ktorých vyhnali konflikty, za ktoré sú aj naši politickí predstavitelia zodpovední.
Dochádza k viditeľným zmenám politickej mapy, najnovšie sa zapája do debaty o migračnej kríze tiež český vicepremiér Andrej Babiš. Stiahne voliča na svoju stranu práve on alebo to dopadne inak?
Je tu celá kopa aktérov, ktorí budú chcieť z tejto situácie vyťažiť politický kapitál. Vedľa pánov Hampla, Konvičku, Okamuru či Bartoša sa bude o to isté pokúšať svojou asociálnou politikou už v očiach voličov takmer zdecimovaná ODS, Babišove ANO a pozadu zjavne nebude ani sociálna demokracia, ktorá akosi opustila sociálnu rovinu, a tak sa pokojne chytá aj rétoriky hnutia Islam v ČR nechceme.
Dá sa očakávať, že by sa mohol intenzívnejšie zapojiť do politiky prostredníctvom spriaznenej politickej strany prezident ČR Miloš Zeman alebo exprezident ČR Václav Klaus?
Začnem Václavom Klausom. Možno si aj nejaký ten comeback do vrcholnej politiky praje. Možno až tak, že napriek svojmu postoju k referendu a zastupiteľskej demokracii prvok priamej demokracie zrazu obhajuje. Václav Klaus v žiadnom prípade nepresadzoval referendum o vstupe do NATO. Naopak, pripomeňme si jeho prejav z 16. marca 1999 pri príležitosti Koncertu pre NATO: „V týchto dňoch došlo k naplneniu tohto cieľa. Až teraz sa uskutočňuje to, o čom snívali milióny našich občanov, našich rodičov aj starých rodičov. Pred krátkou chvíľou väčšina z nás – pravdepodobne prvýkrát – počula znelku NATO a aj jej tóny symbolizujú, že Česká republika sa stala členom najmocnejšieho obranného zoskupenia, ktoré kedy vo svetovej histórii existovalo. Stávame sa súčasťou pevného zväzku demokratických štátov z oboch brehov Atlantického oceána, ktorého poslaním je obrana slobody, demokracie a ľudských práv. Stávame sa súčasťou Severoatlantickej aliancie, ktorá v studenej vojne zvíťazila nad komunistickým nebezpečenstvom a ktorá je aj do budúcnosti hlavným garantom stability a bezpečnosti – a to nielen na našom kontinente, ale aj po celom svete. V istom slova zmysle je vstup do NATO pre našu krajinu najväčšou zahranično-politickou udalosťou od roku 1948. Aj pod týmto zorným uhlom by sme mali hodnotiť niektoré naše súčasné domáce udalosti a korigovať ním mieru našej spokojnosti alebo nespokojnosti.“ Môžeme tomuto človeku veriť? Taký Miloš Zeman zrejme v tejto chvíli nemôže byť stratový, skôr naopak. Či sa s ním zvezie aj Andrej Babiš, je otázka.
Vo víkendových regionálnych voľbách v Hornom Rakúsku zdvojnásobila Slobodná strana Rakúska svoj posledný zisk a stala sa druhou najsilnejšou stranou vďaka protiimigračným postojom. Dá sa tento trend očakávať aj inde v Európe?
Obávam sa, že tento trend môže zachvátiť Európu ako takú. Európu sociálne oslabenú, Európu, kde sa síce Škótsko zatiaľ neodštiepilo, ale štiepne reakcie sú v pohybe, a to aj v Taliansku, v Belgicku, v Španielsku. Stačí málo a budeme svedkami dezintegračného procesu. Problém vidím v zlyhaní ľavice. Nie iba u nás, ale v celej Európe. Ľudia skrátka nevidia nikoho, kto by riešil ich problémy a často veľmi neutešenú situáciu. Vraj sa majú postarať sami o seba, to je obľúbená Klausova poučka. Masírovaní touto ideológiou by mali náhle prejaviť solidaritu? V mene čoho? A kto prejavuje solidaritu s nimi? Došlo ku kolapsu dôvery spoločnosti k svojim „politickým predstaviteľom“. A nielen k nim. Tiež k takzvaným elitám, či už umeleckým, akademickým alebo mediálnym. Ocitli sme sa v akomsi morálnom vákuu, lebo tým, ktorí sa k nám prihovárajú, už neveríme, že tak konajú úprimne.
Utečenecká kríza je najčastejšie spájaná so situáciou v Sýrii. Ako hodnotíte vystúpenie ruského prezidenta Vladimira Putina na Valnom zhromaždení OSN a jeho návrhy na riešenie situácie v tejto krajine spoluprácou s terajšími sýrskymi úradmi a vládnymi silami?
Hrajú sa politické hry – a ľudia zatiaľ trpia. V situácii, keď sú Irak a Líbya rozvrátené, keď sa v podobnej situácii ocitol Jemen a keď tento desivý scenár hrozí aj Sýrii, aby sa vlna preliala do Iránu, je už, obávam sa, trochu neskoro na ideálne riešenie. Intervencia, nech už je akákoľvek, nevedie podľa mňa k stabilite v danej krajine. Je však pravda, že politika USA pomohla stvoriť protiassadovský Islamský štát a že kroky, ktoré USA a ich spojenci doposiaľ podnikli, k likvidácii Islamského štátu neviedli a túto agóniu nemôžu predlžovať donekonečna. Putin vystupuje ako reálny politik. Ako človek, ktorý sa vyzná v šachu a vie, ako má hrať, aby neprehral. Okrem iného sa ukazuje neúprimnosť Západu v otázke konfliktu na Ukrajine, tamojší občania budú totiž nakoniec asi ponechaní napospas oligarchom. Dalo by sa priam hovoriť o ohňostroji západného falšu a pokrytectva. Putin, ktorý bol ešte včera „Putler“, ktorý sa zastaví až v Lisabone, zrazu nielenže nepredstavuje hrozbu pre Európu, ale môže jej dokonca pomôcť.
Ale americký prezident Barack Obama aj francúzska hlava štátu François Hollande sa zhodli, že Bašár al-Assad nemôže byť súčasťou riešenia situácie v Sýrii. Keď ani jedna zo strán nemieni v tomto bode ustúpiť, dá sa vojna v Sýrii vôbec nejako zastaviť?
Ich postoje hlavne nie sú konzistentné. Nedá sa niekoho chvíľu podporovať, keď pácha zločiny, a chvíľu zhadzovať, keď ich už nepácha alebo ich nepácha až v takej miere. Dôležité je, že sa Vám to práve hodí. Nedá sa proti niekomu zdanlivo bojovať – a pritom útočiť na svojho deklarovaného spojenca (teraz mám na mysli Kurdov). USA aj Rusko budú chcieť mať vplyv v Sýrii. A môžeme očakávať, že aj ďalšia zo súčasných veľmocí – Čína. Trochu veľa kohútov na jednom smetisku. Otázkou zostáva, čo z toho budú mať „obyčajní“ Sýrčania. Je zrejmé, že ciele USA a Ruska sú protichodné. Pred svetovou verejnosťou však nemôže jedna strana vyhlásiť, že dáva zverstvám, aké Islamský štát pácha, zelenú. Bombardovaním sa však mier nepresadí. Rusko a USA vsádzajú v Sýrii na protichodné kone, ale majú sa tváriť, že ide o toho istého koňa. Že kooperujú. Na jednej strane tu tak máme partnerstvo Ruska a Assadovho režimu, na druhej strane partnerstvo brutálneho režimu Saudskej Arábie s USA. Z tejto konštelácie nemôže vzísť nič dobré. Zapojením viacerých štátov do sýrskeho konfliktu (možno časom aj Izraela a Číny) však vzniká riziko celosvetového konfliktu. Nič, čo by človeka túžiaceho po mieri ukľudňovalo. Spoločné stanovisko sa bude hľadať iba ťažko. Je otázne, či Západ konečne upustí od svojej ničím nepodloženej báje o ruskej invázii na Ukrajine a či uprednostní spoločnú reč s Ruskom. Ak zvíťazí konfrontácia, víťazstvo nebude nikoho. Možno skončí v rukách niektorých nadnárodných korporácií – ale aj v ich prípade by išlo o labutiu pieseň.
