Keby boli ministri vnútra s hlasovaním o kvótach počkali pár dní, mohli ich schváliť presne v deň výročia Mníchovskej zrady. Bol by to prazvláštny symbol vyjadrujúci pocity ľudí – tentoraz však nielen v Česku, na Slovensku, v Rumunsku a v Maďarsku, ale v celej Európe vrátane Nemecka. Český minister vnútra Chovanec povedal slová zaváňajúce katastrofou: „Neboli sme vypočutí.“ František Šebej sa kdesi vyjadril, že Slovensko sa v dôsledku odmietania kvót dostalo v očiach Európy do zlého svetla. Musím ho opraviť. Do zlého svetla sme sa dostali v očiach predajných politikov a novinárov, nie v očiach drvivej väčšiny Európanov. Aby bolo jasné – sme ľudia a som presvedčený, že každý Slovák je pripravený utečencom pomôcť, ak by takáto pomoc ich problém riešila. Ak by to boli skutočne tí, ktorí pomoc potrebujú. Obávam sa, že ich hlasy a prosby sa do médií nedostanú. Napriek tomu sa nebránime utečencom, ale nezmyselnému „riešeniu“ ich situácie. Kvóty takýmto nezmyselným riešením sú.
V Európe sa začína chaos, ktorý chcel niekto vyvolať. Začalo ho Merkelovej pozvanie utečencom. Jej slová o priateľskej Európe, ktorá ich privíta s otvorenou a bezhraničnou náručou, vyvolali v zúfalých ľuďoch v libanonských či tureckých táboroch nádej. Mama Merkelová sa s nimi fotografuje. Utečenci jej slová a fotografie esemeskujú a mailujú domov a pozývajú ďalších. V táboroch pozerajú propagandistické zábery z nemeckých televízií, ukazujúce, ako na nádraží v Mnícove utečencov nadšene vítajú a núkajú im balíčky s výrazným nápisom: German Migration Aid.Utečenci na Merkelovej pozývací úsmev reagujú balením toho najnutnejšieho a vyrážajú. Cieľ – Nemecko, Merkelovej morálny pilier Európy.
Merkelovej krutý konflikt s realitou
Ukazuje sa však, že nádej je falošná, pretože Európa ani Nemecko nemajú na bezhraničný prílev utečencov mentálne ani materiálne kapacity. Sklamané a Merkelovou oklamané skupiny Sýrčanov sedia pred maďarským ostnatým drôtom a skandujú: „Merkel, Merkel, Merkel.“ Niektorí zúfalci narýchlo napíšu na ceduľku: „Merkel, we love you, help us!“ Kancelárka podlieha svojmu vlastnému nadšeniu a ide sa o svojom nenaplnenom materinskom pude presvedčiť medzi utečencov. Prichádza do tábora v Heidenau, kde jú vítajú na jednej strane natešení utečenci na strane druhej rozzúrení Nemci. Kričia na ňu slová podstatne hanlivejšie, ako používam na označenie európskych „lídrov“ ja! Nazývajú ju k*rvou a zradkyňou a kričia na ňu, aby zaliezla do svojej limuzíny a zmizla. Nemecké noviny to napíšu, naše, prirodzene, nie. Merkelová sa z tohto šoku dlho spamätáva. Začína chápať, že utečenci ju síce milujú, ale za kancelárku ju zvolili Nemci. Môj nemecký priateľ ma ubezpečil, že nálada medzi Nemcami je presne opačná, ako o tom hovoria ich médiá. Zúria a rovnako aj dotknuté národy Európy. Český týždenník Reflex prináša na titulnej strane fotografiu Merkelovej a Obamu s titulkom: Títo dvaja potápajú Európu. Presné a výstižné.
Zúria mnohí európski politici, ale napokon sa skláňajú. Poliaci zradili Vyšehrad. Ten sa včerajším dňom skončil. Britská ministerka vnútra Theresa May vyhlasovala, že Británia je ochotná pomáhať utečencom, ale tým skutočným, žijúcim v lágroch na Blízkom východe a nie tým, ktorí „sú dostatočne silní a bohatí, aby prišli do Európy“. Napriek silným rečiam napokon za kvóty hlasovala aj ona. Poliaci robili ramená a potom sklopili uši. Bohvie, koľko zaúch a od koho v kuloároch dostali… Prehlasovanie menšiny oportunistickou väčšinou je diktát. Rovnako nezmyselný, ako bol ten v Mníchove. Katastrofu iba oddialil. Dohoda o povinnom rozmiestnení 120 000 utečencov vyvoláva úsmevný dojem, akoby si Tusk s Merkelovou sadli za rokovací stôl s pomyselným „Predstavenstvom Prevádzači a. s.“ a dohodli sa: „Vy nám dodáte 120 000 utečencov a my sa o nich postaráme“. Bez garancie, že nám ich dodajú nie 120 000, ale desaťkrát, dvadsaťkrát, tridsaťkrát…ikskrát viac.
Úradníci žijúci v bubline bruselekého „dolce vita“ hovoria o číslach, pričom sami netušia, koľko utečencov je. Gréci ich vôbec nepočítajú, ale ich s neskrývanou škodoradosťou posielajú rovno do Nemecka. Zdá sa, akoby európski ministri pustili do gatí pred Merkelovou. Nemyslím si to. Pustili do gatí pred tým, kto drží Merkelovú na šnúrkach jej gatí. Zľakli sa toho, kto chce vyvolať v Európe chaos a násilie spôsobom odskúšaným v Iraku, Líbyi, Sýrii, Afganistane. Chaos je totiž základným predpokladom toho, aby sa potom pozvali „priateľské“ armády na robenie poriadku. V auguste1968 sme si to odskúšali. Zdá sa, že európskym „lídrom“ skúsenosť z okupácie vlastnými chýba. Popredný americký komentátor Fareed Zakaria volá: „V utečeneckej kríze nám Nemecko ukazuje skvelý spôsob ako napraviť svoj zlý obraz spôsobený nacizmom.“ V New York Times sa objavuje titulok: „Bravó, Merkelová.“ Biely dom sa teší, Merkelová ukazuje veľké srdce.
Aj Nemci zúria
Rimania hovorili: „Ak chceš protivníka oslabiť, rozdeľ ho.“ Podarilo sa. Európa je po včerajšku rozdelená, prvý krok k jej skaze bol spravený. Namiesto toho, aby sa „lídri“ snažili zapchať dieru s vytekajúcocu vodou, namiesto toho, aby nahlas označili toho, kto dieru do vane v Líbyi, Sýrii, Afganistane, Iraku spravil, hľadajú riešenie, ako rozdeliť neustále pritekajúcu vodu. Ak praskne vaňa, normálny človek zapcháva dieru, idiot ratuje vodu. Európski „politici“ a médiá kritizujú Orbána a Fica. Ľudia v Európe im však držia palce. Hovoril som v ostatných dňoch s Rakúšanom, Nemcom, Angličanom, Rumunom. S ľuďmi, ktorých sa nikto nepýta a ktorých názory sa do sprostituovaných médií nedostanú. Môj nemecký priateľ je spolu s Nemcami, ktorí si zachovali zdravý rozum, nahnevaný, pretože opäť Nemcov ponižujú. Tentoraz však vo vlastnej krajine a prostrednítcvom vlastnej kancelárky. Držia palce politikom, ktorí nestratili zmysel pre realitu. Boja sa nástupu extrémistov, či zľava, alebo sprava. Už dnes je v Rakúsku najsilnejšľou stranou FPÖ, vo Francúzsku nie je vylúčené, že budúcou prezidentkou bude pani Le Pen. Ak by sa Fico nesprával tak, ako sa správa, extrémistické strany na Slovensku by rástli. Rovnako v Európe. To je jasné každému okrem Merkelovej a okolo nej poskakujúcich a podľa jej pokynov tancujúcich trotlov. Merkelová dosiahla pravý opak. Pripomenula Európe nemeckú aroganciu. Nemci začínajú chápať, kam Merkelová vedie ich krajinu a Európu. Na dištanc od vlastnej kancelárky sa pomaly vydáva nielen jej minister vnútra de Maiziére („Nemecko nemôže prijať všetkých utečencov z krízových oblastí“), ale aj jej najsilnejší a tradičný partner – CSU. Šéf kresťansko-sociálnej únie Seehofer Merkelovej neberie telefóny.
Solidarita po bruselsky: Držte hubu a krok!
To, čo hovoria Kaliňák a Chovanec, že kvóty sú priamou pozvánkou ďalším, je jasné každému, len nie idiotom v Bruseli a v Berlíne. Použil som tento výraz prednedávnom na označenie súčasných európskych lídrov. Niektorí mi vyčítali, že som nezdvorilý a arogantný. Kvótami nás títo komici o svojom idiotizme opäť presvedčili. Realistický politik je totiž ochotný znemožňovať sa len po hranice svojich možností. Sú však aj takí, ktorí sú ochotní z rôznych dôvodov sa strápňovať až za hranice svojich možností. Merkelová s Tuskom nám ukázali, ako na to. Viem si dosť dobre predstaviť, že po hlasovaní prišiel ten či onen minister za Kaliňákom, ospravedlňujúco ho potľapkávali po pleci, obzerajúc sa, aby ho nedajbože nevideli: „To, čo robíte je v poriadku, ale nemohol som inak, to vieš, zaviazala ma vláda…“ V knihe Dementi píšem: „Politika je žumpa. Na rozdiel od hroznového muštu, v ktorom sa najhustejší kal usadzuje na dne, v žumpe je to naopak. Čím idete vyššie, tým väčšie kusy nachádzate. Najväčšie sú pekne vzájomne pospájané a spečené celkom navrchu.“ V Bruseli vznikla solidarita najväčších kusov. Pochopili sme, čo pod slovom solidarita rozumejú: „Držte hubu a krok.“ My sme si však pokrytectva a solidarity v držaní húb a krokov užili vrchovato. Takúto solidaritu sme zrušili v novembri 1989 štrnganím kľúčov. Možno bude treba kľúče povyťahovať opäť. Budeme mať príležitosť. V druhej polovici roku 2016 preberáme predsedníctvo Európskej únie. Teda, ak bude v tom čase ešte komu predsedať…
Jozef Banáš
