Tragédia, ktorá sa odohrala pri rakúskej obci Parndorf, kde zahynulo 71 utečencov, nemá v modernej európskej histórii obdobu. Aktuálna situácia je podľa vás výsledkom neschopnosti Európskej komisie a Európskej rady prijať adekvátne riešenia. To sú vaše slová. Aké riešenia máte na mysli?
Podľa môjho názoru je skutočne jedným z dôvodov prehlbovania utečeneckej krízy v Európe fakt, že Európska komisia ani Európska rada neprichádzajú s adekvátnymi návrhmi, akým spôsobom ju riešiť. Faktom je, že opozícia voči tzv. realokačnému mechanizmu alebo po našom kvótam, je v súčasnosti predovšetkým vo východnej časti Spoločenstva naozaj silná. Je to, samozrejme, často spôsobované aj ich zavádzajúcou a nepravdivou interpretáciou. Na druhej strane však európski predstavitelia okrem samotných kvót neprišli prakticky s ničím. Tie riešenia sa musia týkať predovšetkým krajín, kam prichádza utečencov najviac, a ktoré objektívne nezvládajú spracovávať všetky žiadosti o azyl, a preto potrebujú pomoc. Vychádzať musia z princípu solidarity. Na jeho základe by jednotlivé členské štáty mali mať tendenciu pomôcť tým krajinám, ktoré čelia výnimočným udalostiam a krízam na európskom kontinente. Obrovská vlna utečencov, ktorej Európa čelí takouto výnimočnou udalosťou, nepochybne je.
Počet utečencov a imigrantov alarmujúco stúpa každým dňom a je reálnym problémom nielen pre krajiny ako Taliansko a Grécko, ale najmä pre našich bezprostredných susedov – Maďarsko či Rakúsko. Ako by sme mali konkrétne my pomôcť?
Túto kompetenciu má v rukách vláda, ktorá si už, ako je všeobecne známe, začala vyberať niektoré tzv. dobrovoľné formy pomoci. Treba tu však zdôrazniť, že deklarovaná ochota Slovenska dočasne sa postarať o 500 utečencov z preplneného tábora v Rakúsku alebo rozhodnutie prijať 100, navyše výlučne kresťanských migrantov zo Sýrie, bolo v ťažkej situácii len slabým prejavom solidarity, či už voči našim bezprostredným susedom, ale aj Európskej únii (EÚ) ako celku. Zároveň je absurdné, aby sme v krajine, kde sa chceme hlásiť k náboženskej slobode, selektovali ľudí, ktorým pomôžeme na základe ich vierovyznania. Okrem samotnej výraznejšej účasti na prerozdelení utečencov by sme mali svojim susedom pomôcť, napríklad so zabezpečením psychologickej pomoci pre migrantov, najmä pre ich deti, taktiež pomôcť so vzdelávaním a ich celkovou adaptáciou a začlenením sa do nového prostredia.
Európska komisia a najmä jej predseda Jean-Claude Juncker napriek alarmujúcemu stavu, ktorý rástol v letných mesiacoch, ani nenačrtol žiadne nové opatrenie, naopak, tvári sa, že ide o záležitosť jednotlivých členských štátov. A prijali sa navyše toľko kritizované kvóty. Je to podľa vás v poriadku?
V poriadku to určite nie je, sama som na to prednedávnom upozornila. Kvóty sú iba odrazom bezradnosti EK. Problémom je, že Komisia na čele s Junckerom rieši predovšetkým peniaze. Zdá sa potom, akoby samotné ľudské nešťastia a tragédie, ktoré sa spájajú s osudom väčšiny migrantov, mali byť pre Úniu druhoradé.
Mnohé členské štáty nemajú reálne skúsenosti s takýmto exodom utečencov a imigrantov, a preto je nevyhnutné, keďže Komisia ako jediná môže iniciovať konkrétne návrhy, aby tak Juncker v spolupráci s Věrou Jourovou okamžite spravili. Aké by to mali byť opatrenia?
Zlepšenia je podľa mňa nevyhnutné hľadať najmä v oblasti azylovej politiky, ktorá sa napriek existencii spoločného európskeho azylového systému ukazuje ako nedostatočne pružná a zároveň neschopná adekvátne reagovať na súčasnú masívnu utečeneckú vlnu. Rovnako by to mali byť návrhy prísnych represívnych opatrení pre rôznych pašerákov, prevádzačských gangov a ďalších špekulantov priživujúcich sa na utrpení iných. Tieto návrhy sú práve v kompetencii pani eurokomisárky Jourovej, zodpovednej za oblasť spravodlivosti. Tá sa však, bohužiaľ, zdá sa, hrá po celý čas na tzv. mŕtveho chrobáka a vôbec sa jej akoby nechcelo poriadne rozhýbať.
Je podľa vás veľmi smutné, nešťastné a neodpustiteľné, koľko ďalších životov muselo vyhasnúť na to, aby sa opäť táto téma začala riešiť nielen z pohľadu nadávok na utečencov, ale hľadania riešení? Premiér Robert Fico vyhlásil, že keď išlo o pomoc Grécku, európski lídri sa vedeli zísť do 24 hodín, teraz Angela Merkelová vyhlásila, že bolo by potrebné, aby sa lídri zišli aj k otázke utečencov, no ani zďaleka nie tak rýchlo. Ako vnímate tento postoj „veľkých“?
Potrebu, aby nielen „veľkí,“ ale celá Európa začali túto situáciu naozaj aktívne riešiť, vnímam naozaj veľmi akútne. Podľa môjho názoru totiž ohrozuje stabilitu a súdržnosť európskeho spoločenstva azda ešte viac ako samotná niekoľko rokov sa vlečúca dlhová kríza.
Súčasťou komplexného riešenia musia byť aj opatrenia, ktoré povedú k vyriešeniu situácie v krajinách, odkiaľ prichádza najviac utečencov. Sú takýmito riešeniami podľa vás jednostranné akcie, ako je výstavba tzv. provizórneho tábora pre 40 – 60 utečencov priamo na našej hranici s Rakúskom, hoci na rakúskej strane? Prečo Rakúsko nekonzultovalo vec s nami? Bolo to správne?
Podľa mojich informácií prebehlo budovanie tábora v obci Berg na hraničnom prechode v spolupráci s dolnorakúskou vládou, čiže pravdepodobne, ak mala nejaká komunikácia prebehnúť, malo to byť minimálne na úrovni samospráv. Na druhej strane možno sa to do istej miery dá vnímať ako signál od nášho suseda na to, že by bolo namieste sa zamyslieť, či slovenský príspevok k riešeniu utečeneckej krízy v Európe je skutočne primeraný možnostiam, ktoré naša krajina má.
Je známe, že presne tento tábor odmietli v miestnom referende obyvatelia Marcheggu, ktorý leží tiež blízko našej hranice pri Devínskej Novej Vsi. Starosta Bergu však predčasom vyhlásil, že kedysi pomáhali aj našim ľudom, keď utekali na Západ. Je to porovnateľné? A je to argument na to, aby nekonzultovali so Slovenskom?
Pokiaľ si ja správne pamätám, pán starosta nehovoril len o migrantoch zo Slovenska, ale o tom, že Berg ako obec ležiaca na hranici má dlhodobé skúsenosti a tradíciu s pomocou ľuďom rôznych národností. Tí prekračovali hranice a usádzali sa v obci v rôznych obdobiach. V súčasnosti v tejto malej dedine žije údajne takmer 20 rôznych národností a nemajú s týmto súžitím žiadne zásadné problémy. Nevzťahovala by som tento počin preto výhradne na Slovensko a nejakú diskusiu o tom, či niekto mal, alebo nemal takýto zámer konzultovať.
Európska únia by podľa vás konečne mala prevziať na seba zodpovednosť a byť iniciátorom medzinárodného riešenia vojnových konfliktov v takýchto krajinách. Aké opatrenia by to mali podľa vás byť?
Ako som už povedala, musí to byť kombinácia finančných opatrení, ale spolu so zlepšeniami v oblasti azylovej politiky, jej spružnením a zefektívnením. Tieto musia byť v kombinácii s výraznejším postihovaním pašerákov a ďalších obchodníkov s ľudským nešťastím. Toto všetko musí byť, samozrejme, v neposlednom rade spojené aj s lepšou kontrolou a ochranou vonkajších hraníc Schengenu. Inak bude celý tento systém voľného pohybu osôb a tovaru vážne ohrozený.
Paríž predčasom tiež kritizoval „východné“ krajiny za prístup k utečencom. Je to namieste, keď to hovoria v krajine, kde sa im už dávno vymkla kontrola nad prílevom moslimov a iných utečencov z rúk?
Podmienkou riešenia utečeneckej krízy v Európe podľa mňa nie je vzájomné osočovanie sa a nekonštruktívna kritika, naopak, uvedomenie si, že ide o spoločný problém, ktorý si preto vyžaduje hľadanie spoločných riešení. Táto téma zásadným spôsobom polarizuje spoločnosti v jednotlivých členských krajinách a zaslúži si, aby ju zodpovední politici prestali populisticky zneužívať, ale naopak sa k nej postavili čelom a povedali, ako ďalej. Súčasnú situáciu v EÚ a najmä v jej južných štátoch, ktoré od nás ako od partnerov očakávajú istú mieru solidarity a pomoci, pritom nevyriešia silácke reči a už vôbec nie stavanie akýchkoľvek múrov.
Angela Merkelová pripustila, že Nemecko môže prijať aj milión utečencov, no následne na to zatvorila hrtanice. Ako sa táto „ústretovosť“ môže preniesť na krajiny ako Slovensko, Maďarsko, Česko? Mnohí politici v Rakúsku, či Nemecku už avizovali sankcie pre “neposlušných”, ktorí nechcú kvóty…
Nemecko sa podľa mňa začalo na situáciu s utečencami pozerať ako na morálny problém, ktorého riešením v demokratických krajinách by logicky malo byť naše rozhodnutie pomôcť tým, ktorým hrozí v ich domovských krajinách reálne nebezpečenstvo. O tom, aký vplyv bude mať nemecký, či rakúsky postoj na krajiny ako Slovensko, Maďarsko a Česko, by som nerada špekulovala. Bude to vo veľkej miere závisieť od rozhodnutí a konania ich vládnych predstaviteľov. No ani sankcie vočí nám určite nie sú riešením.
Situácia najmä v Maďarsku, ale aj Rakúsku je kritická, do Maďarska denne prúdi aj vyše dvetisíc utečencov, celkovo je ich tam už približne 200-tisíc, český šéf diplomacie Lubomír Zaorálek volal ako jeden z prvých a jeden z mála po riešení, solidarite a pomoci Maďarom, u nás takéto hlasy zaznievajú veľmi zriedka. Je namieste solidarita minimálne voči susedom? Aká by mala byť?
Pokiaľ som správne informovaná, premiéri krajín V4 sa pravidelne zaoberajú vzniknutou situáciou a hľadajú riešenia. Ak budú chcieť hľadať spoločný postoj k tejto téme a jej reálnym riešeniam, jednou z úloh je určite aj potreba nájdenia dostatočnej miery solidarity s krajinami, ktoré potrebujú pomoc. Jednou z nich je určite aj Maďarsko. Ak sa nebudeme baviť o samotnom prerozdeľovaní, pomoc by mala určite smerovať do oblastí vzdelávania, integrácie utečencov do spoločnosti vrátane rozvoja ich jazykovej výbavy. Pravdepodobne bude nevyhnutné sa dohodnúť aj na istej konkrétnej miere humanitárnej pomoci.
O aktivite a práci europoslancov sa vie u nás pomerne málo, takmer nič. Vy patríte medzi svetlé výnimky, máte najviac vystúpení a aktivít – vyše 400, druhý v poradí Richard Sulík niečo vyše 200, o niektorých ani nevieme, že existujú – najpasívnejší je Boris Zala, po ňom nasledujú Anna Záborská a Miroslav Mikolášik. Je podľa vás „prepojenie“ medzi vami – europoslancami a slovenskými voličmi – dostatočné? Mnohí si myslia, že nie je. Prečo?
To, že kontakt medzi europoslancami a slovenskými voličmi nie je zďaleka postačujúci, sa jednoznačne ukázalo aj v posledných tzv. európskych voľbách. Aj preto považujem za jednu zo svojich dôležitých úloh schopnosť aktívne a zmysluplne interpretovať a prenášať témy, ktoré sa riešia na európskej úrovni, bližšie na tú našu domácu. Usilujem sa ich prezentovať spôsobom, aby im ľudia vedeli ľahšie porozumieť a prijali ich za svoje. Aby postupne získali oprávnený pocit, že sa ich dianie v Európe skutočne dotýka a vedia ho aj svojou trochou do istej miery ovplyvniť. Vyžaduje si to však naozaj dlhodobú a kontinuálnu snahu.
Akú úlohu by mali zohrať vo väčšom zviditeľňovaní práce europoslancov verejnoprávne médiá?
Neviem, či sa dá táto úloha akéhosi „približovania“ práce a aktivít europoslancov vzťahovať nejakým spôsobom osobitne na verejnoprávne médiá. Úlohou politika je prijímať rozhodnutia, za ktoré nesie si zodpovednosť a následne informácie, ktoré sa ich týkajú, posúvať ďalej smerom k verejnosti spolu s prípadným vysvetlením. K týmto rozhodnutiam by mal zároveň prichádzať v istej interakcii s občanmi, ktorých je voleným zástupcom. Ja sa o to dlhodobo snažím, či už prostredníctvom osobných stretnutí s ľuďmi, svojimi aktivitami na školách, ale aj cez komunikáciu s novinármi, a to z rôznych druhov médií vrátane tých verejnoprávnych. Rovnako informovaním prostredníctvom tlačových správ, sociálnych sietí či blogov.
Čo si myslíte o svojráznom prístupe banskobystrického župana Mariana Kotlebu, ktorý napríklad ešte na „počesť“ SNP vyvesil na svoj úrad čierne zástavy?
Dehonestovať význam odkazu SNP, a to akýmkoľvek spôsobom, je podľa mňa príkladom obrovskej neznalosti a neúcty. Pre mňa je SNP historickou udalosťou, keď sme sa ako malý národ napriek veľkému nebezpečenstvu dokázali vzoprieť veľkému a nepomerne mocnejšiemu. Ukázali sme, že vieme rozoznať zlo a, naopak, chrániť dobro a česť. Taktiež sme dokázali, že nie všetci v tých časoch podľahli vymývaniu mozgov Tisovho fašistického režimu. Tým, že tento odkaz niekto spochybňuje, sa podľa mňa jednoznačne stavia na stranu barbarstva, fašizmu a s tým spojeného extrémizmu. SNP má pre mňa aj osobný význam v tom, že môj starý otec bol jeho súčasťou. Zároveň je mi cťou, že môžem byť členskou Zväzu protifašistických bojovníkov.
Ako vnímate postoj slovenskej spoločnosti voči inak orientovaným skupinám obyvateľstva, ako sú napríklad gejovia či lesbičky. Je slovenská spoločnosť v tejto otázke netolerantná?
Dlhodobo poukazujem na to, že tzv. LGBTI osoby sú napriek viacerým existujúcim iniciatívam často vystavované diskriminácii, ktorá je vo všetkých ohľadoch neodôvodnená. Deje sa tak navzdory tomu, že vždy boli a aj budú súčasťou našej spoločnosti. Nastavenie chvalabohu menšej časti slovenskej spoločnosti v tejto oblasti sa preukázalo aj v súvislosti s nedávnym referendom, ktorého prostredníctvom sa členom LGBTI menšiny mali odoberať práva, ktoré na Slovensku ešte ani nemajú. Výsledok referenda bol však pre mňa veľmi príjemným prekvapením. Je totiž dôkazom toho, že majorita spoločnosti si nepraje prehlbovanie umelo vytváraného konfliktu, ktorý by viedol len k prehlbovaniu netolerancie a nenávisti.
