Málo času na prednášanie dejepisu je problém aj podľa iných učiteľov histórie. Často zostáva výučba novších udalostí na záujmových seminároch, na ktoré sa však študenti môžu a nemusia prihlásiť. „Učitelia sú radi, ak sa im podarí prebrať z obdobia po 2. svetovej vojne, z národných dejín aspoň rok 1968 a 1989. Nevidel som zatiaľ učebné texty alebo iné metodické materiály, ktoré by si dovolili popisovať a hodnotiť napríklad obdobie Mečiara, Dzurindu alebo Fica,“ tvrdí Juraj Smatana.
Osnovy dejepisu z dielne ministerstva školstva siahajú po rok 2004 a rezort tvrdí, že novším dejinám treba nechať odstup, aby sa o nich dalo učiť na školách. Ďalšou dôležitou vecou je podľa učiteľov kritické myslenie, ku ktorému študentov vedie len máloktorý pedagóg. „Väčšina učiteľov sa týmto témam vyhýba a považuje ich za témy, ktorým by sa dejepis ešte nemal venovať. Integrácia do Únie je prebratá pomerne podrobne, zaoberá sa ňou najmä náuka o spoločnosti. Je to však najmä opis fungovania európskych štruktúr, ale nespomína sa už, aké konflikty to sprevádzali. S takýmito poznatkami žiaci zo školy asi neodchádzajú,“ uvádza Smatana v rozhovore pre Denník N.
Všetko záleží na učiteľovi
„Nie je problém s témami, ale s časovým rozsahom na ich učenie. Na našej škole každý študent dostane všeobecný základ v rozsahu dvoch vyučovacích hodín týždenne v prvom ročníku a jednej hodiny v druhom ročníku gymnázia,“ vraví dejepisár. Podľa Smatanu záleží všetko na učiteľovi a podmienkach v akých pracuje. Problém predstavuje aj fakt, že na prebratie dejín 20. storočia je v osnovách vyčlenených len 25 vyučovacích hodín, čo je podľa viacerých pedagógov žalostne málo.
Podľa Juraja Smatanu treba k učeniu moderných dejín pristupovať moderným spôsobom. Pomôcť by v tom mohol aj náučný film, dokument, komédia, či romantická dráma z dané historického obdobia. „Hodiny dejepisu sú dôležité, ale pri súčasnej generácii sa povedomie najviac vytvára filmami. Film je najsilnejší, pretože pôsobí na emócie, všetky zmysly,“ tvrdí Smatana. Podľa neho sa takéto filmy na Slovensku nanakrúcajú takmer vôbec. Dôležitejšia ako film je však podľa Smatanu komunikácia so študentami. „Vidno to na študentoch, kde sa doma o veciach rozprávajú. Ale to sú zriedkavé prípady. Často som sa chcel oprieť o niečo, čo študenti už vedia a obvykle narazíte na klišé. Rodič niečo utrúsil pri televízore, a tým povedomie o danej udalosti končí,“ vraví z vlastnej skúsenosti učiteľ dejepisu.
Celý článok si môžete prečítať TU
