utorok, 19 októbra, 2021
3.7 C
Bratislava
ÚvodArénaMala som strach, ale viac ako strach bola tá zlosť v človeku,...

Mala som strach, ale viac ako strach bola tá zlosť v človeku, že čo si to dovolili, hovorí o auguste ’68 bývalá televízna hlásateľka Dana Herrmannová

Pani Herrmannová, boli ste známou tvárou televízneho spravodajstva v časoch, keď ľudia o internete ani nechyrovali a nemali taký rýchly prístup k informáciám ako teraz. Aká bola vtedy práca v médiách a čo sa podľa Vás zmenilo?

Bolo by to na veľmi dlhé rozprávanie, ale aby som to trocha skrátila, tak musím povedať, že som začala vlastne v rozhlase, kde si spomínam najmä na to, že nám všetky správy cenzurovali. Potom som prešla na hlásateľku programu Československej televízie (ČST) a spravodajstvo ma zachytilo v dobe, keď v ’68 prišli tanky. No a čo sa zmenilo? Neboli vtedy samozrejme čítačky, chodili správy z ďalekopisu, často sa stávalo, že vbehol človek do hlásateľne a podstrčil mi správu, ktorú som pred tým ani nečítala. Bolo to také domácke. Technika ešte nebola zďaleka dokonalá, ale boli sme taká rodinná televízia. Bola som vlastne medzi prvými hlásateľkami, ktoré v televízii u nás začínali.

Rýchlosť prístupu k informáciám som spomenul v prvej otázke zámerne. Ako si spomínate na prácu so správami a agentúrnymi informáciami, ktoré Vám do redakcie prichádzali pred a po roku ’68, keď nastala takzvaná normalizácia?

Bol v tom veľký rozdiel, pretože ja som vlastne do toho spravodajstva nastúpila v období, keď bolo dubčekovské otepľovanie ovzdušia v tom zmysle, že bolo všetko voľnejšie, demokratickejšie, bez cenzúry. Pracovalo sa vtedy veľmi dobre, ale potom, keď prišli vojská, tak ja som vlastne veľa v televízii z tej normalizácie nezažila. Pretože vtedy už som len zo zotrvačnosti istý čas hlásila, ale sama som požiadala o preloženie na iné miesto, keďže som už nechcela hlásiť niečo iné ako pred pár týždňami. Pri takzvaných previerkach som vtedy dostala hodinovú výpoveď a musela som zo dňa na deň odísť. To, aký tlak bol potom vyvíjaný na ľudí, ktorí hlásili počas normalizácie, to som ja už nezažila. Zažila som práve to príjemnejšie, kým to bolo také celé voľnejšie.

Ako si spomínate na 21. august 1968?

Ten deň sa začínal ako každý iný až na to, že sa nám už v noci niečo nezdalo, keď sme počuli hukot. Bývam blízko Malinovského ulice (dnešná Šancová ulica), cez ktorú išiel hlavný konvoj tankov. Niečo sa nám s tým hlukom videlo divné a potom som si zapla televíziu, kde som videla kolegyňu Kamilu Moučkovú, ako hlási, a zostali sme s manželom zhrození. Ona čítala protesty proti vstupu vojsk a my sme si uvedomili hroznú skutočnosť, že vojská Varšavskej zmluvy nás v noci prepadli. Na základe toho som sa obliekla a napriek tomu, že som v ten deň nemala službu, tak som pešo išla pomedzi tanky do spravodajstva ČST, ktoré v Bratislave sídlilo v budove terajšieho ministerstva kultúry na Námestí SNP. Bolo šťastie, že sa tam zišli práve takí ľudia, ktorí rozumeli svojmu „fachu“ a mohli sme začať improvizované vysielanie. To trvalo asi dve hodiny. Potom prišli vojaci. Vtrhli priamo do hlásateľne so samopalmi a ja ani neviem, ako som sa vtedy dostala von. Pravdou je, že nás v budove dosť dlho hľadali, vozili sa vo výťahoch a nevedeli nájsť hlásateľňu, ktorá bola v suteréne.

Dana Herrmannová

Nedá mi neopýtať sa úplne ľudskú otázku, ktorá mi napadá, keď sa hovorí o ’68. Mali ste strach, keď ste videli, že prišli cudzie tanky?

Mala som strach určite, ale ešte viac ako strach bola tá zlosť v človeku, že čo si to dovolili, čo to  urobili. To bol taký šok, že vlastne človek nevnímal strach. Strach som začala vnímať až nasledujúce dni. Vtedy som sa naozaj bála, ale vedela som, že karty sú rozdané.

Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy vysielala vtedajšia bratislavská pobočka Československej televízie ešte vyše týždňa z provizórnych priestorov. Ako to vtedy vyzeralo, kde ste mali štúdiá a ako štáby dokázali informovať ľudí?

Vďaka pani Solanovej, manželke zosnulého filmového režiséra Solana, sme sa schádzali pred jej domom a ona organizovala odvoz. Vozili nás technici, ale samozrejme všetko bolo na báze dobrovoľnosti. Prišiel len ten, kto cítil, že to má urobiť. Odvážali nás vždy niekde inde a dnes by som už ani nevedela kde. Jedno viem ale celkom určite. Vysielali sme aj z garáží bratislavského televízneho štúdia. Bola tam akurát kamera, stolík, stolička a obraz Dubčeka. To tam vždy bolo. Trvalo to desať dní, čo sme takto vysielali. Potom v normalizácii to označili za ilegálne vysielanie. Čo si veľmi cením, je, že tam za nami z vlastnej iniciatívy chodili aj herci a iné známe osobnosti. Bol tam Haverl, Strnisková, Kvietik, Záborský, ale na všetkých si nespomeniem. Bolo to také úžasné, že sme si ani neuvedomili, aké by to pre nás mohlo mať neblahé dôsledky.

Po roku 1968 Vás z obrazovky stiahli z politických dôvodov. Čo ste robili potom, keď Vám zakázali moderovať?

Na previerkach mi položili otázku, či ľutujem to, čo som hlásila, tak som povedala, že nie, pretože skutočne nechápem, prečo vojská Varšavskej zmluvy vtrhli na naše územie. Na to som dostala hodinovú výpoveď. Istý čas som nerobila nič a zostala som doma. Neskôr som začala študovať angličtinu, urobila som si z nej štátne skúšky a skrátka som žila viac rodinným životom, ale bolelo to. Bola som nešťastná, keď som videla už len zvučku televíznych novín a najmä, keď som počula, že sa číta niečo iné, než sme hovorili pred ’68. Boli sme proti vstupu vojsk a potom sa to tak zrazu celé otočilo.

Nepremýšľali ste niekedy o tom, že ujdete z republiky, kým sa to ešte dalo?

Áno a dokonca sme mali aj konkrétnu ponuku, pretože zhodou okolností manželova sestra žije v Spojených štátoch a v ten deň, než prišli vojská, teda 20. augusta, sa nám ozvala z Viedne, že nás ide navštíviť, pretože za Dubčeka sa to dalo. Keďže sa však stalo to, čo sa stalo v noci a na druhý deň, tak už neprišli, ale zaujímavé je, že naši colníci púšťali prvé dni ľudí von bez problémov. Preto sme s manželom a deťmi mohli vycestovať do Viedne. Tam sme sa stretli s mojou švagrinou, ktorá vyvíjala veľký nátlak a vytrvalo nás presviedčala, aby sme išli s nimi, lebo boli dobre finančne zabezpečení a mali tú možnosť nás prichýliť. Priznám sa, bola som to ja, ktorá to zmarila. Môjho muža takmer presvedčili, ale ja mám príliš silný vzťah ku svojim koreňom. Ja som to jednoducho nedokázala preklenúť. Povedala som si, že keby sme všetci takto poodchádzali, tak čo bude?

Presuňme sa o pár rokov vpred do roku 1989, keď už začínalo byť jasné, že sa komunisti neudržia. Myslíte si, že bolo nevyhnutné, aby sa Československo rozdelilo? Ak áno, bolo to podľa Vás správne?

Ťažko povedať jednoznačne. Ja si osobne myslím, že to smerovalo k tomu, ale nepoužila by som určite označenie „správne“. Krok za krokom sa to valilo ako lavína a myslím si, že k tomu to od začiatku smerovalo.

Akú úlohu podľa Vás hrali pri delení republiky Klaus, Havel, Dubček či Čalfa? Myslíte si, že by bolo všetko inak, ak by sa Dubček stal prezidentom?

Ťažko povedať, čo by bolo, ale Dubček určite nebol medzi tými politikmi, ktorí vedome o toto usilovali. Skôr by som z tej štvorice mien Klaus, Havel, Dubček, Čalfa dala osobne na prvé miesto Klausa. Ja som mala hneď od začiatku po ’89 taký pocit, že aj to, že sa nestal (Dubček) prezidentom, bolo vopred premyslené, že jednoducho nemal byť prezidentom, lebo už nechceli nadväzovať na socializmus s ľudskou tvárou. To je môj osobný názor. Celé to potom už bolo skôr na kapitalistickú nôtu a nie v záujme socializmu s ľudskou tvárou. Bola tam istá snaha zachrániť niečo z tých demokratizačných výdobytkov a to bol vlastne aj dôvod, prečo Dubček prijal funkciu v parlamente. On stále veril, že aj Husák bol predtým za zmiernenie totality. Stále tam existovala, aj keď možno naivná viera, že sa akési odrobinky z toho demokratizačného procesu zachovajú, ale ukázalo sa, že to nebolo príliš reálne.

Ako si pamätáte na Alexandra Dubčeka, čo sa týka jeho pôsobenia v politike?

Ak môžem, tak spomeniem aj ten nešťastný „obuškový“ zákon. Dubček bol totiž jediný, kto hlasoval proti, a o tom málokto vie. Ja som totiž celú normalizáciu bola priateľkou rodiny Dubčekovcov. Stretávali sme sa a všetko sme predebatovali. Som preto dobre informovaná a viem, že tento zákon on nepodpísal, lenže keď bol predsedom parlamentu a takmer všetci poslanci zahlasovali za, tak on pod to musel nakoniec dať svoj podpis. Nie som politik ani politológ, ale myslím si, že ak by to nepodpísal, tak by musel asi odstúpiť. Možno mohol odstúpiť, to pripúšťam.

Utkveli Vám v pamäti niektoré z rozhovorov, ktoré ste robili ako redaktorka a moderátorka Československej televízie?

Takéto hlboko osobné rozhovory som robila až po revolúcii, čiže tých rozhovorov bolo veľa a hneď po revolúcii som v rámci rehabilitácie mala sériu rozhovorov s politikmi, umelcami, vedcami, osobnosťami a hneď prvý môj rozhovor po návrate do televízie po roku 1989 bol práve s Alexandrom Dubčekom. Na ten si veľmi rada spomínam, lebo on bol veľmi zhovorčivý a zachádzal až do detstva. Povedal mi aj to, že sa takmer narodil v USA. Bola to údajne len náhoda, že sa vrátili z Ameriky v čase, keď bola jeho matka už tehotná. Toto bol jeden z tých rozhovorov, na ktoré si ja veľmi rada spomínam.

Dana Herrmannová a Alexander Dubček

Po roku 1989 ste sa dočkali návratu do televízie, pripravovali ste autorský cyklus o roku 1968 s názvom „Rok našej nádeje“ a pracovali ste aj na titule „Takí sme boli“, ktorý vznikol pri príležitosti 40. výročia televízneho vysielania. Čo Vás na týchto dvoch projektoch najviac bavilo?

Každý z tých projektov mal svoje špecifiká. „Rok našej nádeje“, to bolo také moje najvypichnutejšie prispievanie do Slovenskej televízie, lebo ja som tam tvrdo pracovala na spravodajskom archíve. Bola som v jednej osobe autorka, režisérka aj moderátorka celého toho cyklu. Počas toho som zistila, že archív spravodajstva v Slovenskej televízii bol v takom zlom stave, že keby sa to tak nechalo, tak sa jednoducho zničí. Prepisovali sme záznamy podľa toho, čo sme potrebovali pre „Rok našej nádeje“, čo bol ’68, zaujímavé minirozhovory, stretnutia, jednoducho všetko, čo mohlo tak nejako rozhovory osviežiť. Bol to totiž štvrťhodinový cyklus, kde bol vždy rozhovor s politikom a k tomu ilustrácie, a na tých ilustráciách som musela popracovať, lebo to boli archívne spravodajské „šoty“. Takže som vlastne trochu pomohla zachovať spravodajské príspevky z roku ’68 aj pred ním. Vtedy sa začínala skúmať sledovanosť a musím povedať, že to bol dosť sledovaný cyklus.
„Takí sme boli“ sme robili na striedačku s Blaženkou Kočtúchovou. Robili sme veľké 40-minútové bloky, v ktorých sme mapovali vývoj vysielania Slovenskej televízie od začiatku vysielania od prvého dňa v roku 1956. Tento cyklus „Takí sme boli“ trval rok a my sme si na tom dali veľmi záležať. Myslím si, že sa nám podarilo zachytiť celý prierez 40 rokov vysielania televízie na Slovensku. Odvtedy už boli ďalšie výročia, ktoré spracovali iní, ale nás to vtedy veľmi bavilo. Bola to zaujímavá robota.

Slovensko a Česká republika sa po rozdelení vydali odlišnými cestami. Nemyslím teraz to, že my platíme eurom a Česi korunami. Skôr sa pýtam na to, ako si vysvetľujete napríklad to, že u našich západných susedov má komunistická strana stále pomerne širokú podporu verejnosti?

Osobne si to vysvetľujem tým, že z mne neznámych dôvodov komunistická strana mala prevahu aj po druhej svetovej vojne. Neviem na to prísť, prečo tu na Slovensku viac inklinujeme k sociálnej demokracii, teda k tej s jasným sociálnym zameraním, ale mám taký pocit, že v Česku sa menej báli použiť tento názov, ktorý dnes už zaváňa niečim „stalinistickým“. Samotný názov je na dnes nepatričný. Sociálne cítenie a ideály to je jedna vec a to, ako komunistická strana v praxi dokázala znehodnotiť tieto písané ideály, to už je druhá strana mince.

Dana Herrmannová a Marta Kubišová

Aký veľký vplyv majú podľa Vás elektronické médiá na spoločnosť v súčasnosti? Čo si myslíte o tom, že sa ľudia môžu ľahko a rýchlo dostať k najrôznejším informáciám, ktoré však nemusia byť vždy pravdivé?

Je to zázrak techniky, je to úžasné, ale žiaľ sa to zneužíva aj na nekalé ciele. Myslím si, že by to mohlo byť výborné, keby ľudia boli čestní a féroví, ale žiaľ stále viac počujeme, ako sa aj vďaka týmto vymoženostiam stali podvody, nešťastia aj osobné tragédie. Tým nechcem povedať, že to prevažuje na miske váh. Je to skvelá vec, len nemala by sa zneužívať, ale tomu sa asi len ťažko dá zabrániť.

Čo robíte najradšej teraz, keď už sa nemusíte venovať spravodajstvu, žurnalistike ani iným pracovným povinnostiam?

Rodina a vnuk sú samozrejme číslo jedna, ale ja som ešte stále činná aj v Spoločnosti Alexandra Dubčeka. Zúčastňujem sa na ich akciách a dokonca teraz profesor Ivan Laluha napísal knihu, o ktorej skromne poviem, že som do nej prispela kapitolkou o svojich stretnutiach s rodinou Alexandra Dubčeka. Kniha je už v predaji a volá sa „Alexander Dubček, jeho doba a súčasnosť“. Čiže som ešte aj takto stále činná.

Okrem starostlivosti o vnuka stále sledujete dianie okolo . Čo hovoríte na to, ako médiá informujú o prívale utečencov do Európy?

Noviny stále usilovne čítam a sledujem aj spravodajstvo. Je to hrozné, keď vidím tie zábery. Človek sa vtedy nemôže ubrániť dojmu, že sú to chudáci, ale tie príčiny treba hľadať a napravovať, pretože dôsledky sú hrozivé. Médiá o nich informujú, ale človek potom zostáva v takej depresii a pýta sa, kam až toto povedie? Najviac by sa mala Európska únia a celý svet zamyslieť nad tým, ako odstrániť príčiny. Toto už je len dôsledok, ale tí chudáci, medzi ktorými sa samozrejme nájdu aj  špekulanti, sú však podľa mňa väčšinou obete.

Na záver ešte jednu otázku, na ktorú by sme chceli poznať odpoveď. Čo sa Vás za tie roky v rozhovore ešte nikto neopýtal a chceli by ste to povedať?

Za tie roky bolo toho povedaného dosť veľa aj podobného, pretože realita je len jedna. Nemožno povedať o pocitoch z 21. augusta 1968 nič viac len to, čo naozaj bolo. Mne však skôr vŕta v hlave a trocha ma omína to, že u nás doma na Slovensku málo rešpektujeme iný názor, čo je vlastne zmysel demokracie. Vypočuj si a rešpektuj iný názor a nemusíš súhlasiť. Niekedy sa mi vidí, že sa vytvárajú určité skupiny, ktoré vlastne potom nedávajú iným názorom ani mediálny priestor, čo je myslím v Českej republike lepšie. Myslím si, že to tam také nie je, ale neviem, mám jednoducho taký pocit. Potom sa mi ešte páči, že v Česku si viac vážia svoju históriu, svoje osobnosti. V tomto by sme si mali brať príklad a mali by sme byť viac hrdí na svoju krajinu, na svoje osobnosti, na svoju vlasť. Chcelo by to naozaj viac takej hrdosti.

Exkluzívny rozhovor s Danou Herrmannovou pre ParlamentneListy.sk viedol Tomáš Pilz.

728*90

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

NAJČÍTANEJŠIE

- Reklama -
Slovensko
Pozitívne vzorky 0 Úmrtí 0 Uzdravení 0 Infikovaných 0 Last updated: 19. októbra 2021 - 08:21 (+02:00)
Koronavírus (COVID-19), súhrn a štatistiky
- Reklama -spot_img