Už po prílete do Cagliari, najväčšieho mesta na Sardínii, zaznamenal reportér Parlamentných listov dve skupiny migrantov. Išlo o mladých mužov vo veku maximálne tridsať rokov, urastených, statných a ostrihaných nakrátko, ktorí sa potĺkali okolo domov v blízkosti letiska. Treba zároveň podotknúť, že nikto z miestnych obyvateľov nebol v tom čase vonku. Po chvíli sa v rámci rozhovoru s miestnym taxikárom ukázalo, že migranti pred niekoľkými hodinami prepadli cestujúcich v autobuse.
„Dočítal som sa o tom v novinách, ten problém je tu a deje sa to predovšetkým preto, že naši politici sú skorumpovaní a berú peniaze za to, že migranti prichádzajú do Talianska,“ zveril sa nášmu redaktorovi. Dodal, že samostatné skupinky prichádzajú zrejme z Afriky na loďkách a následne sú de facto bez výraznejšej kontroly. Už v minulosti získali Parlamentné listy informácie o tom, že situácia na Sardínii, rovnako ako v celom Taliansku, rozhodne nie je ideálna. O tom, mimochodom, svedčí aj čerstvá reportáž, ktorá sa objavila na serveri YouTube pod názvom Occupation of Sardinia (netreba prekladať). Informácie sa v tomto prípade týkajú najmä desivej situácie na ostrove Lampedusa, ktorý sa nachádza 205 kilometrov od Sicílie a 113 kilometrov od pobrežia Tuniska.
Ale poďme o niečo severnejšie, znovu na slnečnú Sardíniu. V hotelových rezortoch ani v ich blízkosti sme migrantov nezaznamenali. Dôvodom je fakt, že komplexy sú zabezpečené a okolo nich nie je výraznejšia hustota obyvateľov. Sú akoby uprostred ničoho. Po príchode na verejnú pláž neďaleko mesta Villasimius už áno. Niekoľko z nich ležalo v lese pod stromami. A aj niekoľko hodín, v priebehu ktorých sme sa na mieste pohybovali, sa de facto nepohli z jednej pozície. Totožné sú aj ďalšie svedectvá miestnych obyvateľov, ako aj internetových prispievateľov.
Bezpečnostné kamery zachytili vlani demoláciu jednej z reštaurácií na Sardínii:
A to v tom zmysle, že väčšina „nových“ obyvateľov nič nerobí, posedáva, leží alebo skrátka čaká, čo príde (obvyklá pozícia, ktorú sme zaznamenali, bola na obrubníku pri rozpálených cestách). Do roboty sa nehrnú. To isté povedala redaktorovi Parlamentných listov aj zamestnankyňa jedného z hotelov, ktorá túto prácu robí už niekoľko rokov. Okrem hlasnej obavy z toho, čo bude, priznala, že nevie ani o jedinom migrantovi, ktorý by pracoval. „Nie, nerobia. Čakajú na dávky, je to hrozné, nepríjemné a nikto to nerieši,“ uviedla. Patrí sa dodať, že talianske médiá o situácii, oproti väčšine slovenských, pravidelne informujú a prinášajú aj detaily o zločinoch, ktorých sa migranti dopúšťajú.
„Svetové médiá si to nevšímajú, ale problém je tu a je čoraz horší,“ zhodujú sa miestni obyvatelia. Ako vzniknutú situáciu riešiť, nikto nevie. Teraz to funguje tak – rovnakú prax používajú aj napríklad vo Francúzsku –, že ak sa niektoré zo záchytných miest zaplní, úrady nocľažníkov presunú inam. Problém tak na chvíľu odložia, ale rozhodne nevyriešia.
Počas niekoľkých dní na Sardínii sme videli mnoho utečencov. Všetci sa podobali ako vajce vajcu. Mladí muži, silní a urastení, ostrihaní nakrátko, z ktorých ide naozaj strach. Okrem chôdze nerobili nič, maximálne zízali do mobilu. Nezaznamenali sme jedinú ženu, nezaznamenali sme jediné dieťa alebo vojnou poznamenané osoby. Okrem toho môžeme smelo konštatovať, že zo 100 percent išlo o veľmi tmavých Afričanov. Pre bližšiu predstavu: 180 centimetrov, atletická postava, 80 – 90 kilogramov. Práve z týchto kontúr majú Taliani obavy. Fyzickému násiliu sa predsa len čelí ťažko.
Dodajme, že väčšina migrantov prichádzajúcich v súčasnosti do Európy volí cestu zo severoafrických brehov cez Stredozemné more do Talianska. Podľa dnešných údajov tak dorazilo tento rok do juhoeurópskej krajiny už 93 360 migrantov. Celkovo sa Taliansko v súčasnosti v rôznych zariadeniach stará o 200 000 migrantov. Podľa talianskeho ministerstva vnútra teraz do krajiny prichádzajú hlavne občania Nigérie, Bangladéša, Guiney, Pobrežia Slonoviny a Gambie. Ľudia utekajúci z vojnou zmietaných krajín, ako sú Irak či Sýria, sú v menšine. Taliansko už pred časom požiadalo Európsku úniu o pomoc s krízou spôsobenou prílivom žiadateľov o azyl a navrhlo otvorenie prístavov iných únijných krajín okolo Stredozemného mora pre zachránených migrantov. Podpory sa však nedočkalo.
