Včera som študentom prednášal o Sorenovi Kierkegaardovi, slávnom dánskom filozofovi 19.storočia. Jeho kritika modernej spoločnosti mi hrozne pripomína niektorých liberálnych intelektuálov.
Kierkegaard dáva do protikladu revolučnú dobu a súčasnosť. Revolučná doba je plná vášne, človek sa musí neustále rozhodovať spôsobom buď-alebo, neustále sa angažuje a bojuje, inak to nejde. V protiklade k revolučnej dobe je súčasná doba iba „rozumovým, reflektívnym obdobím bez vášne, ktoré po vzbĺknutiach chvíľkového nadšenia spočíva v dômyselnej neangažovanosti“. Súčasnosť sa podľa Kierkegaarda vyznačuje extrémnou mierou reflexie, ktorá paradoxne nevedie k intenzifikácii konania, ale k stagnácii a vyhýbavosti. Neplodná reflexia totiž ochromuje rozhodnosť. Produktom bludného kruhu reflexie je paleta dômyselných spôsobov, ako sa vyhnúť rozhodnutiu. Chvíľkové vzplanutia strieda dobre zdôvodnená apatia. Súčasná generácia nemá vzory, ktoré by ju inšpirovali, pretože činy výnimočných ľudí považuje v konečnom dôsledku za triviálne.
Na úrovni reflexie prichádza totiž vždy k záveru, že exemplárne činy by za priaznivých okolností mohol vykonať vlastne ktokoľvek. Toto všetko vedie k stádovitosti, nečinnosti a k procesu nivelizácie. Tá je anonymným víťazstvom abstrakcie nad jednotlivcami…. Skrátka, ľudia mudrujú, hundrú, nekonajú, neangažujú sa. Základom je neurobiť žiadne rozhodnutie, iba všetky rozhodnutia reflektovať a kritizovať. Tak je to najbezpečnejšie. Nechce sa im stavať na odpor, ani niečo vytvoriť, chcú len šomrať a trolovať. Mne sa len nechce veriť, že Kierkegaard svoju kritiku písal pred 150 rokmi. Pripadá mi, ako by to písal včera. Pekný deň. priatelia 
:-)
