Dnešná EÚ je akýmsi hybridom medzi jednotkami, ktoré si chcú ponechať čo najväčšiu mieru suverenity a samostatnosti a jednotkami vzájomne prepojenými spoločnými politikami. Inými slovami, niečo medzi Európou národných suverénnych štátov a jednotným spoločným štátom, takzvaným superštátom. Podľa známeho analytika sú práve tieto dve možnosti najpravdepodobnejšími vývojmi EÚ.
Teda je pravdepodobné, že Európa sa bude v najbližšom období musieť rozhodnúť, ku ktorému útvaru sa posunie. Nepochybne majú obe tieto možnosti svoje plusy i mínusy.
Suverenita pokvapkaná krvou
Európu národných štátov sme už mali. A nedopadla nijako slávne. Dve svetové vojny jasne ukázali, že je nemožné, aby vedľa seba na jednom území existovali silné a rozvinuté štáty. Skôr či neskôr si začne niektorý štát myslieť, že má na to, aby tie ostatné menšie a slabšie pohltil a viedol Európu smerom ku konkurencieschopnosti v medzinárodnom spoločenstve. Možnosť vojenského konfliktu medzi susedmi je v takomto usporiadaní veľmi pravdepodobná a učiac sa z dejín Európy aj očakávaná.
Na druhej strane národná suverenita vyjadruje často hrdosť obyvateľstva a napokon je jedným z najsilnejších práv štátov v medzinárodnom usporiadaní svetového systému. Štátna suverenita znamená možnosť štátu rozhodovať o sebe a svojich obyvateľoch, čo je základná funkcia každého štátu. Prísť o ňu znamená nemať základné právo. Preto, ak sa štát dobrovoľne svojej štátnej suverenity vzdáva, je v očiach svojich občanov slabým útvarom a každá vláda si dáva veľký pozor, aby k takému niečomu nedošlo. Špeciálne v Európe má národný štát silné postavenie, pretože bol vybojovaný krvou našich predkov. Preto je jasné, že každý jeden člen EÚ sa veľmi ťažko vzdáva svojej suverenity.
Superštát pre najsilnejších
Superštát, alebo ako sa takýto hypotetický útvar v našich končinách často nazýva, Spojené štáty európske, by pre každú jednotku znamenal vzdanie sa obrovskej časti svojej suverenity, čo si dnes mnohí ani nevedia predstaviť. Väčšina funkcií a právomocí by bola presunutá na nadnárodný vládny orgán a štáty by stratili možnosť rozhodovania o sebe. Veľkou nevýhodou takéhoto útvaru je, že malé štáty by boli odkázané na vôľu väčších a silnejších, ktorí by mali prirodzene v nadnárodnom vládnucom orgáne väčšie zastúpenie, a to aj vo veciach, v ktorých dnes ešte stále o sebe rozhodujú členské štáty. Z Európy by sa stal podobný štátny útvar, ako sú dnes Spojené štáty americké. Výhodou superštátneho útvaru by bolo jednoduchšie a efektívnejšie rozhodovanie a riadenie, čím by sme sa možno vyhli takým problémom, ako je dnes migračná kríza a jej kostrbaté riešenie.
Bez ozbrojených konfliktov
Treba si povedať, že príčinou uvažovania o akejkoľvek európskej integrácii, teda vzájomnom prepojení európskych národov bola snaha vyhnúť sa konfliktom podobným dvom svetovým vojnám. Je potrebné povedať, že bez ohľadu na problémy, ktoré dnes Európska únia má, od začiatkov integračného procesu medzi európskymi národmi nebol žiadny vojenský konflikt. Je teda zjavné, že európska integrácia svoje opodstatnenie má. Tejto téme som sa už v minulosti venovala TU.
EÚ na rozcestí
Európska únia sa dnes nachádza na rozcestí. Množstvo problémov, ktorým čelí, vyplývajú najmä z nefunkčnosti súčasného hybridného systému. Je viac než jasné, že EÚ sa musí ďalej rozvíjať. Akým spôsobom, to dnes celkom jasné nie je. Zdá sa, že sme v patovej situácii. Vzdať sa svojej suverenity nechceme, no všetkým je jasné, že takto Európa ďalej fungovať nemôže, ak chce úspešne čeliť súčasným hrozbám.
Kam sa však bude uberať, o tom rozhodnú naši volení zástupcovia. Bude EÚ dostatočne silná, aby ďalej napredovala a posilňovala, alebo sa vrátime do dôb možných ostrých a násilných sporov medzi našimi národmi? Podľa môjho názoru je možné, aby EÚ fungovala ako silný integračný subjekt so silnými, do veľkej miery samostatnými jednotkami. Budú však členovia EÚ, ale najmä naši politickí lídri, dostatočne vyspelí na to, aby dokázali spolupracovať a rešpektovať sa navzájom do tej miery, aby jedinečnosť každého člena bola zachovaná? Na to niekedy môžeme odpovedať aj my, občania…
Andrea Oravcová
