Žiaľ, súčasná doba kladie na rodinu značné povinnosti, ktoré v mnohých prípadoch prinášajú so sebou starosti a problémy v rôznych podobách. Rodina by mala obsahovať predovšetkým citovosť a útočisko v akýchkoľvek, t.j. aj v ťažkých chvíľach. Veď i deti, ktoré vyrastajú v disharmonickej rodine a nedostáva sa im citu, trpia týmto nedostatkom do konca života, pričom je tu mnoho takých detí, ktoré nemajú ani rodinu a sú sami. Vyrastajú v detských domovoch, na miestach, ktoré nie sú domovom, pričom v srdci dieťaťa sa utvorí prázdne miesto, ktoré nikto nikdy nezaplní.
Aby toho nebolo málo, na Slovensku momentálne k rozpadu rodín prispieva najmä zlá ekonomická situácia a s tým súvisiaci nedostatok času partnerov na seba. Je pochopiteľné, že pre bezproblémové súžitie v rodine je nevyhnutné mať určité hmotné zaopatrenie rodiny, pričom túto funkciu v rodine máme na starosti my dospelí. V našej spoločnosti sa však po zmene režimu dlhodobo stretávame predovšetkým s fenoménom nezamestnanosti, ktorý má negatívny vplyv na chod a fungovanie celej rodiny.
Mimoriadne rizikovou skupinou sú mladé rodiny s deťmi, v rámci ktorých strata pravidelného príjmu minimálne jedného rodiča môže spôsobiť v mnohých prípadoch úzkosť, apatie, ako aj chorobné stavy depresie. V prípade, ak rodičia svoju úlohu nezvládnu, hrozí, že si deti začnú hľadať priestor a chýbajúcu ochranu v skupinách, pre ktoré sú charakteristické formy správania, ako násilie, drogová trestná činnosť a pod.
Nemenej závažným problémom, ktorý je úzko spojený s nezamestnanosťou, je chudoba, pre ktorú je charakteristické sociálne vylúčenie dotknutých osôb. Podľa môjho názoru, by sa teda pomoc nezamestnaným zo strany štátu nemala orientovať len na oblasť príjmov, resp. na systém dávok, ale aj na pomoc v inej, t. j. kontaktnejšej forme. V situácii, keď dôjde k strate zamestnania, táto ťažká životná situácia dolieha azda najviac na mladé rodiny s malými deťmi a na matky, ktoré živia svoje deti bez partnera. Ich možnosť prežiť v dnešných časoch hraničí doslova so zázrakom. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že sa nejedná len o ľudí odkázaných na sociálne dávky, ale čo je slovenský paradox aj o strednú vrstvu.
Či sa to už niekomu páči, alebo nie, hlavná zodpovednosť starostlivosti o deti a domácnosť spočíva na ženách, keďže v rámci našej spoločnosti sú to takmer výlučne ženy, ktoré zostávajú s deťmi na materskej dovolenke. Ich príjem je počas tohto obdobia na minimálnej úrovni, pričom sa v drvivej väčšine prípadov sa stávajú ekonomicky závislé od svojich partnerov, resp. od svojich rodičov. Je faktom, že v čase, kedy má rodina malé dieťa, dochádza automaticky k výraznému poklesu jej príjmov, pričom na strane druhej, požiadavky na rozpočet rodiny sa naopak ešte zvýšia.
Dochádza preto k situáciám, kedy sa mnohé ženy pre problematickú situáciu s rodinným rozpočtom z materskej ponáhľajú do práce aj vtedy, ak je manžel zamestnaný. Štátna rodinná politika je stále poznačená rodovými stereotypmi, pričom štátne orgány zodpovedné za sociálny systém sa nemôžu neustále spoliehať na to, že na materskú dovolenku pôjde len žena, ktorá predtým slušne zarábala, zatiaľ čo jej partner automaticky poskytuje svoj príjem v dostatočnej miere do spoločného rozpočtu. Sú totiž medzi nami aj matky, ktorým ich partner neposkytuje pomoc v dostatočnej miere a mnohé sa môžu ocitnúť dokonca sa na hranici biedy. Zodpovedné a relevantné subjekty by preto mali voči týmto ohrozeným skupinám obyvateľstva viac vychádzať v ústrety a to efektívnejšie nastavenou legislatívou a sociálnou politikou.
(Autorka je krajskou predsedníčkou SNS v Trnavskom kraji a koordinátorkou odborného kabinetu SNS pre sociálnu oblasť.)
