Každý deň sledujeme a oznamujeme počet nakazených, vyliečených. Avizujeme, že v nemocniciach sa stáva situácia neznesiteľnou, chýbajú lôžka, sestričky, aj lekári, mnohí z nich tiež prekonávajú COVID-19, lebo sa starajú o pacientov s touto „hnusobou“. Sú to však len čísla, štatistiky, suché, smutné.
Iné je, ak sa pozriete priamo do centra deja, prípadne, ak z neho máte informácie, od srdca, od ľudí, ktorí sa o covidových pacientov starajú. Primár Nemocnice s poliklinikou v Považskej Bystrici, MUDr. Milan Kulkovský, je jedným z nich.
Vyberáme z jeho blogu – a teda bez nejakých pripomienok, pretože naozaj netreba.
Viaceré médiá sa vo vianočnom čase obracajú na lekárov, aby im popísali, aká je tá služba, keď ostatní sviatkujú a oni sú v práci. V predchádzajúcich rokoch, však povedzme si pravdu idylka Tieto Vianoce boli však naozaj iné. Lebo COVID-19 nám ich ukradol.
Ako to vníma lekár, primár, bloger Milan Kulkovský?
Rok 2020 nás presvedčil, že je všetko možné. Prísť o slobodu v slobodnej krajine, nemať istotu v istote, veriť v hlúposti, neveriť pravde, nasledovať nepriateľa a opovrhovať priateľom… Rok 2020 nás presvedčil o tom, že v mnohých prípadoch je priateľstvo len pojmom a že tam, kam sme pre našu krátkozrakosť nedovideli, sa skrývajú najväčšie ľudské diamanty. V čase, keď strach odbrzdil naše pudy, sme mnohých blízkych stratili, no našťastie ešte viac sme ich našli.
Niekedy mám pocit, že ľudstvo už buchnát po hlave potrebovalo…
Lekár slúžiace cez sviatky na Štefana takto opísal svoju službu:
„Ťažko hľadám slová, ktorými by som opísal svoje pocity. Ono by to až také ťažké nebolo, keby som nechcel byť slušný. Pár slov by stačilo.
Na Štefana, som slúžil. Kolegovia nám službu odovzdávali s tým, že za 24 hodín prijali 16 akútnych pacientov s COVID-19, väčšina mala zápal pľúc, dvaja z nich sa nedožili rána. Voľných nám zostalo minimum akútnych lôžok.
K prvej záchranke ma volali 5 minút po začatí služby.
Pani nemá Covid. Teraz. Mala ho v novembri. Ťažko dýcha, dusí sa. Podávam jej liečbu a posielam ju na CT, ktoré potvrdzuje moje podozrenie. Obojstranná pľúcna embólia. Častá komplikácia. Neliečená prudko smrteľná. Pacientku sme zachránili.
Nestíham vizitu na JIS. Aspoň narýchlo sa pýtam mladého muža s ťažkým zápalom srdcového svalu a obojstranným zápalom pľúc, či sa mu už lepšie dýcha. Nie. Lapá po dychu. Upravujem liečbu, konzultujem anesteziológa. Na ťažkosti nebol zvyknutý. Doteraz bol zdravý. Mal negatívny antigénový test. Myslím si, že PCR bude pozitívny.
Na urgentnom príjme sme až na malé prestávky non stop. Oddelenie riešime cez telefón. Okolo obeda si uvedomím, že som ešte nepil. Kolegyňa je na tom ešte horšie. Covid pacienti sa striedajú s tými negatívnymi, fiktívnu hru v počte vyhrávajú tí covidoví. K jednému v ochrannom obleku, k druhému “len” s respirátorom a v rukavičkách. Popri tom som prepustil alebo preložil na iné oddelenia 8 pacientov. Miesto sa zíde, dlho prázdne nezostáva. Jeden von, druhý dnu.
Občas je nám do plaču. Silu nám dodáva rozprávanie o našich deťoch. Tešíme sa, ako ich po návrate zo služby vezmeme do náručia. Rozosmievajú nás príbehy ich životov. Vyčerpaným nám dodajú silu a odvahu pokračovať. Pre nich, pre ľudí.
Zvonček, ktorým nám svoj príchod oznamujú zakuklení záchranári, nám už pekne lezie na nervy. Darmo lovím v pamäti, na tak zlú službu si nespomínam. Rezignujem. Ventilujem sa podstatnými menami.
Príjemným necovid osviežením je akútny infarkt, ktorý odosielame do rúk kolegom v kardiocentre v Martine. Spomeniem si na časy, keď som bol ešte internista. Teraz sme všetci infektológovia. Bez atestácie, bez skúsenosti, ale s odhodlaním. Prispôsobujeme sa aktuálnej situácii. Reprofilizovať môžeme aj celú nemocnicu. Kvantita nad kvalitu. Hanbím sa za to, že som toho súčasťou. Na druhej strane, pri tom vstupe do systému, čo máme, je výstup priam čarovný. Do stroja hádžeme exkrementy, vychádzajú z neho zlaté sošky, možno aj OTO. Keby som bol cholerik, čo nie som, zjem rúško, zapijem ho dezinfekciou a rozkopem dvere. Snažím sa mať nadhľad. Flegmatik prežije, ostatní sa zbláznia a zošedivejú.
Ako prvý bol slávnostne zaočkovaný profesor Krčméry. Gratulujem. Závan pozitivity. Škoda len, že sa vakcína k ľudu dostane až o niekoľko mesiacov a že už teraz musíme čítať bludy antivaxer scény. Prečo nie je hlúposť trestná? Prečo si niekto inteligentný nedokáže uvedomiť, že jeho sloboda končí tam, kde sloboda druhého začína?
Potláčam svoj hnev. Hnev na ľudí, ktorí nič nerešpektujú. Hnev na Jankovu reportáž spod Tatier, kde sa o polnoci spievalo s rúškami na bradách a z odstupov bola fraška. Hnev na rozhodnutie, ktorým Covid pozitívnych pustili s respirátorom do obchodov. Hnev na hybernáciu zodpovedných. Hnev na systém. Hnev na nespravodlivosť. Hnev na všetko. Cítim sa ako šmolko Hundroš. Miesto bielej čiapky mám ale biely respirátor na tvári. Vlasy mi prekrýva zelená jednorazová čiapka a kapucňa z ochranného overalu.
Ako dúha v daždi na mňa pôsobia rozumné rozhodnutia regionálnych hygienikov, vrátane tých našich a komunálnych politikov (Trenčín 
). Čakajú nás veľmi ťažké dni. Nemocnice budú žať úrodu oneskorených reakcií zodpovedných. Teraz neviem, či bol horší Kramárov ukazovák na zadku vizážistky, alebo ten premiérov ukazujúci na všetkých okolo. Mám obavy z toho, či zdravotníkom zostanú sily na to, aby medicínu i naďalej milovali. Zatiaľ to vyzerá tak, že pred nemocnicami budú horieť fakle vyhorených…
Stále nedokážem pochopiť úmysel tých, ktorí spochybňujú existenciu COVID-19 a vakcináciu. Prečo tak agresívne bojujú proti tým, ktorí sa očkovať chcú? V princípe chránia svojim rozhodnutím aj ich. To je vážne niekto schopný myslieť si, že si lekári, sestry a vedci vymýšľajú? Máme začať vysielať priame prenosy z nemocníc aby uverili? Ukázať im dusiacich sa pacientov, ktorí prosia o záchranu, no my im pomôcť nedokážeme? Spochybňovanie jedinej cesty k porazeniu Covid-19 je trestuhodné. Je to prejav absolútnej arogancie a egoizmu. Celá krajina, celý svet pandémiou trpí a ten kto to nevidí a odmieta sa podieľať na boji, ktorý spojil všetky národy sveta, si nezaslúži našu pozornosť.
V službe nám zomreli traja pacienti na COVID-19, jeden resuscitovaný ešte žije. Tri osudy, tri životy, tri rodiny. Jeden vrcholový politik povedal, že ho názory odborníkov nezaujímajú. Politik je obrazom svojich voličov…kde sa stala chyba?
Kamarát ma poprosil, či by som jeho dedkovi, ktorý leží v nemocnici a nemôžu ho navštíviť, mohol pustiť videopozdrav, ktorý mu s deťmi natočili. Šťastie, ktoré som v jeho očiach videl, keď som mu video púšťal a jeho slzy ma dojali. Priznám sa, musel som veľmi bojovať, aby som sa nerozplakal, keď som ho za nich objal a snažil sa mu dodať nádej. Toto je rodina, toto je láska, toto je to, čo mi dnes v našej spoločnosti chýba. Vážte si chvíle strávene s rodinou, nemusia sa už opakovať…Thomas Jefferson kedysi povedal: “Najšťastnejšími okamihmi môjho života bolo tých pár, ktoré som prežil doma, v kruhu svojej rodiny”.
A mal pravdu, robte pre to všetko…a nielen, na sviatok sv. Rodiny.“
Ďakujeme pán doktor.
