Boris Kollár nepresvedčil koaličných partnerov, že je autorom svojej diplomovky. Chcú mu klásť ďalšie otázky. Nepresvedčil ani bývalého sudcu Ústavného súdu SR, dnes právnika Jána Drgonca. „Boris Kollár zámerne fixuje pozornosť na nepodstatné, aby sa nehovorilo o podstatnom,” vyhlásil v rozhovore pre ParlamentneListy.sk Drgonec.
Predseda Sme rodina Boris Kollár včera ráno usporiadal brífing, na ktorom vyhlásil, že sa nemá za čo ospravedlňovať a vysvetľoval, prečo je jeho diplomovka v poriadku. Mal mu to odsúhlasiť aj nemenovaný ústavný právnik. Vy ste tiež ústavný právnik, na rozdiel od Kollárovho ste aj konkrétny, máte meno a myslíte si niečo iné. V čom je podľa vás rozpor medzi Kollárovým prejavom a skutočnosťou?
Na mňa to celé pôsobilo, že Boris Kollár zámerne fixuje pozornosť na nepodstatné, aby sa nehovorilo o podstatnom. Hovoríme predovšetkým o základných pojmoch. Plagiát je prejav, v ktorom niekto využije cudzie myšlienky a tvári sa, že sú to myšlienky jeho vlastné. Plagiát sa teda týka obsahu prejavu.
Všetky tie kritériá, o ktorých Kollár hovoril, ako harvardské kritériá a tak ďalej, sa týkajú formy prejavu. Tými kritériami sa identifikuje obsah prejavu ako spôsob využitia cudzích myšlienok. Teda on hovorí v skutočnosti o forme, v ktorej urobil prejav Diplomová práca, ale to, či to je, alebo nie je plagiát, závisí od obsahu, aký to má.
Áno, ak my dvaja trebárs prídeme na rovnakú myšlienku, napríklad že Boris Kollár odbočuje od témy, je jasné, že ja to naformulujem na papieri inak ako vy, áno? Ak však spravím ctrl+c a ctrl+v vašich odpovedí z tohto rozhovoru, nemôžem to podpísať svojím menom, ale musím riadne vyznačiť vaše citácie. Nestačí ani uviesť vás niekde v závere ako zdroj, keď to tvrdo skopírujem celé, áno?
Áno. To, čo je podstatné, je formulácia. Je všeobecne známe, že viacerí ľudia dokážu prísť na rovnakú myšlienku a ten obsah tohto hľadiska nie je dôležitý. Pokiaľ ale ľudia prídu na tú istú myšlienku zhruba v rovnakom čase, tak jej nedajú totožnú formuláciu. Takže tam, kde sú formulácie zhodné, ide o dôkaz toho, že ten, kto prišiel s tou myšlienkou ako druhý, tretí či stopätnásty, je plagiátor. Proste, nie je možné mať myšlienku v tej istej formulácii. Celá kauza okolo Kollára sa začala tým, že Beblavý čítal formulácie, ktoré sú zhodné medzi prácou Kollárovou a školiteľa. A to je to, čo nemôže vzniknúť náhodne.
Boris Kollár predložil na “objasňujúcom” brífingu aj vyjadrenie Stredoeurópskej univerzity, v ktorom tvrdia, že skontrolovali súlad predloženej práce so zákonom o vysokých školách. Tým sa v podstate presmerúva zodpovednosť ako keby inam.
Iba ako keby. To, čo je autorské dielo a čo je naopak, plagiát, neurčuje zákon o vysokých školách, ale autorský zákon. Čiže on môže predložiť plagiát v dokonalom súlade so zákonom o vysokých školách, čo nerobí tej práci zákonný prejav.
V závere diplomovky sme videli na tlačovke zoznam použitej literatúry, v texte spomínal zdroje. Kollár hovorí o tom, že všetky zdroje, z ktorých čerpal, sú uvedené v práci.
Problém plagiátorstva nie je problém o označení zdrojov. Plagiát alebo neplagiát závisí od toho, ako sú označené myšlienky z tých zdrojov. Ja môžem pokojne vykradnúť aj zdroj, ktorý označím, ktorý priznám.
