Európa už dva roky zažíva intenzívnu vlnu teroristických útokov. Aké sú podľa vás dôvody, že sa to deje práve teraz?
Varujem, že táto téma je veľmi zložitá a vyžaduje si hlbokú znalosť informácií, ktoré nemám. Preto považujem tento text predovšetkým za osobný a som si vedomý toho, že je kontroverzný.
Existuje niekoľko dôvodov aktuálnej situácie.
My žijúci v západnom svete hľadáme príčiny predovšetkým v častiach Koránu, ktoré obsahujú agresívne nariadenia. Zrejme aj preto, že moslimskí atentátnici pri vykonávaní teroristického činu volajú Alláhu akbar, čo odkazuje na náboženskú motiváciu.
Slovo islam znamená bezpodmienečné podrobenie sa Alahovi, ktorý vyhlásil, že Mohamed bude posledným prorokom, a ten sa ním stal. Islam je ideologicky naliehavý a statický. V tom spočíva zásadný rozdiel medzi islamom a kresťanstvom, ktoré sa stále znovu (hoci veľmi zvoľna) prispôsobuje premenám poznania a sociálnej reality (pr. II. vatikánsky koncil 1958 – 63).
Nástup osvietenstva a priemyselnej revolúcie prináša v západnom svete sekularizáciu, uvoľnenie ideologického umŕtvenia stredoveku, rozvoj poznania za hranicou náboženskej doktríny. Normotvorný islam svojou nehybnosťou takýto vývoj neumožňuje, smeruje do transcendentnej ríše, ktorá má v porovnaní s ríšou pozemskou nevýslovnú cenu.
Chcel by som to uviesť na príklade filozofa T. Hobbesa (1588 – 1679). V knihe Leviathan definuje vznik a pretrvanie hodnôt v živote človeka ako to, čo prináša slasť. Negatívna hodnota je potom to, čo spôsobuje biedu. Najväčšou strasťou je smrť, najvyššou hodnotou sebazáchova, ktorej človek podriaďuje konanie. Odstúpil od hľadania normatívnych hodnôt. Je, mimochodom, celkom zjavne bližšie výkladu súčasného západného sveta než I. Kant s často opakovaným úslovím o „mravnom zákone v človeku“ ako apriórnej vlastnosti.
Frenetická nenávisť k západnému liberalizmu nie je však ničím novým – veľký jeruzalemský mufti Hadždž Amín al-Husajní, fanatický antisemita, „mäsiar“ pri hebronovskom masakri 1929 (išlo o zavraždenie 67 Židov Arabmi), vyjadril po návšteve Adolfa Eichmanna a Herberta Hagena v Palestíne solidaritu s nacistickým Nemeckom a požadoval dodanie zbraní jeho milíciám. Hitler bol muftim poctený titulom „čestný moslim“ a ten muftiho obdaril titulom „čestný árijec“. Neskôr Hitler nazval al-Husainího „führerom arabského sveta“.
Keď ho Himmler vymenoval gruppenführerom SS, začal osobne organizovať moslimské SS jednotky na Balkáne; 13. divízia SS Handžar bola najpočetnejšia.
Skoršie verzie vnímali motiváciu terorizmu v sociálnej deprivácii. Ale realita ukazuje, že veľká časť vrahov pochádza z krajín a rodín, ktoré určite nie sú najchudobnejšie. Usáma bin Ládin môže byť príkladom. Nepatril k chudobným ani nevzdelaným.
Dôvody, prečo násilie v súčasnosti eskaluje, sú v zásade pochopiteľné.
Zápalkou škrtol Sovietsky zväz, keď v strachu pred cezhraničnou nákazou radikálnym islamom (v stredoázijských republikách, ktoré boli v tom čase súčasťou ZSSR) vpadol do Afganistanu a pokúšal sa tam nastoliť a udržať sekulárnu komunistickú vládu. Afganci aj agresori krvácali takmer 11 rokov. Niektoré islamské krajiny pomohli Afgancom, boli vyškolení v susednom Pakistane, ale aj v Číne a iných krajinách.
V hodnotách miliárd dolárov na nákup zbraní podporovali Afgancov tie krajiny, pre ktoré je islam bytostnou hodnotou – Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty… Predovšetkým však Spojené štáty, ktorým bol islam ľahostajný, ale vo vojne videli možnosť oslabiť Sovietsky zväz (cena dodaných zbraní je odhadovaná na 40 miliárd USD). Väčšina diverzných vojenských poradcov bola poslaná CIA. Mnohí historici a politológovia veria, že vojna v Afganistane bola jednou z príčin kolapsu ZSSR.
Víťazstvo nad ZSSR spôsobilo jednak koncentráciu mudžahedínskych bojových oddielov, ktoré sa oddali myšlienke celosvetového kalifátu, ich príslušníci už sa nedokázali integrovať do normálneho života a extrémne narástlo ich sebavedomie a nenávisť k západnému spôsobu života.
V roku 1994 získal moc Taliban; jedným z dôležitých znakov bolo barbarské ničenie Budhov z Bamijánu, vytesaných do skalného masívu v bamijánskom údolí, streľbou z diel a náložami. Je to príklad úplnej neznášanlivosti kultúrnej rozmanitosti. Islam je jedinečný, bez alternatívy, nezameniteľný, bez možnosti inovácie – skúste si postaviť kresťanský kostol v Saudskej Arábii.
Vodcovia afganskej rezistencie pochádzali väčšinou z iných krajín – Usáma bin Ládin (Saudská Arábia), Abú Mus'ab az-Zarqáwí (z palestínskej rodiny, žijúci v Jordánsku) alebo vedúci predstavitelia Moslimského bratstva (najmä z Egypta). Nemalý vplyv na extremizáciu islamu mal wahhábizmus, oficiálny smer náboženstva v Saudskej Arábii.
Z dôvodu fundamentálneho odporu voči západnému spôsobu života sa však mudžahedínske jednotky nakoniec obrátili proti krajine, ktorá do nich investovala miliardy dolárov. Po leteckom útoku na „Dvojičky“ v New Yorku, po vojenskej invázii Busha a Blaira do Iraku a po zavedení okupačnej správy protizápadné nálady ďalej eskalovali. Je, samozrejme, otázkou, či sa za túto cenu dobytie ropných nálezísk v Iraku vyplatilo.
Michael Žantovský v predslove ku knihe S. Huntingtona predvídavo napísal: „Civilizácie môžu žiť vedľa seba, hovorí Huntington, ak sa dokážu vyhnúť pokušeniu univerzalizmu a nebudú si násilne vnucovať svoje hodnoty a spôsob života. Západ sa môže vyhnúť zrážaniu sa s inými civilizáciami, ak nebude zasahovať do riešenia ich problémov a vyvážať k nim západné chápanie sveta.“ Bohužiaľ, toto varovanie nebolo počuť.
Vojna mudžahedínov s USA v Afganistane trvá bez zásadného úspechu už viac ako desaťročie, čo ich sebavedomie ešte zvyšuje – islamistickým bojovníkom sa podarilo poraziť dve svetové veľmoci.
V roku 2011 sa Moslimské bratstvo aktívne podieľalo na tzv. „Arabskej jari“ v Líbyi, Sýrii a predovšetkým v Egypte, v ktorom neskôr získalo vo voľbách väčšinu v parlamente, ktorý nechal ústavný súd rozpustiť. Je otázkou, či rozvrátenie Líbye, ktoré organizovali západné štáty, a zavraždenie Kaddáfího pre ropu a plyn (v mene „oslobodenia Líbyjčanov“) nebolo zásadne mylným krokom (z hľadiska čisto pragmatického). Líbya sa stala jedným z oporných bodov islamistických teroristov a Kaddáfím prisľúbená a dodržiavaná blokácia toku ilegálnych migrantov do Európy otvorila stavidlá.
Takzvaný Islamský štát, ktorý smeruje k porážke na Blízkom východe, sa usiluje o rozšírenie do Európy. Najmä prostredníctvom balkánskych krajín získava mladých mužov tvrdením, že v Európe sú utláčaní a poníženiu uniknú, len ak sa pripoja do džihádistického hnutia. Paradoxne, toto hnutie je najaktívnejšie v krajinách, kde bola protijuhoslavská iredenta masívne a vojensky podporovaná západnými krajinami – v Bosne, Čiernej Hore a Kosove.
Šéf militantnej organizácie Islamský štát Abu Bakr al-Baghdadi, Zdroj: TASR
Nekontrolovaný príliv imigrantov pravdepodobne skryje tisíce militantov, ktorých ilúzie o tom, že sa ocitnú v blahobyte západnej Európy, nie sú splnené. Nie sú rozptýlení v európskej populácii, ale žijú v sústredených, pridružených spoločenstvách, kde sa utvrdzujú vo svojich vlastných pravdách a vytvárajú no-go zóny.
Reči o kultúrnom prispôsobení sa západnému konceptu liberalizmu sú plané. Medzitým kancelárka Merkelová otvorene povedala, že multikulturalizmus zlyhal. Dnes si to nepamätá. Rastú mešity a k nim pridružné madrasy, ktoré vo väčšine prípadov nie sú školami určenými na získanie hodnôt, právnych a kultúrnych štandardov hostiteľských krajín.
Čo sa podľa vás dá v súčasnej situácii robiť, aby sa podarilo zastaviť vlnu teroristických útokov?
Európska civilizácia bude musieť nájsť stratené sebavedomie, stratenú hodnotu tradícií. Je to v spotrebiteľskej spoločnosti ťažké. V spoločnosti orwellovskej „novoreči“ sa všetkému, na čo sa pýtate, otvárajú brány. Možno na to prídeme, keď povodeň zaplaví naše domovy. Nad tým všetkým bdejú oddiely „jedinej skutočnej pravdy“, či už v EÚ, alebo symbolicky v našom ministerstve vnútra. Dá sa ešte vôbec povedať, že sv. Václav bol biely a vyznával Kristovo učenie? Dokonca aj pán Ján Hus bol biely a Jan Amos Komenský a všetci boli kresťania.
Našimi koreňmi sú judaizmus, grécka kultúra a myslenie a kresťanstvo. Ak v to budeme veriť tak silne, že budeme ochotní to brániť, európska civilizácia bude bezpečná. V opačnom prípade nepomôže žiadna múdra smernica z Bruselu.
Prezident Zeman raz povedal, že nie každý moslim je terorista, ale prevažná väčšina teroristov sú moslimovia. Môžete sa bližšie pozrieť na spojenie medzi dnešným moderným terorizmom a moslimskými presvedčeniami, konkrétne pokynmi proroka Mohameda o šírení islamu na celom svete?
Ľudia vyznávajúci ortodoxný islam sú pevní vo viere a sebavedomí. Ich život nie je naplnený na zemi, ale v nebi. Preto sa boja smrti menej ako my. My, ktorí sme individualizovaní, so slabým zmyslom pre súdržnosť a hedonistickí.
V súčasnosti má v Európe veľmi špecifické postavenie v rámci boja proti terorizmu Francúzsko. Prečo podľa vás práve Francúzsko? Je to len preto, že v dôsledku historických koloniálnych väzieb v severnej Afrike existuje značný podiel moslimskej populácie, alebo existujú nejaké politické chyby?
S určitosťou sú príčinou zvyšky koloniálnej politiky Francúzska, ktoré sa výrazne uplatňujú najmä v Alžírsku. Druhá svetová vojna bola okrem iného vojna za nové rozdelenie kolónií medzi mocnosťami. Neistá budúcnosť podnietila rast vplyvu nacionalistických hnutí a rastúcu nespokojnosť so situáciou v kolóniách. V Alžírsku vzrástol odpor moslimskej časti obyvateľstva. Porazené Francúzsko stratilo autoritu, ktorú nemohol nahradiť režim generála Petaina. Po vyhnaní Rommela z Afriky sa Alžírsko stalo základňou de Gaullovho slobodného Francúzska.
Na konsenzus bolo príliš neskoro. Alžírski nacionalisti prišli v roku 1943 s plánom nazvaným Manifest alžírskych ľudí. Text vychádzal z Atlantickej charty, prijatej USA a Britániou, ktorá zaručovala možnosť voľby spôsobu vlády pre všetky národy, to znamenalo požiadavku na vytvorenie slobodného Alžírska. Manifest bol odmietnutý de Gaullom, ale získal obrovskú podporu medzi alžírskymi moslimami.
Boj za nezávislosť trval 8 rokov (1954 – 62) a bol veľmi krvavý, kým de Gaulle kapituloval. Aby zachoval šancu Francúzov žiť a podnikať v Alžírsku, bolo v zmluve zakotvené právo oboch národov usadiť sa v ktorejkoľvek krajine s plnými občianskymi právami. Ukázalo sa, že dohody boli využité oveľa viac Alžírčanmi ako Francúzmi. Prvá generácia Alžírčanov využila veľké množstvo pracovných príležitostí, hlavne nekvalifikovaných, ale bola vo Francúzsku usadená.
Problém sa objavil v druhej a tretej generácii prichádzajúcich ľudí, ktorí už nechcú zosúladiť svoju prácu a kultúru s rodičmi a starými rodičmi. Sú frustrovaní, postihnutí s rozvojom technológií nezamestnanosťou a usídľujú sa v okrajových štvrtiach, ktoré sa stávajú getami. Paradoxne sa na rozdiel od svojich rodičov cítia ako cudzinci a vytvárajú uzavretú komunitu na okraji spoločnosti. Hľadajú spoločenský rešpekt v spoločnej ideológii a nacionalizme, ktorý sa však vzťahuje na iné krajiny a iné komunity ako na Francúzsko. To je jadrom problému, ktorý podľa mňa nie je riešiteľný, pretože asimilácia nie je možná a to, čo ponúkajú maktaby či vo väčšej miere madrasy, prevyšuje v hľadaní vlastnej identity kvalitatívne celkom inú identitu francúzskeho spôsobu života a francúzskych hodnôt.
- Reklama -
