Vojenské cvičenie Ruska a Bieloruska – podľa niekoho príprava na útok na Európu, podľa iných rutinné cvičenie. Čo si o tom myslíte? A prečo vlastne Bielorusko? Raz sa snaží byť k EÚ ústretové, druhý raz je proti NATO… Lavíruje prezident Lukašenko medzi sférami vplyvu Západu a Ruska?
Ako strelec potrebuje mať pred sebou terč, do ktorého sa triafa, všetky manévre si vyžadujú určitý cieľ, ku ktorému sa vedú. Názov tých tohtoročných je Západ 2017, čo naznačuje, že ich cieľom nie je práve nácvik proti čínskej agresii. Na manévroch, ktoré sa začali 14. septembra sa zúčastňuje celkovo 95 zahraničných pozorovateľov vrátane NATO. Tí budú môcť najlepšie posúdiť zameranie cvičenia, ale nemyslím si, že by to mala byť príprava na útok, povedzme na Paríž. Je to skôr upozornenie – dajte si pozor, pozrite, akí sme silní a pripravení. Prezident Putin a minister obrany Sergej Šojgu videli časť manévrov na polygóne Lužskij v Leningradskej oblasti.
Na druhej strane treba pripomenúť, že sú to najväčšie manévre od konca studenej vojny – zúčastňuje sa ich okolo stotisíc vojakov a štyritisíc tankov, nehľadiac na ďalšie vojenské prostriedky, napríklad letectvo či baltskú flotilu. Bieloruská armáda vytvorila tri imaginárne štáty, aby sa útočníci mohli brániť: “Vesbaria” predstavuje Poľsko, “Lubenia” Litvu. “Vejšnoria” je síce tiež vymyslený štát, ale vtipálkovia už pre neho vymysleli na internete vlastnú webovú stránku s mapou, vlajkou a znakom krajiny, dizajn vojenských uniforiem a navyše s formuláre, na ktorých si môžu Bielorusi požiadať o občianstvo. Dokonca vytvorili aj twitterový účet ministerstva zahraničia tejto krajiny. Na ňom sa zakazuje vstup pre bieloruského náčelníka generálneho štábu a bieloruským vojakom, ktorí sa vzdajú, sa ponúka “med, guláš a slanina”.
Ale vážne, mnohí komentátori v manévroch vidia snahu Vladimira Putina pripomenúť prezidentovi Alexandrovi Lukašenkovi, kde je vlastne jeho miesto, pretože Bielorusko potom, ako sa Rusko s ním odmietlo spojiť do jedného celku, prejavilo isté koketovanie s EÚ a s NATO. Ako je známe, Rusko predovšetkým nechce pripustiť, aby sa hranica členských krajín NATO posunula až na jeho hranice, čo je z pohľadu Moskvy pochopiteľné. Ak by ešte bola možná určitá forma spolupráce s Európskou úniou, v žiadnom prípade nie so Severoatlantickou alianciou.
Ako sa stavia k manévrom Ukrajina?
Ukrajina okamžite reagovala zosilnením vzdušnej kontroly nad jej územím, susediacim s Bieloruskom a Ruskom. Hoci Ukrajina momentálne prežíva politickú krízu, v ktorej sa chveje aj prezidentské kreslo Porošenka, nezabúda na svojho východného suseda, s ktorým pokračuje vo vzájomných prejavoch nedôvery a obmedzovania vzťahov.
Týka sa to napríklad zavedenia biometrických pasov pre ruských občanov, aj keď je známe, že väčšina tých, ktorí majú na Ukrajine príbuzných, ich nemá. Ruské ministerstvo zahraničných vecí vyhodnotilo toto rozhodnutie ako ukrajinský pokus postaviť nový Berlínsky múr a spustenie železnej opony, pretože to bude mať negatívne dôsledky pre milióny občanov v oboch krajinách. V ukrajinskej Najvyššej rade, teda v parlamente sa ozývajú hlasy aj na prerušenie kultúrnych vzťahov s Ruskom, napríklad výmenu umeleckých skupín.
Ruská strana robí tiež obmedzujúce opatrenia. Na území Rostovskej a Voronežskej oblasti už postavili železnicu, ktorá obchádza Ukrajinu pri spojení Ruska so západnou Európou. Na úseku Žuravka–Millerovo, dvojkoľajovej elektrifikovanej trati, sa už začalo s prevádzkou nákladnej dopravy, pre cestujúcich sa začne po tom, ako sa upravia cestovné poriadky. Ako uviedol ruský minister dopravy Sokolov, tento úsek má 270 kilometrov, prechádza ôsmimi stanicami, má pätnásť zastávok a vyžiadal si okolo stovky rôznych prechodov a nadjazdov. Ale čo všetko by sa neurobilo, aby sa neposlušná Ukrajinu zrazila na kolená! Ak ju však niečo zlomí, bude to skôr vlastná nerozvážnosť.
Čo hovoríte na rétoriku Trumpa a Kima?
Vzájomná rétorika zatiaľ najmä obohacuje slovnú zásobu o nové výrazy, keď sa vyjadrujú jeden o druhom. Keď Kim označil Trumpa “dotard”, komentátorom nestačil obvyklý preklad “senilný starec”, podľa Merriam-Webster's slovníka by to však malo znamenať skôr “spupný ako jastrab”. Bola to odpoveď na Trumpove slová, že jednoducho zničí Severnú Kóreu. Ak by to bola len slovná prestrelka nejakého Američana a nejakého Severokórejčana cez oceán, mohli by sme sa pousmiať. Ide však o výroky mužov, ktorí sú nielen hlavami príslušných štátov, ale majú tiež právomoc spustiť tú najhoršiu vojenskú mašinériu, akú až doteraz ľudstvo tak úspešne držalo pod zámkom: jadrové zbrane. Aj keď sa hovorí, že psy, ktoré štekajú, nehryzú, ale verte tomu…
Kim Čong-un je chorobne posadnutý myšlienkou, že KĽDR musí dohnať v jadrovom potenciáli Spojené štáty. Vyhráža sa, že v blízkej budúcnosti otestuje svoju prvú vodíkovú bombu, ktorá je mnohonásobne ničivejšia ako atómová. Šesť testov severokórejských rakiet tiež ukázalo, že KĽDR má pre jadrovú zbraň vhodné nosiče, hoci sú to len rakety, jadrové veľmoci disponujú aj letectvom a ponorkami schopnými niesť jadrové zbrane. V podstate to nie je zásadné – jedna jediná strela na konkrétny cieľ a rozpútalo by sa jadrové peklo. K 1. januáru tohto roka bolo na svete celkovo 14 935 jadrových hlavíc. To je nepredstaviteľná výbušná sila a je otázka, či by z jednej rozbušky nemohol nastať totálny výbuch.
Radšej na to ani nemyslime. Iní takí blázni nie sú, a myslím si, že prezident Trump pri všetkej svojej bojovej rétorike sa zdrží toho, aby do svojho jadrového kufríka zasunul kartu. Ale ja nie veštec, aby som dokázal predpovedať, kam až táto slovná prestrelka povedie a kde sa skončí. Môžem len dúfať, že sa nezmení na skutočnú prestrelku, keď budú v stávke životy 24 miliónov Kórejčanov. Inak KĽDR patrí do svetového spoločenstva, má diplomatické vzťahy s 162 štátmi. Ak sa všetko obmedzí na totálnu blokádu krajiny, je to jedno z riešení, i keď nepostihne toho hlavného vinníka, „iba“ jeho poddaných.
Donald Trump a Kim Čong-un.
Čo sa tento rok na Valnom zhromaždení OSN povedalo aj nepovedalo alebo len naznačilo?
Čo kto povedal na tohtoročnom zasadnutí Valného zhromaždenia OSN, je známe, objavilo sa to aj v našich médiách. Skôr je zaujímavé, kto čo nepovedal. A napríklad fakt, že ruský prezident Vladimir Putin na tohtoročné zasadnutie v New Yorku nepriletel, len poveril ministra zahraničných vecí Lavrova, aby ho zastupoval. Nešlo len o prejavy, ale aj množstvo zákulisných rokovaní, ktoré majú pre reálnu svetovú politiku určite väčší prínos ako oficiálne prejavy na hlavnom zasadnutí.
Jedným z dôvodov Putinovej absencie je pravdepodobne to, že Rusko má trochu odlišný názor na význam a fungovanie tejto svetovej organizácie, ktorej bolo jedným zo zakladateľov. Ale ani to nie je jediná vec: OSN by skutočne potrebovala reformu, čo si napokon myslí aj český prezident, aj keď o tom nehovoril. Ale je ťažké prerobiť taký zložitý stroj, akým táto organizácia je. Pravda, v rade otázok má nezastupiteľnú úlohu, jej čiastkové organizácie sa významne podieľajú na boji proti hladu, suchu, za záchranu pamiatok, jej “modré prilby” hliadkujú v mnohých oblastiach, kde je napätá situácia a podobne.
Organizácia Spojených národov však nemá právo diktovať nikomu, mocnosti, ktoré de facto určujú priebeh svetových udalostí, nevynímajúc. Niekedy dochádza až ku smiešnym historkám. Ako vieme, rozhodujúcim orgánom je Bezpečnostná rada, v ktorej sa okrem piatich stálych členov s právom veta, striedajú ďalšie štáty. Raz, keď medzi nich zasadol zástupca Bieloruska a vedúci delegácie tejto krajiny vyslal na rokovanie svojho zástupcu, nariadil mu, aby na každý návrh delegáta nesocialistickej krajiny odpovedal odmietavo. Dotyčný však nevedel ani slovo po anglicky a hneď ako predsedajúci pri kontrole prítomných vyslovil jeho meno, hrdo prehlásil: Net! Je to maličkosť, ale zároveň poukazuje na vážnosť, akú má OSN v mnohých krajinách.
Našlo Poľsko väčšie pochopenie v USA ako v EÚ vzhľadom na jeho historicky známe obavy z Ruska?
Súčasná poľská zahraničná politika by mohla byť kapitola sama o sebe. V rámci iných osobitostí je aj poľský vzťah k Európskej únii, ktorý pramení už z toho, že Brusel kritizuje Varšavu za mnohé, vrátane vnútornej politiky. A komu sa páči cudzia kritika? Poľská zahraničná politika, samozrejme, odzrkadľuje aj dedičstvo minulosti. Patrí tam aj nepriateľský vzťah s Ruskom, ktorý je pomaly taký starý ako samotné Poľsko. To bol jeden z dôvodov, prečo prezident Beneš, keď hľadal spojenca proti Hitlerovi a videl ho okrem iného v možnom našom zväzku s týmto severským susedom, nenašiel u neho ani štipku pochopenia – my sme predsa v roku 1935 uzavreli so ZSSR spojeneckú zmluvu a pre Poliakov tak bolo nepredstaviteľné, aby sa k nám pridali.
Bolo len zásluhou generála Jaruzelského, že vyhlásením výnimočného stavu v roku 1981 odvrátil reálne nebezpečenstvo sovietskej vojenskej intervencie, ktorá nás postihla v roku 1968, keď k nám po boku sovietskych vojakov vtrhli aj poľskí. Ale Gomulka s touto spoluúčasťou súhlasil nie pre sympatie k Moskve, ale že sa bál, aby sa Poľsko “nenakazilo” tzv. Pražskou jarou.
Tieto fakty pripomínam len preto, aby som vysvetlil, prečo aj v súčasnosti Poliaci hľadajú svojich spojencov skôr na základe postoja k Rusku ako na princípe svojej teritoriálnej spolupatričnosti. A v tom sú im skutočne Spojené štáty bližšie ako bruselské štruktúry, hoci v jednom z nich predsedal Poliak. Tiež ho nečakal šťastný návrat domov. A prečo by sa s USA nezdružovali, keď niektorí americkí politici mali dokonca poľské korene?
Čo je nové s bojovníkom proti mafiánom a korupcii, s exprezidentom Gruzínska a exgubernátorem Odesy Saakašvilim?
O tomto bývalom gruzínskom prezidentovi, na ktorého je doma vydaný zatykač, a tiež bývalom guvernérovi Odesy, ktorého tento rok 28. júla prezident Porošenko zbavil ukrajinského občianstva, som nedávno uvádzal v Parlamentních listoch, ako sa snaží dostať naspäť na Ukrajinu. Michail Saakašvili sa skutočne na prechode v Šehyni dostal z Poľska na Ukrajinu, keď dav, ktorý ho prišiel privítať, pretrhol vojenský kordón a Gruzínca doslova uniesol na ukrajinské územie. Chudák Saakašvikli si pritom v autobuse, ktorým prišiel, nechal svoj ukrajinský pas, takže je teraz na ukrajinskom území bez dokladov. Napokon, ukrajinský pas by mu aj tak nepomohol, keďže ho zbavili občianstva. Samozrejme, boli pritom novinári, pred ktorými napísal a podpísal výzvu ukrajinskému prezidentovi, aby mu poskytli nové doklady, a tak mohol podať žiadosť na vrátenie občianstva.
Lenže štátna pohraničná služba začala proti nemu trestné konanie za nelegálne prekročenie hraníc. Ľvovský súd však túto sťažnosť odmietol. Ale čo v skutočnosti na Ukrajine robí, ešte nepovedal. Odišiel odtiaľ, keď sa dostal do konfliktu s prezidentom, lebo ho tiež kritizoval za korupciu. Novinárom tiež uviedol, že v sklade prezidentskej kancelárie ležia po Janukovyčovi debny s finančnou hotovosťou. Chce ich teda vyzdvihnúť?
Francúzsko údajne zúri, pretože ho Ukrajina a Rusko “vyšachovali” z obchodu s obilím v strednej časti Afriky. Rusko a Ukrajina majú tento rok mimoriadne dobrú úrodu obilia a to znamená, že aj hospodárske výsledky môžu byť lepšie… Môže sa tak Rusko vysmievať ekonomickým sankciám?
Neviem, prečo by malo Francúzsko zúriť a hnevať sa na Rusko pre obchody s obilím, i keď podľa Political Futures malo Rusko v minulom roku rekordný produkciu 120 miliónov ton pšenice, tento rok však bude úroda o 17 percent menšia. Pre chladné počasie sa úroda oneskorila a výnosy sú nižšie. Práve pšenica je rozhodujúca, pretože predstavuje medzi obilninami 60 percent. Ruská kuchyňa je z veľkej časti založená na pšeničnej múke. Chcem len pripomenúť, že keď sme v roku 1946 trpeli suchom, Stalin nám vtedy veľkoryso poskytol, samozrejme, za urán, 10 miliónov ton z Ukrajiny. Tam bolo sucho ešte väčšie, museli však počúvnuť svojho vodcu, v dôsledku toho vypukol hladomor, ktorému podľa odhadov padlo za obeť niekoľkotisíc ľudí, podľa niektorých odhadov až milión.
Pšenica sa pestuje nielen na vývoz, ale hlavne pre domáci trh. Neexistuje azda jedlo, ku ktorému by Rusi a Ukrajinci nezajedali „buločku“, žemľu, chlieb. Keď som na Ukrajine pred časom pracoval, vozil ma do Prahy vodič Saša. Kým si zvykol na českú kuchyňu, žiadal v reštauráciách k nášmu jedlu aj žemľové knedle, a na prekvapenie čašníka, aj „buločku“. Preto sa aspoň 70 percent pšenice spotrebováva doma. Teraz má Rusko skladovacie priestory na 120 miliónov ton pšenice, ale plány do roku 2030 počítajú s ich rozšírením na 130 miliónov ton. Ak je neúroda, ako bola v roku 2010, export je zakázaný. Ruský podiel na vývoze pšenice predstavuje viac ako 10 percent svetového vývozu. Tohtoročné nižšie straty zo žatvy sa odhadujú až na 2,6 miliárd rubľov.
