Akosi ste sa vytratili z automobilovej brandže. Čo aktuálne robíte?
Pracujem pre školstvo. Koordinujem výstavbu základných škôl (ZŠ), teraz sme otvorili už tridisatu šiestu v Chorvátskom Grobe. Vďaka podpore ministra financií a premiéra sa stavajú jednoduché osemtriedne bunkové stavby najmä v chudobnejších regiónoch, ale aj v Bratislavskom kraji. Myslím, že táto činnosť je vysoko hodnotená, mám radosť, že robím niečo zmysluplné.
Nakoniec, boli ste štátnym tajomníkom rezortu školstva, takže táto problematika dominuje vo vašej pracovnej náplni naplno aj teraz?
Áno. Tiež som aktívny ako člen tímu splnomocnenca Vlády SR pre najmenej rozvinuté regióny. Zdá sa, že sa podarí na zhruba 20 stredných odborných školách (SOŠ) v najmenej rozvinutých regiónoch vybudovať dielne odborného výcviku, čo dá šancu mladým ľuďom, aby sa pripravili na povolanie tak, aby našli prácu v regióne a boli solídne zaplatení. Dnes nám z najmenej rozvinutých regiónov mladí utekajú mimo regiónu, a tak strácame postupne šancu vrátiť rozvoj do najkrajších oblastí Slovenska. Ukazuje sa, že v regiónoch máme ľudí, ktorí si naozaj väčšiu podporu zaslúžia, vážim si možnosť byť aktívny pri tejto aktivite.
Slovensko zdedilo po predchádzajúcom režime pomerne solídnu infraštruktúru v oblasti priemyslu i poľnohospodárstva. Ako hodnotíte z tohto pohľadu oblasti výskumu, vývoja a vzdelávania?
Viete, zrazu bola šanca získať rýchlo podiel vo firmách a premeniť ho na peniaze. Tento fenomén sa premenil na kľúč, ktorým bolo možné pri krátkodobom pohľade rýchlo zbohatnúť. V dejinách nájdete málo príkladov, keď si štát dobrovoľne pustil z ruky všetky páky v oblasti školstva, zdravotníctva, výskumu, ale aj oblasti, ktoré nás živia, ako je priemysel, poľnohospodárstvo, stavebníctvo.
Je celkom pochopiteľné, že čisto kapitálové a finančné riadenie firiem znamenalo ich postupnú likvidáciu. Dnes sme v situácií, že nám chýbajú nielen plánovacie kapacity na úrovni centra, ale aj kontrola, čo vidím ako strategickú chybu. No a budovanie školstva bez mladých kvalitných učiteľov je fikcia, rovnako ako rozvoj kapacít základného výskumu, bez spoločenskej objednávky z priemyslu a iných predovšetkým výrobných odvetví.
Čo nás živí dnes, ako ďalej vo vede, vývoji?
Treba si byť vedomý, že motorom rozvoja štátu je tvorba pridanej hodnoty a tovarov, a služieb v priemysle, poľnohospodárstve, stavebníctve, cestovnom ruchu. Nie je predsa možné, aby v týchto odvetviach pracovalo odhadujem 700-tisíc ľudí a boli schopní uživiť päť a polmilónový národ, kde mnohí rozvoj brzdia alebo mu dokonca škodia. Očakávam preto, že väčšie počty pracovníkov v produkčných odvetviach sú kľúčovou otázkou dnešných dní.
Ako hodnotíte vzdelávanie z pohľadu teórie a praxe vo vzťahu na potreby regiónov a zamestnávateľov?
Pozrite, teória je pekná vec, najmä vo vzdelávaní, každý jej rozumie. Pre mňa je vzdelávanie celoživotným procesom a musí byť cielené. Systém normatívov na žiaka sa už prežil. Jedine zadefinovanie aspoň strediskových obcí, kde má ZŠ aspoň 250 žiakov, umožňuje návrat ku kvalite. Takáto obec by mala mať materskú školu prepojenú na ZŠ, no a, samozrejme, aj infraštruktúru, ako sú čitárne, jedálne, laboratóriá a telocvične. Iba tam je možná špecializácia učiteľov a aj žiakov, systém všetko pre všetkých zjavne nefunguje.
Najmä stredné školstvo je vo vzduchoprázdne, riadia ho želania tých, ktorí nemajú predstavu, akú budúcnosť študentom pripravujú. Okrem zamestnávateľov a úradov práce v okresoch nepoznám iný subjekt, ktorý by mohol tieto veci plánovať a, samozrejme, aj podporovať. Moja skúsenosť z najmenej rozvinutých regiónov toto plne podporuje.
Čo robiť s dlhodobou nezamestnanosťou a najmenej rozvinutými regiónmi?
Predstava, že školstvo musí pripravovať ľudí, aby mali vysvedčenie, že niekde sedeli v školskej lavici, je čudná. Dnešné školy sú o tom, že musia naučiť žiakov, ako veci dávať do pohybu, pripraviť ich na orientáciu v spoločenských a výrobných procesoch, budovať ich vzťah ku praxi. To sa dá iba tak, ak budeme plánovať hodnotu za peniaze. Tieto procesy sa cez duálne vzdelávanie štartujú, ale bez určenia smerných čísiel pre školy sa nezaobídeme. Za svoje môže študovať každý, čo chce, ale ak to platí spoločnosť, je otázka, prečo toľko študentov končí na úradoch práce a uteká za prácou z krajiny.
Znamená to, že niekde sa stala chyba?
Pre mňa je zarážajúce, že sa nám dlhodobo darí rozvíjať nové povolanie – celoživotne nezamestnaný. Beriem dávky, pracujem načierno alebo v zahraničí na brigádach a požívam výhody sociálnej podpory. Legislatíva v tejto oblasti je veľmi vágna, mali by sme sa naučiť, že podpora tých, ktorí pracujú, je najpodstatnejšia pre budúcnosť našej krajiny. Pozrite, ak jeden nezamestnaný vypadne z podpory a začne pracovať, teda mať príjem, platí dane a štát získava vlastne dvakrát, lebo šetrí dávky a dostáva dane.
Pre marginalizované a dlhodobo zaostalé oblasti je jedinou šancou pripravovať pre týchto ľudí prácu cez miestnu samosprávu. Tu sme spohodlneli a všetci čakajú, že to niekto za nich urobí, predovšetkým štát. Ten však nemá žiadnu šancu, rovnako ako podnikateľský sektor. V najmenej rozvinutých regiónoch máme v spolupráci s Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny pripravené programy na prípravu na jednoduché práce v tréningových centrách – učíme sa prácou za podpory praktikov. Potrebuje to len menej diskusií a viac experimentovania, ako aj podpory pre tých, ktorí nové cesty hľadajú.
Štefan Chudoba Zdroj: TASR
Východiska pre budúcnosť v školstve, podľa vás?
Jednoduché – podporovať iba školy, ktoré robia kvalitu a majú dostatok žiakov, ZŠ so 40 žiakmi podľa mňa nikdy nemôže mať také laboratóriá a učiteľov s potrebnou špecializáciou ako veľká ZŠ. Atestovanie učiteľov a ich primerané ohodnotenie je jedinou šancou. To však vyžaduje nastaviť jasné pravidlá. Zoberte si SOŠ a gymnáziá, krížom-krážom podporujeme štátne, súkromné i cirkevné a atomizujeme ich základňu v regiónoch. Netreba sa potom diviť, že priorita je získať žiakov za každú cenu.
Štátny rozpočet a jeho využitie pre dlhodobú podporu tvorby hodnôt – kde by ste dali priority?
Myslím, že minister financií to vie lepšie a robí to celkom dobre. Keď som riadil fabriky, dbal som, aby za každých okolnosti fungovala škola, najmä technologický vývoj, aby som o rok mohol viac investovať do rozvoja a tých, ktorí pracujú. Mám pocit, že výška mandatórnych výdavkov štátneho rozpočtu je kritická.
Fungujúca ekonomika našej krajiny je založená na zahraničných investíciách, prichádza čas, aby sme zadefinovali aj oblasti nášho záujmu a začali ich výrazne presadzovať. Je čudné, ak všetci hovoria, čo všetko rezorty chcú urobiť a nikto to nekontroluje a nekoordinuje. Plánovanie a viac kompetencií do regiónov je naša šanca.
Čo potrebuje Slovensko najviac – rodinu, viac detí, vzdelávanie pre život, ponuku práce v najmenej rozvinutých regiónoch, aktivitu ZMOS pre využitie miestnych rezerv, menej úradníkov a ich preorientovanie do tvorby hodnôt ako prioritu riadenia v reťazci región / stredisková obec – župa. Riadiť znamená: plánovať, realizovať a kontrolovať. Bez plánovacej aktivity je to cesta nevedno kam?
Táto krajina je krásna a naša, stále sa tu dá žiť pomerne dobre. Dôležité je, aby sa rodili deti, dostali dobre vzdelanie a potom šancu pracovať za mzdu, ktorá im umožní, aby si mohli založiť rodinu aj oni. Usus magister est optimus – Najlepším učiteľom je život, povedal Cicero. Dívajme sa a podporujme tých, ktorí sa učia pre život, chápu, že sme tu dočasne a sú pripravení pracovať a tvoriť, a nie ovládnuť a vyviesť do daňových rajov.
