Dvaja gayovia s adoptovaným dieťaťom by mali byť tiež rodina? Markéta Šichtařová nerozumie a varuje pred príchodom tých, ktorí majú “primitívnejšie”, ale prirodzenejšie hodnoty. Napríklad rozmnožovať sa

0
Markéta Šichtářová (Autor: Reprofoto ČT)
Zdieľaná ekonomika priťahuje najviac mediálnej pozornosti bojom taxikárov proti spoločnosti Uber. Tí hovoria o nelegálnosti takého spôsobu prepravy a požadujú, aby vodiči tejto spoločnosti mali rovnaké podmienky vrátane povinných taxametrov a skúšok. Aký pohľad na stret konkurenčných prevádzkovateľov máte vy?
 
Je celkom logické z pohľadu konvenčných taxikárov, že sa im nepáči nová konkurencia. Ostatne konvenční taxikári sa s nevôľou pozerajú na Uber všade po svete. Lenže budú si musieť zvyknúť. Uber je presne to, čo prináša štvrtá priemyselná revolúcia nazývaná Priemysel 4.0. To, že sa Uber uchytil, bolo totiž možné vďaka rozvoju internetu, ktorý v podstate stojí za rozvojom Priemyslu 4.0. 
 
Taxikári sa dnes sťažujú, že im „vodiči Uber berú prácu tým, že jazdia bez povolenia“. Jasné, to jedného naštve. Všetci majú mať rovnaké podmienky. Klasickí taxikári sú zjavne znevýhodnení. Len mi nie je jasné, na čo vlastne normálni taxikári potrebujú povolenie. Pre mňa je celé povolenie len klasickým zlým zásahom štátu tam, kde nie je potrebný. Problém teda nie je v Uber, problém je v nezmyselnej regulácii taxikárov. 
 
Na druhej strane nie je pravda, že by klasický taxík musel túto bitku s technológiou totálne prehrať. V jednom bude mať vždy výhodu proti aplikáciám typu Uber. Keď si totiž zavolám cez klasický dispečing taxi, volám si určitú dopredu známu kvalitu. Napríklad jeden dispečing sa špecializuje na luxusné Mercedesy, jeho vodiči sú skúsení, vyjazdení, majú zdravotné prehliadky, a hlavne sú nadštandardne poistení. Nepôjdem teda nejakou rozdrkotanou károu riadenou študentom. 
 
Nakoniec tak oba konkurenčné taxikárske systémy môžu žiť v symbióze: Ten klasický i Uber. Teda – zatiaľ. No len kým sa masovo rozšíria samoriadené auta. Lenže to potom bude koniec aj pre Uber minimálne v jeho dnešnej podobe. Jedna technológia, tá uberovská, najprv čiastočne zdecimuje klasickú taxislužbu, aby vzápätí iná technológia zdecimovala Uber. 
 
No a víťazom tejto mnohopočetnej konkurencie bude klient. Teda, pochopiteľne, len za predpokladu, že štát opäť túto konkurenciu nezničí nejakou hlúpou reguláciou.
 
Kým v preprave osôb sa pozornosť sústreďuje na boj taxikárov a Uberu, zdieľanie ubytovania nesprevádza to, že by hotelieri napádali tých, ktorí prostredníctvom portálu Airbnb krátkodobo prenajímajú svoje byty. Aj keď je dnes podiel zdieľanej ekonomiky na HDP marginálny, v desatinách percenta, malo by v dohľadnom čase vyrásť až na niekoľko jednotiek percent. Zatiaľ čo obyčajní ľudia si tento spôsob budú pochvaľovať, pre hotely môže ísť o značné úniky tržieb, niektoré mestá už skúsili krátkodobé prenájmy regulovať. Patrí podľa vás zajtrajšok zdieľanej ekonomike? 
 
Áno, budúcnosť skutočne v niektorých oblastiach patrí zdieľanej ekonomike. A je len otázkou času, kým tradiční hotelieri vytiahnu – podobne ako tradiční taxikári – do boja, lenže bude to vopred prehratý boj. Hlavne však Airbnb bude novou potravou pre tvrdohlavých regulátorov. Už dokonca v niektorých krajinách je. 
 
Tak napríklad Viedeň rozhodla, že kto ponúka cez Airbnb alebo podobný web ubytovanie v súkromí, musí sa registrovať na magistráte pre platbu poplatku. Lenže ako sa príde na to, že niekto je do tejto služby zapojený? Vláde určite nenapadne nič lepšie, ako podporovať bonzácku mentalitu svojich ovečiek a vyzývať ľudí, aby bonzovali na svojich susedov, ktorí majú doma nasťahovaných nejakých podozrivých turistov. A bude mnoho tých, ktorí sa bonzáctva pre Veľkého Brata ochotne chytia ako piesok mokrého zadku. Lenže celé je to úplne zle. 
 
Čo keď sa len cez internet dohovoríte so vzdialenou americkou tetou, že ju k sebe pozvete domov, a potom odcestujete? Je to zdieľanie? Nie je? Cítite, ako je hranica medzi zdieľanou a nezdieľanou ekonomikou, medzi komerčným využitím nehnuteľnosti a medzi normálnou návštevou, ´rozmazaná´ a nedefinovateľná? Z môjho pohľadu to len ukazuje na nezmyselnosť poplatku. Mestá majú žiť z daní tých, ktorí tam podnikajú. Ktorí prevádzkujú reštaurácie, klasické hotely a ďalšie služby. Tí potom majú zo svojich klasických daní hradiť infraštruktúru pre turistov. Pre mňa je to len ďalší nadmerne hrabivý zásah mesta do ekonomiky. 
 
S predchádzajúcimi otázkami súvisí aj čerstvá správa, že očná klinika, ktorá ponúkala klientom lacné operácie očí, sa podľa súdu dopustila neférového konania voči konkurencii a musí sa ospravedlniť. Laserovú korekciu zraku ponúkala za menej ako sedemtisíc korún za jedno oko, pričom bežne sa cena začína na 15 000 korunách. Podľa Mestského súdu v Prahe tak robila za cenu pod vlastnými nákladmi nie pre dosiahnutie zisku, ale so zameraním na obmedzenie konkurentov formou podhodnotenia. Nie je vecou podnikateľov, akú cenu určia?
 
Nie sú najrôznejšie cenové akcie s cieľom k sebe pritiahnuť a konkurencii odlákať zákazníka takým bežným javom, že pred súd nepatria? No keď tak rozhodol súd, asi vlastné podnikanie vecou podnikateľa nie je… Ale vážne: Je nečestná konkurencia a nečestná konkurencia. Na jednej strane sú potrebné veci ako parazitovanie na cudzej dobrej povesti tým, že niekoho kopírujem, pretože však plagiáty majú mizernú kvalitu, ničí to povesť aj tomu, kto je kopírovaný. To osobne považujem za neprípustné. Naproti tomu sú potrebné rôzne metódy cenovej tvorby. Napríklad dumpingové ceny. A tie ja subjektívne ako „chybné” nevnímam, hoci legislatíva väčšiny rozvinutých krajín ich za „chybné“ považuje. Ja osobne si myslím, že takto postavená legislatíva trh naopak viac pokrucuje, než aby ho vyrovnala, čo by malo byť jej cieľom.
 
Je pre spoločnosť prospešné ekonomicky podporiť dvojicu rovnakého pohlavia vychovávajúcu jedno alebo viac detí? 
 
Problém našej spoločnosti je, že ústretovosť k menšinám sa pomaly zvrhla do dominancie menšín. Princíp pozitívnej diskriminácie je jednoducho zlý. Jedna vec je nediskriminovať menšiny. Iná vec je priznať im atribúty, ktoré tradične patria väčšinovej spoločnosti. Týmito umelými konštrukciami sa už manželstvo v existujúcej spoločnosti nejako prežilo. Podľa štatistík OECD sa u nás rodí 47 percent detí mimo rodiny a úplne to zodpovedá európskemu trendu. Vo Francúzsku to je 57 percent, v Estónsku dokonca 58 percent. 
 
Dnes vieme, že nemanželské páry majú oveľa väčšiu pravdepodobnosť rozchodu ako páry v manželstve. Ťažko povedať, či manželstvo pôsobí ako brzda pred rozchodom, alebo sa manželstvo neboja uzavrieť len tí, ktorí sú už dopredu rozhodnutí vzťah držať aj v nepohode, alebo oboje dohromady. Každopádne skôr platilo, že čo sa rozbilo, to sa opravilo. Dnes platí, že čo sa rozbije, to sa zahodí a kúpi nové. Konzumná spoločnosť prekročila prah aj medziľudských vzťahov. 
 
Prečo však zrazu spoločnosť rieši, či papier znamená niečo, alebo nič? Pretože mužské a ženské úlohy sa strácajú. Dnešný pokrivený svet produkuje toľko slabých, zženštilých mužov, ktorí sa boja zodpovednosti a odmietajú samostatne živiť rodinu, že ženám mnohokrát nezostáva, než sa o seba a svoju rodinu začať starať samy a zmužnieť. Vzniká začarovaný kruh, spoločenská choroba. Všetci preferujú kariéru a peniaze, a preto nemajú čas na lásku a na rodinu. Ani na deti. A preto sa môže prihodiť, že ministerka presadzuje, aby sa za rodinu považovali dvaja nezosobášení gayovia, ktorí napríklad adoptovali dieťa odobrané tradičnej zosobášenej rodine. 
 
Nezvoní náhodou hrana našej európskej civilizácii? Neprídu náhodou časom v hojnom počte tí, ktorí majú iné – primitívnejšie, ale prirodzenejšie – hodnoty, ako napríklad množiť sa? Nerozdajú nové pravidlá tým, ktorí pre samú prácu a podvádzanie systému nemali čas na svojich blízkych a na seba?
 
- Reklama -