Chmelár o Kiskovi v USA: Predstava, že Sorosa trápi život Rómov v Spišskom Hrhove, sa mi zdá mierne komická, takže to len posilňuje dohady, o čom hovorili

0
Eduard Chmelár (Autor: TASR)

Nemecko má za sebou parlamentné voľby, po ktorých sa Merkelová bude musieť prispôsobiť vládnutiu v trojkoalícii. Ako sa to podľa vás odrazí na jej doterajšej politike? Bude musieť kancelárka robiť viac ústupkov, ako to bolo v doterajšej „veľkej koalícii“ s SPD? 

Zdá sa mi tragikomické až absurdné, keď naše štandardné strany nadšene blahoželajú nemeckej kancelárke k víťazstvu. V tejto zväzáckej eufórii mi chýba elementárne politické myslenie spojené s predvídavosťou. Výsledky nesľubujú nič dobré. Rokovania o novej vláde budú oveľa komplikovanejšie ako pred štyrmi rokmi, pretože jediné mysliteľné zoskupenie v sebe nesie toľko principiálnych rozporov, že presvedčiť FDP a Zelených, aby vládli spoločne, sa momentálne javí ako nadľudské úsilie. A ak ten kabinet Merkelová aj krvopotne zloží, bude nestabilný, výrazne uškodí najmä Zeleným a čo je najdôležitejšie, plánovaná reforma Európskej únie sa spomalí a ešte viac zamotá. Môžeme si už dokonca dovoliť povedať, že v tej podobe, v akej ju plánovali Macron a Merkelová, sa jednoducho neuskutoční. Ak k tomu prirátame silný volebný výsledok Alternatívy pre Nemecko, ktorá bude z tejto nestability a nervozity ťažiť, to nie je veľa dôvodov na radosť.

Sociálni demokrati (SPD) aj Merkelovej Kresťansko-demokratická únia (CDU/CSU) vo voľbách značne stratili a časť ich voličov prešla k menším stranám, ktoré naopak posilnili ako AfD či FDP. Čím to je, že tie tradičné veľké strany strácajú na popularite?

Je to úplne prirodzené a ja na to poukazujem už dlhodobo. Čím sa dnes líšia CDÚ a SPD? Prečo boli trhy a elity také pokojné, že im nezáležalo na tom, či zvíťazí Merkelová, alebo Schulz? Lebo vedeli, že pre ich zámery je to úplne jedno, že sa nič nezmení. To predsa nie sú alternatívy, ale varianty toho istého systému. Navyše, keď spolu vládli. Voliči sú hladní po alternatíve. A ak s ňou neprídu socialisti, ponúknu ju fašisti.

Keď už hovoríte o fašistoch, tak prvýkrát sa od konca druhej svetovej vojny dostali do Bundestagu aj ultranacionalisti z AfD, ktorých mnohí označujú za neofašistov. Aký bude mať AfD vplyv, keďže ide o tretiu najsilnejšiu stranu v nemeckom parlamente?

To bude závisieť predovšetkým od pôsobenia štandardných politických síl. Treba pripomenúť, že toto je výsledok najmä ich činnosti a rovnako je dôležité dôkladne zanalyzovať fakt, prečo má AfD hlavnú voličskú základňu medzi robotníkmi, nezamestnanými a v chudobnejšej časti Nemecka, v bývalej NDR. Ako je možné, že týchto ľudí nedokázala osloviť ľavica? AfD má dnes výhodu, že jej stačí ťažiť z chýb vlády. A pri pohľade na nedostatok sebareflexie CDÚ alebo SPD to nebude až také ťažké.

Martin Reguli z Nadácie F. A. Hayeka pre PL deň po voľbách povedal, že odchod SPD do opozície považuje nielen ako rozhodnutie po zlom volebnom výsledku, ale tiež ako taktický krok, ktorým chceli sociálni demokrati oslabiť vplyv AfD v Bundestagu. Súhlasíte s týmto tvrdením alebo v odchode sociálnych demokratov vidíte ešte niečo iné?

Prepáčte, ale to je úplná hlúposť. Ja si myslím, že je absolútnou stratou času zaoberať sa tým, keď sa neoliberáli pokúšajú vysvetliť zámery ľavice. Sociálni demokrati utrpeli historickú porážku, je to najhorší výsledok SPD v jej dejinách, čo tu chcete taktizovať? Je úplne správne, že sa po tejto ľadovej sprche rozhodli stiahnuť do opozície, potrebujú načerpať novú energiu a tú nezískajú v objatí Angely Merkelovej. Musíme si uvedomiť, že kancelárka dokázala takticky preberať aj niektoré sociálne a environmentálne prvky SPD, takže rozdiel medzi kresťanskými a sociálnymi demokratmi bol taký minimálny, že ho volič prestal vnímať. Toto je problém celej európskej ľavice – ak sa nevráti k svojim koreňom a nevytvorí alternatívu voči globálnemu kapitalizmu, ultranacionalistické a neofašistické sily ju vymažú z politickej mapy.

Ako sa výsledky nemeckých volieb podpíšu na vytváraní jadra EÚ, ktoré tak často spomína premiér Robert Fico v súvislosti s účasťou Slovenska v tejto elitnej skupine európskych štátov?

Všetko je teraz otvorené. Stále musíme mať na pamäti, že premiérova mantra o jadre je len šikovná rétorická figúra smerom do vnútra slovenskej spoločnosti. Dá sa ňou ospravedlniť úplne všetko a naopak, môže slúžiť ako trstenica na neposlušnú opozíciu. Tvrdím, že Robert Fico do určitej miery blufuje. Aj časť médií podľahla tomu, že toto je téma, o ktorej sa v západnej Európe vášnivo diskutuje, ale nič také nie je pravda. Zhoda na budúcom smerovaní EÚ neexistuje. Jedinú jasnú predstavu jadra povedal v utorok počas prednášky na parížskej Sorbonne Emmanuel Macron a bol to skutočne výborný prejav, štátnický a vizionársky, asi najlepší, ktorý som počul od čias nemeckého šéfa diplomacie Joschku Fischera, ktorý v máji 2000 predniesol na Humboldtovej univerzite v Berlíne známu vizionársku reč Od zväzu štátov k federácii. Lenže Macron nebude mať silu presadiť svoj optimistický plán bez Nemecka. A Angela Merkelová, vždy viac pragmatička ako vizionárka, bude musieť zohľadňovať diametrálne odlišné predstavy FDP v mnohých oblastiach. Európsky projekt sa tak môže dostať do novej krízy.

Presuňme sa do Španielska, kde Katalánci plánujú na 1. októbra referendum o nezávislosti Katalánska. V súvislosti s tým došlo k zatýkaniu predstaviteľov regionálnej vlády a teraz sa objavili informácie, že by mohli zatknúť aj katalánskeho prezidenta. Je takýto postup normálny, nie je to od vlády v Madride trochu moc?

Poviem to takto: považujem akýkoľvek mocenský zásah do emancipačného procesu Kataláncov za kontraproduktívny. Katalánska spoločnosť je rozdelená, ale represie španielskej vlády ju môžu ešte viac vzdialiť od Madridu. Úsilie o národnú emancipáciu považujem za súčasť demokratizačného hnutia. Mnohí by ju radi udusili v integračnom procese – veď aj Macron vyzval na to, aby sme sa vzdali politiky identít – ale takto to nefunguje. Európska súdržnosť môže existovať len tak, keď sa jej jednotlivé súčasti budú cítiť slobodné a samosprávne. Preto podporujem nielen úsilie Katalánska o nezávislosť, ale aj podobné hnutia v Škótsku či Flámsku. To neznamená, že som nacionalista. Odmietam šovinizmus a akékoľvek šírenie nenávisti. Ale ako Európan si musím ctiť rôznorodosť a túžbu ľudu po vlastnej samospráve. Demokracia vznikla ruka v ruke s formovaním národov ako ľudových hnutí zdola. Na to nesmieme zabúdať. Škóti, Katalánci a Flámi chcú byť zastupovaní v EÚ priamo, podobne ako my sme nevideli zmysel pri našom integračnom úsilí v medzičlánku Československa. A z úplne osobitných dôvodov podporujem aj nezávislosť Kurdistanu. Pred desiatimi rokmi som napísal článok Posledné roky Iraku, v ktorom som upozorňoval, že americká okupačná armáda nedokáže zabrániť rozpadu Iraku a že Kurdistan smeruje k nezávislosti. Kurdi síce obývajú päť štátov, v Iraku ich žije len 18 percent, kým v Turecku až 52, no práve Irak ako umelý útvar je najviac zraniteľný štát. Tomuto ťažko skúšanému národu sme veľa dlžní. A zdá sa mi nesmierne pokrytecké až hanebné, keď sa veľmoci na jednej strane nadchýnajú hrdinstvom Kurdov v boji proti Islamskému štátu a na druhej strane im odopierajú právo na samostatnosť. Kurdi si ho vybojovali tak ako si československé légie vybojovali Československo. A ak sa vyše 90 percent z nich vyslovilo za samostatnosť, je našou povinnosťou tento hlas vypočuť. Namiesto toho sa im však vyhrážame a turecký prezident im dokonca pohrozil, že ich nechá vyhladovať. Takto sa správajú tyrani, nie demokratické štáty.

Má Katalánsko šancu na samostatnosť, keď vezmeme do úvahy, že ak by sa im to podarilo, mohli by sa o niečo podobné pokúsiť aj Baskovia na severe? Bolo by osamostatnenie v prípade Katalánska, hospodárskeho motoru celého Španielska, prínosom pre región?

Katalánci si myslia, že ako samostatní by ekonomicky napredovali rýchlejšie, ale to nie je podstatné. Už som spomenul, že katalánska spoločnosť je rozdelená, čo celý vývoj smerujúci k nezávislosti komplikuje. Ale my sme si nevšimli jednu podstatnú vec. Celý čas vedieme verejnú diskusiu o podobách európskeho integračného procesu a nevšimli sme si rovnako silný trend smerujúci k volaniu jednotlivých regiónov po samostatnosti. Ak sa tento trend nepodchytí ako niečo, čo európsky projekt obohacuje, môže sa to vymknúť spod kontroly a viesť naopak k akémusi neofeudalizmu – rozdrobeniu Európy podobnému situácii v ranom stredoveku. Preto varujem pred podceňovaním emancipačných hnutí.

Vráťme sa, prosím, ešte trochu späť k Valnému zhromaždeniu OSN, na ktorom vystúpil aj prezident Andrej Kiska. Čo hovoríte na vyjadrenia hlavy štátu k Rusku a KĽDR?

Ja som už o tejto téme povedal viac než dosť, až som žabkami-demokratkami (fanatickými Kiskovými prívržencami) obviňovaný, že som ním azda posadnutý alebo čo. Je mi to ľúto, ale keby si médiá poriadne plnili svoju funkciu, keby si príslušné inštitúcie aspoň po jeho daňových kauzách uvedomili, že aj prezident potrebuje kontrolu zo strany iných štátnych orgánov, nemusel by som vystupovať ako jeho permanentný kritik. Ja sa totiž zaoberám postavením hlavy štátu v našom ústavnom systéme dlhodobo, bývalého prezidenta Gašparoviča som kritizoval tak tvrdo, že sa na mňa urazil a niekoľko mesiacov ma nechcel vymenovať za rektora – ale to si nikto nevšimol, lebo to médiám neprekážalo. Tento štát môže rásť iba tak, ak budeme na seba náročnejší, ak nebudeme politiku primitivizovať ako súboj anjelov a démonov. Ten mýtus, že nám ho všade závidia, si pestujeme len tu, v česko-slovenskom kontexte, ale prezident sa má hodnotiť bez emócií, na základe jeho konkrétnych výsledkov. Takže áno, myslím si, že Andrej Kiska robí zlú a neefektívnu zahraničnú politiku, lebo poškodil vzťahy Slovenska s viacerými kľúčovými štátmi a v našom regióne nemá bližšieho partnera okrem ukrajinského prezidenta Porošenka. Jeho prejav vo Valnom zhromaždení OSN hodnotím ako premárnenú šancu, keďže dostal výnimočné, exkluzívne miesto takmer bezprostredne po americkom prezidentovi a namiesto toho, aby povedal svoje posolstvo svetu alebo ohlásil nejakú medzinárodnú iniciatívu, vydal zo seba len záplavu fráz. Ale od neho niečo hlbšie ani nečakám.

Okrem Valného zhromaždenia OSN stihol Kiska v USA aj viacero stretnutí s podnikateľmi. Medzi inými sa stretol aj s Georgom Sorosom, ktorého časť verejnosti kritizuje za údajné snahy ovplyvňovať politiku po celom svete. Nebola chyba, že kancelária prezidenta toto stretnutie priznala, až keď bol internet plný správ, že sa Kiska stretol so Sorosom?

Prezidentovi ľudia robia v poslednom čase toľko komunikačných chýb, až som musel prehodnotiť svoj názor, že Andrej Kiska má skvelý PR tím – kdeže, sú to babráci a imidž držia hlave štátu len médiá. Prezident svojím mlčaním zbytočne uvoľnil priestor pre konšpiračné dohady. Keď pod tlakom verejnosti napokon na sociálnej sieti priznal schôdzku s Georgom Sorosom, na rozdiel od ostatných stretnutí nepriložil ani fotografiu. Celé to bolo čudné.

Témou stretnutia, ktoré údajne inicioval Soros, bolo úspešné riešenie rómskej problematiky v Spišskom Hrhove. Prezident pripomenul, že Sorosove nadácie sa Rómom venujú už roky, ale pred tým dlho nič k rómskej problematike nepovedal. Čo si o tom má človek myslieť, že to vytiahol práve pred Sorosom?

Tu s vami nesúhlasím, lebo Andrej Kiska sa k rómskej problematike vyjadroval pomerne často. Skôr neverím tomu, že toto bola téma, ktorá zaujímala Georga Sorosa a že pre ňu inicioval stretnutie. Predstava, že Sorosa trápi život Rómov v Spišskom Hrhove, sa mi zdá mierne komická, takže to len posilňuje dohady, o čom sa tí dvaja dohadovali – a to hovorím s vedomím, že nepatrím k tým, ktorí Sorosa démonizujú za všetky jeho aktivity. Na mieste prezidenta by som si však na stretnutia vyberal osvietenejších miliardárov, ako je Bill Gates alebo Elon Musk, a nie podvodníka, ktorého základom majetku sú finančné špekulácie, ale to je už jeho vizitka.

Ako hodnotíte protesty za a proti prezidentovi Kiskovi na Hodžovom námestí v Bratislave, ktorých sme boli svedkami začiatkom týždňa? Nie je zvláštne, že povolenie na protest mali na tom istom mieste priaznivci aj odporcovia prezidenta?

V každom prípade to nie je štandardné. Vyhrotená atmosféra pred Prezidentským palácom len potvrdzuje, že Andrej Kiska dnes polarizuje spoločnosť rovnako vášnivo ako Robert Fico, a to v prípade hlavy štátu nie je dobre. Celý priebeh tejto kauzy odhalil smutnú skutočnosť, že na Slovensku neprebieha ani tak principiálny zápas za očistu verejného života, ale iba psychotický boj medzi tými, ktorým viac prekáža nezákonné konanie Kaliňáka, a tými, ktorým viac prekáža nezákonné konanie Kisku. To je smutný obraz spoločnosti. O to smutnejší, že za to, kam to zašlo, si môže prezident sám. Jeho priznanie a ospravedlnenie by upokojilo situáciu, a to bez toho, aby sa musel obávať trestnoprávnych dôsledkov. Prezident totiž v našom ústavnom systéme požíva mimoriadne silnú imunitu a podľa čl. 107 Ústavy SR ho možno stíhať len za vlastizradu alebo úmyselné porušenie ústavy.

- Reklama -