Nebolo by dobré, keby sa župy stávali politickým „odkladiskom“, upozorňuje sociológ Falťan

0
sociológ a odborník na demografiu Ľubomír Falťan zo Sociologického ústavu SAV v Bratislave (Autor: Jozef Hübel)
V súvislosti s regionálnym členením nášho územia dochádza pomerne často k spochybňovaniu, či vôbec bolo potrebné v súčasnej podobe, či nestačilo samosprávne členenie na úrovni miest a obcí a vyššie by už bola len celoštátna úroveň? Prípadne maximálne, či nemohol ostať model troch krajov a Bratislavy. Ako to vnímate vy?
 
Je pravdou, že v poslednom období, ako sa blíži termín volieb do samosprávnych orgánov krajov (vyšších územných celkov), je počuť aj tieto hlasy. Nositelia takýchto predstáv si však neuvedomujú, že by sa tým posilnila rola centra (štátu a štátnych orgánov) a s tým spojené a už dnes často rezonujúce názory o rozhodovacej moci Bratislavy. Súčasne by to znamenalo oslabenie postavenia a roly samospráv, ktoré by sa vo svojej rozdrobenosti ťažko presadzovali voči „štátu“. Ak aj teraz sú časté kritické hlasy, že kraj je vzdialený obciam, tak zrušením samosprávnych krajov by sa táto vzdialenosť voči štátu ešte zväčšila.   
 
Je úplne prirodzené, že – nielen v európskej tradícii – existuje a je funkčný druhý stupeň územno-správnej samosprávy – inými slovami regionálna samospráva. Mnohí odborníci ju ale u nás chápu ako zbytočnú. Prečo?
 
Nielen v európskej tradícii, ale rovnako na našom území táto tradícia – bez ohľadu na to, ako sa tento druhý stupeň nazýval a na akých zásadách či princípoch fungoval – už v dávnej minulosti fungovala. Odrážala mocensko-správne, politické, hospodárske, ale i kultúrne potreby a záujmy v hraniciach v danom období fungujúceho štátneho útvaru. Samozrejme, miera samosprávnosti mohla byť rôzna tak z hľadiska právomocí (kompetencií), ako aj z hľadiska toho, kto mal právo sa podieľať na jej formovaní. Je to tak aj v súčasnosti, a to v rozsahu dnešného chápania demokratických mechanizmov jej kreovania a presunu od štátu zodpovedajúcich kompetencií na jej výkon, vrátane tomu zodpovedajúcich hospodárskych a finančných mechanizmov na jej výkon. Takáto územná samospráva by mala rešpektovať, odrážať a napĺňať potreby regiónu, a to cez výkon svojich aktivít, ako aj cez presadzovanie riešenia potrieb regiónu v kontexte celoštátnej rozvojovej politiky. Aj z tohto hľadiska druhý stupeň samosprávy je dôležitý a nemal by byť zbytočný. 
 
Na druhej strane skúsenosti z okolitých krajín dokazujú opak, teda že regionálne členenie je užitočné a potrebné, či už v Rakúsku, Poľsku alebo v Nemecku. Prečo to tam vnímajú ľudia úplne inak ako u nás?
 
Vo väčšine, ako nie vo všetkých krajinách nášho civilizačného okruhu (a to nie len v Európe) takýto druhý stupeň – samosprávne regionálne členenie má. Pritom takéto regionálne členenie je predovšetkým stabilné a svoje zdôvodnenie si stále potvrdzuje v aktivitách v prospech regiónu a jeho rozvoja, ktoré musia jeho obyvatelia pociťovať v každodennej realite.
 
U nás stále prevláda názor,  že samosprávne regióny dobre nefungujú, čo nie je chyba samotnej podstaty samosprávnosti regiónov, ale obsahu ich kompetencií, či nedostatočnej osvety, teda že verejnosť dosť dobre nevie, načo sú dobré župy.
 
Treba sa zmieriť s tým, že bežný človek sa veľmi nestará, aké sú kompetencie územných samosprávnych orgánov, rovnako aké sú mechanizmy, aby sa tieto kompetencie mohli napĺňať. Bežný človek reaguje (spokojnosťou či nespokojnosťou) na to, aká je každodenná realita v prostredí, v ktorom žije a reaguje hlavne na negatívne či problémové stránky tohto prostredia. Takéto situácie ho dostávajú do konfrontácie s inštitúciami, ktoré z pohľadu svojich kompetencií by to mali riešiť, a to od miestnej úrovne po úrovne vyššie, vrátane regionálnych orgánov. Úspešnosť či neúspešnosť (vrátane rýchlosti či promptnosti) riešenia potom formuje jeho obraz o samospráve a jej orgánoch. 
 
Tak skúste teda veľmi konkrétne pomenovať argumenty v prospech existencie žúp. Čím je podmienená ich činnosť a funkcie?
 
To, ako funguje územná samospráva a aká je kvalita a rozsah jej aktivít, je podmienené kvalitatívnymi, charakterovými a hodnotovými parametrami ľudského potenciálu uchádzajúceho sa a následne  formujúceho nie len volených, ale aj výkonných osôb pôsobiacich v samosprávnych orgánoch a rozsahom a charakterom kompetencií, ktoré sú v správe územnej samosprávy. Pritom tento rozsah a charakter vôbec nie je zanedbateľný napríklad vo sfére kultúry, dopravy, školstva, zdravotníctva, sociálnych služieb či verejnoprospešných prác.
 
To sa spája so zriaďovateľskými možnosťami a prevádzkovaním zodpovedajúcich inštitúcií. Spája sa to aj s možnosťami a mechanizmami formujúcimi a zabezpečujúcimi finančné toky, ktoré vytvárajú rozsah rozpočtového potenciálu na zabezpečovanie napĺňania príslušných kompetencií regionálnych samospráv, či už tých, ktoré idú od štátu, alebo sú tvorené z príslušných daní a poplatkov, ktorých výber je v kompetencii územnej samosprávy. Samostatnou a nie nevýznamnou kapitolou je možnosť čerpania financií z eurofondov vzťahujúcich sa na regionálny rozvoj. Pritom samosprávne regióny majú možnosť pôsobenia v centrále EÚ v Bruseli, kde môžu mať zastúpenie a pôsobenia vo výbore regiónov.  
 
Treba zrejme analyzovať, do akej miery formovanie regionálnych samosprávnych celkov vychádza z potreby ich funkčnej (a komplementárnej) kompaktnosti? Čo pod tým máme rozumieť?
 
To, že máme regionálnu samosprávu, nie je niečo, čo treba zatracovať. Ak s jej podobou a jej fungovaním nie sme spokojní, treba analyzovať už spomenuté komponenty, ktoré ju tvoria. Do akej miery sú dobre (optimálne) nastavené, ľudia akých kvalít s naším pričinením dostávajú do volených orgánov – skutočne sa chcú pričiňovať o regionálny rozvoj alebo ich motívom sú „osobné, prípadne úzko skupinové zisky“? Naozaj sa na výkonné posty v orgánoch (inštitúciách) spravovaných samosprávou dostávajú ľudia výkonní, kvalifikovaní, čestní (neskorumpovateľní) alebo sú takéto posty obsadzované cez iné výberové mechanizmy? Ak hovoríme o komplementarite funkcií územnej samosprávy, tak tá vychádza zo skutočnosti ich zverených kompetencií, ktoré prebrali od štátu, ale aj v tom, že môžu rozvíjať celý rad ďalších aktivít vyplývajúcich z ich originálnych (nie od štátu prebraných) kompetencií, ktorých kvalitný a invenčný výkon môže prispievať ku kvalitatívnym zmenám v životných podmienkach v danom regióne (napr. využívanie cezhraničných spoluprác, vrátane koordinácie krokov so subjektmi, ktoré na tomto poli pôsobia – napr. euroregionálne združenia),  aktívna spolupráca s podnikateľskými subjektmi a ich profesnými združeniami, spolupráca a podpora občianskych organizácií a občianskych aktivít, atď. A tu všade sú veľké rezervy.
 
Do akej miery je zabezpečený funkčný a demokratický systém kreovania ich samosprávnych volených a výkonných orgánov a ich vymožiteľnej zodpovednosti voči regionálnemu spoločenstvu?
 
Z pohľadu súčasnosti zavedenie jednokolových volieb nie je šťastnou voľbou a ohrozuje demokratické kreovanie samosprávnych orgánov. Dáva to reálnu šancu získať „moc“ aj s malým počtom získaných hlasov (vďaka rozdrobenosti „tých ostatných“). Vymožiteľnosť zodpovednosti sa tým ešte viac zmenšuje (štyri roky, to môže byť veľmi dlhý čas!). 
 
Nakoľko sú u nás vytvorené efektívne ekonomické mechanizmy pre formovanie ich vnútornej hospodárskej sily vytvárajúcej predpoklady pre racionálny rozvoj hospodárskeho a spoločenského života samosprávneho regiónu? Sú kompetencie krajov primerané a správne?
 
Efektívnosť ekonomických mechanizmov závisí od teoreticky vymedzených kompetencií a vytvorenia určitých ekonomických (finančných) mechanizmov, ale aj od toho, ako tieto samosprávne regióny môžu v rámci kompetencií realizovať svoju aktívnu ekonomickú a  fiškálnu  politiku na jednej strane a, samozrejme, od ekonomickej sily štátu a jeho ekonomiky na druhej strane.
 
Hovorí sa tiež, že župy slúžia neúspešným politikom a ich priaznivcov na to, aby mali teplé miestečká. Súhlasíte s takým názorom?
 
Dobrý politický systém je vtedy, ak sa politické osobnosti „kujú od dola“ až na tie najvyššie rozhodovacie volené posty. Nebolo by dobré, keby sa župy stávali politickým „odkladiskom“. Takýto postup „od dola“ vytvára predpoklad pre získavanie skúsenosti od lokálnej cez regionálnu až po národnú úroveň, ale súčasne to môže byť aj sito overujúce hodnotové, ľudské či kvalifikačné kvality takýchto ľudí. Sú tak i viac pod verejnou kontrolou. Nie sú to „náhodné svetlice“, ktoré následne rýchle zhasínajú, pričom môžu narobiť aj veľa, nielen politických škôd. 
 
Keby ste mali na záver zhodnotiť klady a zápory existencie žúp, čo by prevládalo a prečo?
 
Samosprávne kraje sú potrebné. Ich kompetenčná náplň, územná opodstatnenosť, ale aj mechanizmy ich fungovania však musia odrážať nielen historickú zakorenenosť, ale aj reálne spoločenské potreby a nevyhnutnosť ich existencie. Mali by byť významným faktorom kreovania regionálnej identity, prináležnosti či hrdosti k územiu, v ktorom človek žije. Ak to tak nie je (a reálne vieme, ako to je?), je nevyhnutné, aby boli podrobované komplexným (čo veľmi často nie je) odborným a objektívnym vyhodnocovaniam, odhaľujúcim ich slabiny a ich následné dôsledky na reálny život v nich. Na základe poznania takejto reality je potom predpoklad formovania reálnych rozvojových politík. 
- Reklama -