Minulý týždeň ste predpokladali, že z vyšetrovania „ruskej stopy“ v amerických prezidentských voľbách toho veľa nebude. Zvláštny vyšetrovateľ Mueller odvtedy „makal“ a obvinil niekdajšieho šéfa kampane Manaforta, ale aj ďalšieho pracovníka kampane Donalda J. Trumpa, ktorý bol však pomerne nízkopostavený. Vyšetrovanie teraz stojí na tom, či títo dvaja „zaspievajú“. Meníte po týždni názor na celú vec?
Ak to minule vyznelo tak, že sa niečo zásadné zmení z týždňa na týždeň, tak sa ospravedlňujem, nemyslela som to tak. Väčšina politických procesov má svoju dynamiku a zotrvačnosť, ktoré v časoch, keď máme skoro všetko na dosah „na jeden klik“, bývajú zúfalo zdĺhavé a nudné. Ale tak to skrátka je. Čiže na svojom názore, že budú padať hlavy, nič nemením, len som minulý týždeň svojím vyjadrením nemyslela, že budú padať okamžite a že sa ich hneď niekoľko stoviek bude bezprizorne povaľovať niekde okolo Capitol Hillu…
A teraz vážne. Zvláštny vyšetrovateľ celej „ruskej stopy“ a súčasne aj Obamov šéf FBI Robert Mueller si predvoláva prvých dvoch „Trumpových mužov“ a má pre nich pripravenú obžalobu azda v tucte bodov, ale… Práve Mueller musel z titulu šéfa FBI vedieť o všetkých nezákonnostiach/zločinoch Hillary a Billa a ich fondu a samotný ich musel/chcel z politických dôvodov kryť, a tak jeho samotného odhadujem na jedného z prvých, kto časom padne.
O to viac, že nový – po neúspešných voľbách nový – Národný výbor Demokratickej strany dal od všetkého, čo kedy Hillary napáchala alebo si zaplatila, ruky preč, akože oni sú teraz tí muzikanti. Iste, hovorím, že „padne“, ale „v úbore“ ho fakt nevidím. Na to sa má (nielen) americký establishment naprieč politickým spektrom až veľmi rád – keby išiel do väzenia jeden z nich, mohol by vyvolať dominový efekt… A čo by sme si bez tých amerických nositeľov „pochodňovej demokracie“ asi tak počali, keby boli všetci po zásluhe v base, že?
A tá kauza Paula Manaforta nie je ani tak o Rusku ako o Ukrajine, pretože dotyčný býval čímsi ako poradcom zvrhnutého prezidenta Janukovyča. U nás Janukovyča nálepkujeme ako proruského, ale vlastne len preto, že odmietol prvý nástrel dohody s EÚ a chcel pre Ukrajinu dohodnúť lepšie podmienky. Bol za to zvrhnutý Majdanom, teda „demokratickým vzopätím ukrajinského národa“ (alebo tak nejako), a prekliaty.
Za Porošenka si už potom Ukrajina pred EÚ kľakla, teraz je na kolenách a všetci sú spokojní, lebo tak a nie inak to malo byť. A Manafort pritom teraz môže osvetliť aj miliónové „vklady“ do fondu Clintonovcov, ktoré pochádzali z Ukrajiny. Dostupné údaje tvrdia, že ukrajinskí oligarchovia prispievali Clintonovcom dokonca viac ako Saudskoarabi so svojimi petrodolármi a určite za to niečo aj dostávali. Bude zaujímavé sledovať, čo z toho nakoniec bude. Ale v prvom týždni škandálu okolo Hillary a ruského podplateného vstupu do amerického uránového priemyslu napríklad CNN celej kauze venovala iba štyri minúty spravodajstva, takže sa mediálne zdá, že na tomto fronte je pokoj a všetko je v poriadku. Poznáte to: čo nie je v televízii, neexistuje.
Paul Manafort. Zdroj: TASR
Medzitým si však obe strany – Trump údajne podplatený Ruskom a Hillary údajne podplatená Ruskom, z čoho, mimochodom, vyplýva, že celá tá supermocná Amerika je podplatená Ruskom a zobe mu z ruky – brúsia zuby na to, ako si to spolu rozdajú. Alebo tiež nie. Možno príde vlna alibistickej a pokryteckej pretvárky, že vlastne nikto všetky tie svoje zlé sliny a obvinenia nemyslel vážne „a necháme to radšej tak“. Teda nechajú to tak v stave, keď majú byť hlavné americké politické sily zaplatené Ruskom? Bude to celkom zábava, trúfam si predpovedať.
A každý, kto bude u nás ďalej trvať na tom, že naše „transatlantické väzby sú životne dôležité“ trebárs kvôli „udržaniu demokracie, západných hodnôt“…
Vladimir Putin je v Teheráne, kam určite nešiel len na výlet. Je tu Sýria, je tu otázka ropy či zbrojných kontraktov, je tu spoločná nechuť voči USA. Aké ďalšie nepríjemnosti pre Američanov by mohli Rusi spoločne s Iránom upiecť? A aké zlé sú tradične zlé vzťahy medzi Iránom a Saudskoarabmi, s ktorými Rusi takisto rokujú?
Nemá zmysel predbiehať, uvidíme, ako rozhovory – Putin je v Teheráne už tretíkrát – vo finále dopadnú. Osobne by som však žiadne väčšie „diskrepancie“ nečakala, pretože obe strany si jasne uvedomujú pozitíva ich aliancie. Spolu s ďalšími štátmi – napríklad Sýriou, Tureckom, Libanonom, Jordánskom, zrejme aj Egyptom – smerujú k utvoreniu mocenskej osi, ktorá prekreslí tradičné politické mapy Blízkeho východu, a tak si nepotrebujú navzájom hádzať polená pod nohy. Pritom však, samozrejme, existujú aj body, v ktorých si až tak veľmi nerozumejú – napríklad otázka budúceho postavenia irackých aj sýrskych Kurdov alebo izraelské požiadavky získať od Ruska nejaké záruky, že Irán nebude židovský štát priamo ohrozovať, aj keby to niekedy náhodou chcel.
Vladimir Putin (vľavo) a Sajjid Alí Chámeneí. Zdroj: TASR
Mnohé z týchto problémov sú pritom otázkou výkladu slov – čo myslia Rusi tým, keď pre sýrskych Kurdov navrhujú „federalizáciu“? Aké podmienky sú v tomto návrhu, ktorý by sýrskych Kurdov raz a navždy vyviedol z americkej mocenskej orbity, prijateľné pre Irán, Turecko a, samozrejme, Sýriu? Kým nevieme, čo si Sýria, Irán alebo Turecko predstavujú pod pojmom „prijateľná vysoká miery autonómie“, budeme len tápať.
Ďalší problém je politický – izraelský premiér Benjamin Netanjahu niekedy už v roku 1993 prvýkrát hrozil, že Irán „do troch rokov“ vyvinie jadrovú zbraň, s ktorou židovský štát okamžite zničí. Odvtedy svoju „trojročnú“ hrozbu pravidelne opakuje, až to pomaly pripomína mlynček na kávu, novo sa však aj v dôsledku nerealistickej izraelskej politiky (a rovnako nerealistickej americkej politiky, ktorú Izrael adekvátne „riadi“) iránske alebo šíitske jednotky zjavili – hoci bez jadrových zbraní – hneď pri Izraelom anektovaných sýrskych Golanských výšinách. Nikto nemá záujem na vojne medzi Izraelom a Iránom, a dokonca ani Izrael – namiesto seba do nej uplynulých dvadsať rokov márne tlačí Ameriku. A tak sa prijateľná stabilita určite môže nejako dohodnúť. Uvidíme. Politických tém je veľa. A navyše sú tu, samozrejme, aj tie obchodné. Irán s Ruskom napríklad spolupracuje na doprave iránskeho zemného plynu do Európy (čo nám neprekáža, pretože sa predsa potrebujeme zbaviť závislosti od ruských energií), hovorí sa o tom, že Rusi postavia „rúry“, ktoré iránske energie dopravia do Indie…
Skrátka, uvidíme, čo všetko sa stane. Nové americké sankcie komplikujú medzibankové platby medzi Ruskom a Iránom, ale Teherán aj tak navrhuje, aby si medzi sebou platili v národných menách. A Putin na nedávnom Valdajskom klube znel veľmi rezignovane. Oproti predchádzajúcim rokom Západu už nenavrhoval žiadnu spoluprácu a „návrat do normálu“, akoby medzi riadkami hovoril: „Robte si, čo chcete, už ste nám ukradnutí a my si tiež budeme robiť, čo chceme…“ Na niečom takom sa s Teheránom ľahko zhodne.
Dúfam, že to na Západe niekto zaznamenal. Iste, vzápätí v Moskve pristál nemecký prezident so svojou suitou…
Mimochodom, keď sme spomenuli tých Saudskoarabov… Vyhrážka, že by mohli prestať obchodovať o ropu v dolároch, bola podľa vás len rétorická figúra alebo by sa to skutočne mohlo stať a mať reálny dosah?
Aktuálne to vyzerá, že ak budú chcieť Saudskoarabi predávať ropu do Číny, budú sa musieť už zakrátko uspokojiť s „jüanmi krytými zlatom“ a na doláre zabudnúť. Znovu hovorím, uvidíme, čo bude, ale nepopierateľná pravda je, že nič netrvá večne. Ani petrodolár.
Američania aj naďalej otáľajú s dodávkou smrtiacich tzv. letálnych zbraní Ukrajine. Cynik by možno mohol povedať, že DJT má toľko problémov s vyšetrovaním, vlastnými odbojnými republikánmi, Sýriou a občas aj s KĽDR, že mu na hašterenie Ukrajiny a Ruska nezostáva čas. Ako si vysvetľujete americkú relatívnu pasivitu voči Ukrajine? A je na Donbase pokoj len preto, že je už jednoducho zima?
Nie som síce expertka na zbrane, ale ich delenie na tzv. smrtiace a nesmrtiace mi pripadá divné, pretože mám silné podozrenie, že zabiť sa dá akoukoľvek zbraňou. Uznávam však, že veta „dodáme vám nesmrtiace zbrane“ znie oveľa lepšie – takmer až osvietene – ako obsahovo rovnaké „vyzbrojíme vás po zuby“.
Neviem presne, prečo USA s týmito dodávkami ďalej váhajú, ale odpoveď sa bude zrejme skrývať v samotnej vnútropolitickej situácii na Ukrajine. Trumpov zvláštny emisár Kurt Volker sa vraj minulý týždeň v Kyjeve zo všetkého najviac zaujímal o to, či je Porošenko ešte stále prezident, respektíve či v krajine ešte vôbec niečo ovplyvňuje a kontroluje. Netuším, k akému záveru dospel, ale ukrajinské médiá otvorene píšu o tom, že Porošenkova „trvanlivosť“ už vypršala a jeho „životný cyklus“ sa blíži ku koncu.
Petro Porošenko. Zdroj: SITA
Zaujímavá je aj otázka „pokoja“ na Donbase. Ukrajinský hlavný vojenský prokurátor Matios spolu s ministrom obrany Poltorakom teraz prelomili tabu a oznámili, že ukrajinská armáda prišla od roku 2014 v dôsledku „nebojových“ činností mimo bojovej zóny o 2 150 vojakov, zatiaľ čo priamo „na fronte“ o ďalších 3 700 vojakov. Celkovo vraj nebojová činnosť – neopatrné zaobchádzanie so zbraňami, alkoholizmus, bitky, choroby a zlý zdravotný stav, rozbroje medzi ukrajinskými a po rusky hovoriacimi vojakmi a tak podobne – pripravila ukrajinskú armádu o 10-tisíc mužov.
A v samotných bojoch proti donbaským rebelom za ten istý čas padlo „len“ viac ako tritisíc ukrajinských vojakov a príslušníkov Národnej gardy Ukrajiny. K tomu vraj medzi demobilizovanými účastníkmi bojov na Donbase ich asi 360-tisíc trpí posttraumatickým syndrómom, čím sú vraj všeobecne myslené dôsledky ťažkého alkoholizmu… To sú neuveriteľné čísla a neuveriteľné fakty, teda ak sa niekto stále hrá na to, že Ukrajina je „poslednou baštou demokracie“ zoči-voči „divošskému Rusku“. Vlastne nie je ani jasné, odkiaľ „tí z Kyjeva“ skoro každý deň berú informácie o bojových činnostiach, keď je ich armáda – zúfalá a unudená márnym čakaním na ruskú agresiu – v totálnom rozklade a delíriu tremens.
Takže cynicky k otázke, prečo Američania váhajú s dodávkami zbraní: na jednej strane vidia ďalšiu politickú čiernu dieru, pri ktorej sa nevie, kde sa končí a čo je za ňou, a na strane druhej je tu reálna hrozba, že sa ukrajinská armáda s ďalšími tonami zbraní vo finále len o to rýchlejšie sama zlikviduje. Silovú iniciatívu by totiž potom plne prevzali rôzne dobrovoľnícke oddiely, či už majú v hlavách Banderu alebo len ekonomický zisk v tradíciách lúpežných rytierov… Hurá! Sláva všetkým našim „demokratickým revolúciám“ na Ukrajine!
Vláda Španielska prevzala priamu kontrolu nad Katalánskom, odvolala miestnu vládu a premiér Puigdemont utiekol do Bruselu, kde však nebude žiadať o azyl. V Barcelone sa potom demonštrovalo za zotrvanie v Španielsku. Kde sa ocitla celá tá „katalánska vec“? A do akej miery preháňajú tí, ktorí porovnávajú Katalánsko s Kosovom?
Úprimne, v tejto kauze sa začínam pomaličky strácať a netuším, čo presne katalánske vedenie hľadá v Belgicku alebo na akom právnom či inom základe tam vlastne je, a tak poviem asi len to, že pre ďalší vývoj bude najdôležitejšie, koľko Kataláncov zvolí v súčasnej situácii „občiansku neposlušnosť“. Je očividné, že skoro polovica z nich nezávislosť odmietala, ale teraz „je na ťahu“ druhá strana. Ak bude pár miliónov ľudí dôsledne a, dajme tomu, ešte rok či dva odmietať zúčastniť sa „hry na španielsky štát“, Madrid prehrá. Má možno vojenskú a policajnú kapacitu, aby všetko „zrovnal“, ale, ako už dejiny mnohokrát preukázali, myšlienka sa silou zadupať nedá. A už len samotný fakt, že Belgicko prijalo lídrov katalánskeho separatizmu, naznačuje, že pre Európu sa táto kauza ani zďaleka nekončí. Belgicko je samo rozpoltené a Katalánci sú tam kvôli sympatiám alebo benevolencii, aby ich Madrid neubil zaživa? Nič sa nekončí. Už mi je to trápne opakovať, ale uvidíme, ako bude Európa vyzerať o takých desať rokov.
Rusi tvrdia, že Daeš bude úplne eliminovaný do konca roka. Je to príliš odvážne tvrdenie? Nie je to skôr želanie? A inak, keď je v meste Rakka dobojované, aký je finálny účet devastácie tohto niekdajšieho hlavného mesta Daeša? Je to lepšie ako v Aleppe?
OSN na konci leta tvrdila, že Daeš v Sýrii skončí do konca októbra, takže nový ruský odhad vyzerá ešte celkom konzervatívne. Problém je skôr v tom, čo si kto pod pojmom „koniec Daeša“ predstavuje. Iste, tá teroristická organizácia prichádza o svoje posledné mestské bašty. Ale čo ďalej? Presúvajú sa do púštnych oblastí a napríklad len v Damasku za uplynulý mesiac spáchali každý týždeň jeden teroristický útok a povraždili asi päťdesiat ľudí.
Američanmi podporovaní Kurdi nechali vyjsť Daeš z Rakky, aby mesto ľahšie obsadili, čo vo finále znamená, že sa tisíce teroristov len presunú do iných oblastí na ďalší boj. A, samozrejme, platí, že niektorí z nich už toho budú mať „plné zuby“ a zamieria domov do Európy. A nastáva ďalší problém: v stredu britský denník Independent napríklad zaujato vysvetľoval, že aj títo ľudia, ktorí páchali v mene fanatického výkladu islamu tie najhoršie mysliteľné zverstvá, si zaslúžia spravodlivé zaobchádzanie, pretože inak by sme sa vraj dostali na ich úroveň… Jedny švédske noviny nedávno písali o troch navrátilcoch Daeša, ktorí sa na úradoch sťažovali, že ich nikto nechce zamestnať, pretože sú hrdlorezi, a tak im švédske úrady povolili zmenu mena. No neviem. Znamená to, že sú v Európe sily, ktoré chcú prijať teroristických hrdlorezov ako „občanov“?
Osobne som proti trestu smrti, ale v prípade Daeša tak nejako dúfam, že Rusi, Sýrčania, Iránci a ich spojenci – na rozdiel od Západu, ktorý na Daeš ďalej svojím spôsobom stavia – pozabíjajú priamo na bojiskách čo najviac z nich. Toto už nie je o nejakom malom zlodejovi, ktorého krádež autorádia sa dá ospravedlniť ťažkým sociálnym zázemím a neláskou v detstve. Hovoríme tu o ľuďoch, ktorí masakrujú v mene masakrovania. O fanatikoch. O skutočných teroristoch.
A či sa dá Rakka porovnať s Aleppom? Nedá. Američania Rakku rozbombardovali z 80 percent na prach, aby sýrskemu štátu z tohto dôležitého mesta na východe krajiny nenechali do budúcna vôbec nič. Kilroy was here! V Aleppe sa bojovalo len o niekoľko štvrtí a v 90 percentách päťmiliónového mesta išiel – a ide – život ďalej. Som fakt rada, že som sa pred rokom na oslobodenie Aleppa išla osobne pozrieť. Bola som tam. Nikto mi už nič nenahovorí.
Zničené budovy v sýrskom meste Rakka. Zdroj: TASR
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Deje sa toho toľko, že si každý svoju tému určite nájde…
