V piatok 17. novembra si pripomíname Deň boja za slobodu a demokraciu, ktorý súvisí s Nežnou revolúciou z roku 1989. Ste známa tvár revolúcie, hoci ste práve v tom čase boli vo väzení. Ako si spomínate na tento deň spätne?
Do väzenia som sa dostal v polovici augusta 1989, a to v súvislosti s prípravou na 21. august, ktorý bol výročím okupácie Československa. Cez Hlas Ameriky sme vyzvali ľudí, aby prišli a položili kvety na miesta ako Bratislava, Košice, Poprad, kde okupačné vojská zastrelili našich ľudí. Zavreli ma spolu s Miroslavom Kusým, ktorého však asi po mesiaci prepustili.
Nikto vtedy nepredpokladal, že socializmus tak rýchlo a skoro padne. Pre nás, ktorí sme v tom čase pôsobili v disidentskom hnutí, nebola ale táto otázka prvoradá. Prioritnou sa stala vízia o usporiadaní spoločnosti a za tým sme išli bez ohľadu na to, čo by to stálo.
Ja som desaťročia denne čítal noviny ako Pravdu a Rudé právo, a preto som mal cit aj pre detaily, ktoré sa objavili v správach. Vedel som, že východný blok slabne a že Michail Gorbačov povedal, že Sovietsky zväz už nebude zachraňovať režimy v jednotlivých socialistických krajinách. Toto všetko mi hovorilo o tom, že aj režim v Československu slabne. Paradoxne, som to pozoroval na detailoch aj po svojom uväznení. Napríklad dozorcovia sa správali veľmi korektne, a dokonca aj vyšetrovateľovi som ja kládol podmienky, za akých budem odpovedať alebo nebudem. Položil som mu podmienku, že chcem mať celé Sväté písmo na cele a pokiaľ to tak nebude, tak nebudem odpovedať. Dovolili mi napísať žene a nakoniec mi aj po zväzkoch prišlo.
Taktiež som povedal, že sa budem správať iba podľa toho, čo mi ukladá zákon, a keďže mi zákon neukladá, aby som zdravil, tak som aj vyšetrovateľovi povedal, aby ma nezdravil, pretože ja ho neodzdravím. Moje väzenie sa ani len nedá porovnať s väzením z 50. a 60. rokov.
Dozvedeli ste sa vo väzení, že sa 17. novembra niečo deje?
Uväznený som bol vo väzenskej časti Justičného paláca, takže keď som si otvoril okno na cele, tak som počul skandovanie na Námestí SNP. Taktiež ma navštevoval obhajca, ktorý mi hovoril, čo sa vonku deje, a ako som spomenul, aj z „newspeaku“ komunistických novín som vycítil aktuálnu situáciu.
Na slobodu ma prepustili 25. novembra. Udialo sa to tak, že okolo piatej prišiel na moju celu dozorca, ktorý mi povedal, aby som si zbalil veci a išiel s ním. Následne sme išli k šéfovi väznice, ktorý mi oznámil, že som dostal amnestiu. Keďže to bolo náhle a nikto o tom nevedel, tak ma ani nikto nečakal. Električkou som išiel domov do Dúbravky, pričom som si po stenách domov všímal nasprejované heslá: Chceme slobodné voľby, chceme do EÚ atď.
Keď som bol v auguste zatknutý, tak boli voči mne vznesené tri body obvinenia, z ktorých jeden spočíval v tom, že som v júni 1989 na verejnom zhromaždení požadoval slobodné voľby. Teraz som toto heslo videl skoro na každom dome, pričom už za to nikoho nestíhali. Dostal som sa do iného sveta. Prišiel som domov a zistil som, že moja žena je, paradoxne, v Prahe, kde intervenuje disidentov na čele s Václavom Havlom, aby sa zasadili za moje prepustenie.
Po 89. roku sme sa dostali do slobodnejšej krajiny. Vyrovnali sme sa však dostatočne s komunistickou minulosťou?
Netreba zabúdať, že do roku 2000 bola väčšina poslancov v parlamente bývalí komunisti, ktorí vystúpili zo strany. Od nich, samozrejme, nebolo možné požadovať prijímanie tvrdých zákonov proti bývalým komunistom. Aj Vladimír Mečiar bol predsa vylúčený z komunistickej strany. Vtedy hlavne nebolo naším prvoradým problémom vyrovnať sa s komunizmom, ale udržať ekonomiku, sociálny systém a poriadok. Náš priemysel bol budovaný tak, že mal odbytištia v Rade RVHP, ktorá sa rozpadla. Taktiež bolo plánované hospodárstvo, ale všetko sa rozpadlo a odrazu mnoho našich podnikov muselo prepúšťať ľudí. Toto boli naše hlavné problémy a nie vyrovnať sa s komunizmom. Keby sme nezabezpečili to, aby naši ľudia mali z čoho žiť, tak by potom hovorili, že veď ten komunizmus bol lepší, a potom by sme darmo hovorili, aby sme sa vyrovnali s komunizmom.
Pred župnými voľbami sa dosť diskutovalo o tom, že vy ako bývalý disident ste podporili na župana v Bratislave Jalala Suleimana, ktorý je podpredsedom Komunistickej strany Slovenska. Čo vás k tomu viedlo?
Boli to čisto osobné dôvody. Pána Suleimana poznám ako seriózneho človeka. Priznávam, že sa poznáme najmä z demonštrácií proti základniam NATO. To, že bol pán Suleiman kandidátom komunistickej strany, bolo pre mňa druhoradé. Oni v programe, pokiaľ viem, už nemajú nastolenie diktatúry proletariátu a ani obnovenie plánovaného hospodárstva. Čiže hlavné dôvody, pre ktoré sme boli proti komunizmu a pre ktoré komunizmus zlyhal, tak už neexistujú. Suleiman je dokonca ešte aj sýrsky kresťan.
V prípade župných volieb uspela na druhom mieste s najvyšším počtom poslancov strana KDH, ktorej ste zakladateľom, avšak potom ste v roku 2013 zo strany vystúpili. Ako vnímate KDH teraz pod vedením Alojza Hlinu?
Teším sa, že KDH uspelo, stále im držím palce, pričom v žiadnej inej strane nie som. Dôvody vystúpenia z KDH som vtedy uviedol. Kandidoval som na funkciu prezidenta, KDH ma nepodporilo, ale naopak, postavilo vlastného kandidáta Pavla Hrušovského. Bolo by smiešne, aby jedna strana mala dvoch kandidátov, tak som vystúpil z KDH.
Čo sa týka Alojza Hlinu, tak v jeho prípade som prijal negatívne, že už ma nebudú pozývať na svoje podujatia, pretože som, že jedine Kotleba je schopný splniť sľub, že nedovolí americké základne na Slovensku. Viete povedať iného?
A v poriadku, aj keby ma pozvali, tak neprídem. Nech mi nikto, ani Hlina, nepredpisuje, čo mám a čo nemám hovoriť a aké mám mať názory. Hovorím vždy to, čo si myslím a považujem za správne.
Naďalej si myslím, že Kotleba nie je vážnou hrozbou pre Slovensko. Koniec koncov, župné voľby to preukázali, pretože aj keby v parlamentných voľbách získal dvojnásobný počet hlasov ako v posledných voľbách, tak by nebol schopný zostaviť vládu. On nie je schopný ovládnuť Slovensko.
Udáva sa podobnosť s Adolfom Hitlerom a ani on v roku 1933 nebol schopný ešte ovládnuť Nemecko.
Sme na Slovensku a nehovorte mi o Hitlerovi v 33. roku. To, čo hovorím o Kotlebovi, za tým si stojím. Keď sa pomery zmenia, tak ich budem reflektovať. Vidíme, že v celej Európe sú pravicové strany na vzostupe, a netreba sa diviť, že to je tak aj na Slovensku.
Čo je podľa vás dôvodom?
Predovšetkým je to zlou politikou vládnuceho systému. Tým, že u nás vládne diktatúra politickej korektnosti, tak niektoré problémy sa jednoducho nedajú pomenovať. U nás to, našťastie, nie je ešte také zlé ako na Západe. Politická korektnosť zakazuje pomenovať reálne problémy, napríklad problém Rómov. Ideológia, ktorá prichádza z Ameriky a Bruselu, neuznáva naše tradičné hodnoty a postupne nám ich bráni aj vyznávať. Vidíme, ako napríklad spoločnosť Lidl odstránila kríže z reklám či odstránenie kríža vo Francúzsku zo sochy Jána Pavla II. Z Európy sa teda postupne vytrácajú hodnoty. Keď sa proti tomu nebudeme brániť, tak to o pár rokov príde aj k nám.
Ako sa proti tomu môžeme brániť?
Tak, že bude čo najviac politických strán na Slovensku brániť tradičné hodnoty. Je pritom celkom prirodzené, že pri takejto obrane vznikne aj extrémna strana obrany takýchto hodnôt.
Ste elitný právnik, čo si myslíte o snahe generálnej prokuratúry zakázať ĽS NS?
Už ju raz zakázali a objavila sa pod iným názvom. To znamená, že keď ju opäť zakážu, tak sa buď objaví pod ďalším názvom, alebo v inej forme. Ak je tu už raz takýto elektorát, tak si nájde cestu, ako sa objaviť.
Ján Čarnogurský, Zdroj: OS
Výčitky na vás ako bývalého disidenta smerujú aj v súvislosti s tým, ako je možné, že ste prorusky orientovaný?
Rusko v prvom rade nie je pokračovateľom komunistického režimu, ale je pokračovaním historického Ruska. Vladimír Putin dokonca ani nie je socialista a Komunistická strana Ruska je hlavnou opozičnou stranou proti Putinovi. Rusko navyše prinieslo za komunizmu viacej obetí ako Československo. Na druhej strane, historické Rusko, ktoré veľkú časť 20. storočia vystupovalo pod názvom Sovietsky zväz, nás zachránilo pred nemeckou nadvládou na stáročia. Z týchto dôvodov som proruský.
V prípade Putina sa poukazuje na jeho minulosť v KGB, čo je pokračovaním bývalého režimu.
Je absolventom Právnickej fakulty Petrohradskej univerzity a čo sa týka KGB, tak áno, pôsobil tam, ale už nepôsobí.
Ste veľkým kritikom NATO. Čo vám najviac prekáža?
NATO nás pred ničím nebráni, pretože nám nič nehrozí.
Hovorí sa tu o ruskej agresii z východu.
Aká agresia? Žiadna agresia Slovensku nehrozí, nehovoriac o tom, že je medzi Slovenskom a Ruskom ešte aj Ukrajina. Nikdy nám žiadna agresia nehrozila. Nech to odôvodnia tí, ktorí to tvrdia, faktmi. Naopak, hlavná krajina NATO Spojené štáty zavinili najväčší problém Európy, a to je migračná kríza, pretože USA spolu s Francúzskom a Veľkou Britániou spustili nezákonnými vojnami v Líbyi a Sýrii vlnu migrantov do Európy. NATO nám spôsobilo iba problémy a nijako nám ani nepomáha, ale nás iba zaťahuje do napätia s Ruskom.
V pobaltských krajinách ale naozaj prevláda strach z Ruska.
Rusko diplomaticky uznáva pobaltské krajiny a je členom OSN a Rady Európy, ktoré by nedovolili Rusku robiť žiadnu agresiu. Rusko nikdy ani takú ambíciu neprejavilo. Vymýšľajú si to Američania.
Na čo sa poukazuje, je, že Rusko nedodržalo Budapeštianske memorandum o celistvosti Ukrajiny.
Najskôr bola na Ukrajine porušená ústava, uskutočnený vnútroštátny prevrat a nastúpila nelegitímna vláda, proti ktorej sa niektorí Ukrajinci bránili. Mimochodom, na západe Ukrajiny Ľvov vyhlásil prvý autonómiu a až po tomto vyhlásil Krym referendum o nezávislosti a Doneck a Luhansk prejavili ambíciu byť autonómne. Na to odpovedala Ukrajina vojenskými opatreniami.
NATO svojou demagógiou o slobode šíri vojny a vraždenie ľudí. Vojnou v Líbyi bol rozbitý fungujúci štát, aj keď Muammar Kaddáfí nebol žiaden anjel, ale udržiaval poriadok a zomieralo tam výrazne menej ľudí ako teraz. Rovnako je to s Irakom a Sýriou. Treba pochopiť, že sa nedá západný typ demokracie vnútiť arabským krajinám.
V Sýrii aj Iraku bol hlavnou silou až do zásahu zo strany Ruska Islamský štát, ktorý vytláčal zákonné vlády a rezal hrdlá pred televíznymi kamerami a ktorý de facto Američania podporovali. Keby nebolo Ruska, tak tento vražedný a zločinecký režim ovládne minimálne Sýriu a Irak. Teraz už je však, našťastie, krátko pred zánikom.
V prípade Sýrie sa kritizujú zo strany USA chemické útoky Bašára Asada, či sa dokonca spomína aj samotné Rusko.
Žiadny chemický útok zo strany Asada nebol potvrdený a práve, keď Rusi žiadali objektívne vyšetrovanie aj za účasti Rusov a Asadovej vlády, tak to Západ nedovolil.
Kritika smeruje aj opačne, že práve Rusko vetuje dôležité rezolúcie v Bezpečnostnej rade OSN. O tom si čo myslíte?
Čo vetuje Rusko? Keď išli Američania napadnúť Irak v roku 2003, tak to bola úplne vymyslená zámienka, ktorá je teraz už celému svetu jasná. Bolo správne, že Rusi proti tomu dali veto.
V prípade veta zo strany Ruska na zriadenie tribunálu k zostreleniu malajzijského lietadla MH17 je všeobecná právna zásada od starého Ríma, ktorá znie: „Nech hovorí aj druhá strana.“ V tejto vyšetrovacej komisii však ruský zástupca nemal miesto. Ukrajina, ktorá najviac obviňovala Rusko a ktorá nezakázala prelet civilných lietadiel ponad oblasť, kde sa bojovalo, v komisii bola. Tak aká to je objektivita?
Ako teda vidíte budúcnosť Európy a sveta?
Je mi bližšia teória Samuela Huntingtona o strete civilizácií, pretože sa ukazuje, že aj v Európe budú zosilňovať konflikty a prípadne Európska únia to nemusí vydržať a môže sa, ak aj nie celkom, rozpadnúť. Poprípade hrozí, že od nej odpadnú aj niektoré ďalšie štáty ako Veľká Británia. Najpevnejšou spoločenskou jednotkou sa preto teraz ukazuje národný štát, ktorý je najlepšie schopný sa brániť a vstupovať do serióznych aliancií s inými štátmi. To znamená, že Slovensko by malo rozvíjať ideu národného štátu, ale, samozrejme, aj spolupracovať s inými štátmi v alianciách. Teraz je to Európska únia, ale musíme byť pripravení aj na variant, že ak by sa EÚ rozpadla, aby sme mali východisko.
