Po roku ste opäť v Damasku. Vlani v decembri ste tamojšiu situáciu opisovali v celkom pokojných farbách: plné obchody, radujúci sa študenti, pokoj. Vítali ste rozdiel, ktorý nastal za posledné tri roky. Aké dojmy máte teraz koncom roka 2017? Čo bezpečnosť? A hlavne… Čo ľudia? Pretože o ľudí by malo ísť predovšetkým.
Priletela som v stredu, a tak sú moje postrehy také rychlokvasné; ale na prvý pohľad a posluch je situácia ustálená – Damask si žije svojím tempom a zdá sa byť v rámci možností v pohode. Chcem povedať, že autá premávajú, klaksóny trúbia, stierače stierajú, ľudia chodia do práce a do škôl, pribúda na pohľad veľa malých podnikov a prevádzok, mestská hromadná doprava funguje, rovnako ako napríklad zber komunálneho odpadu. Mimochodom, je svojím spôsobom unikátne, že štát dokázal mnoho týchto služieb udržať počas celej vojny, čím na jednej strane zaistil mnohým ľuďom obživu a mzdu a súčasne zabránil nejakej vyššej miere demoralizácie a rozkladu spoločnosti.
Otázka bezpečnosti je však trochu iná. Zatiaľ čo povedzme pred štyrmi rokmi, keď sa o Damask naozaj reálne bojovalo, všade okolo sa ozývali výbuchy a okenné sklá neustále rinčali pod tlakom vzduchových vĺn z nespočetných explózií, v priebehu času – a predovšetkým po ruskom vstupe do sýrskej vojny – sa situácia upokojila až do tej miery, že vlani človek ani nemal v Damasku pocit, že by tu niekde v okolí mala byť nejaká vojna. Od vlaňajšieho oslobodenia východného Aleppa a následne od momentu, keď Daeš na východe Sýrie stratil svoje posledné bašty v Rakká, Dejrizore, Majadíne a ďalších mestách, sa však situácia znova radikálne zmenila. Tu u Damasku, v tzv. Východnej Ghúte, celé roky operuje Islamská armáda džihádistického „rodinného klanu“ Allúšov, ktorá neustále ostreľovala hlavné mesto z granátometov a na prežitie využívala systém podzemných chodieb a tunelov – preto ich miestni volajú „krysy“ – pod kedysi historickou a dnes už úplne zničenou damaskou štvrťou Džóbar. Na každý ich útok sýrske letectvo alebo delostrelectvo reagovalo protiúderom, až z Džóbaru prakticky nič nezostalo, a to bez toho, aby bol však problém džihádu v Damasku vyriešený.
Treba pripomenúť, že zakladateľ „armády“ a dnes už nebožtík Zahrán Allúš často chodieval do Istanbulu na konzultácie s americkými činiteľmi, poskytoval tam veľmi otvorené rozhovory pre americké médiá a USA vždy dôsledne odmietali zaradiť Islamskú armádu na zoznam teroristických skupín alebo aspoň na pôde OSN odsúdiť ich útoky na civilistov v Damasku. A v ostatných týždňoch sa okrem allúšovcov pri Damasku zjavili aj ozbrojenci zo sýrskej franšízy al-Káidy a ďalších teroristických organizácií, zrazu ku granátometom pribudli aj rakety, takže okrem zabíjania ľudí v priľahlom damaskom starom meste už boli schopní zabíjať desiatky ľudí denne kdekoľvek po celom Damasku. A k tomu teraz vyzývajú „svoje“ Spojené štáty, aby si priamo pri sýrskej metropole zriadili leteckú základňu a chránili džihád pred neodvratným koncom…
Prímerie bolo dohodnuté zhodou okolností deň pred mojím príchodom a zatiaľ sa zdá, že ho všetky strany plnia. Ale jeho podstata je príznačná: Pár dní pred dohodou západní „sýrski“ aktivisti začali ako na povel podmienky vo Východnej Ghúte vykresľovať ako najhoršiu humanitárnu katastrofu na Zemi a prikladať obrázky zúbožených detí, aj keď nikto nevie, odkiaľ tie snímky v skutočnosti pochádzajú. Sýria a Rusko reagovali reportážami o konvojoch humanitárnej pomoci, ktoré vchádzajú do Ghúty, zatiaľ čo OSN sa postavila na ich stranu a konštatovala, že Sýria robí bez ohľadu na fakt, že Ghútu ovládajú teroristi, všetko pre to, aby tam dopravila pomoc. A práve za tejto situácie bolo dohodnuté prímerie. To nebude náhoda.
Skúsenosť z mnohých iných sýrskych oblastí totiž napovedá, že vládcovia nejakého územia eskaláciou napätia i propagandy donútia vonkajšie sily poslať humanitárnu pomoc, tú potom zhabú a predávajú obyvateľom oblasti v núdzi aj za desaťnásobok trhovej ceny. Výmenou za túto možnosť „bojového privýrobku“ potom kývnu aj na nejaké to prímerie… Mám silný dojem, že predovšetkým preto je teraz v Damasku už tretí či štvrtý deň pokoj.
Naše médiá nás zásobujú správami o tom, ako brutálni Rusi s Asadovou pomocou masakrujú deti vo zvyšných vzbúreneckých mestách. Čo k tomu viete povedať a ako sa na podobné obvinenia v kontexte zážitkov z ostatných niekoľko rokov dívajú miestni?
Áno, pred chvíľou som videla správu Amnesty International, podľa ktorej už masakrovanie detí asi tým krvilačným beštiám nestačí, a tak začali používať aj medzinárodne zakázané kazetové bomby… Nie, teraz vážne. Amnesty International sa počas sýrskej vojny hneď na niekoľkých „veľkých“ kauzách, ktoré mali usvedčiť sýrsky režim z toho najhoršieho mysliteľného, ale boli postavené na princípe „jedna pani povedala“, toľkokrát blamovala, že nemá zmysel si ich všímať. A rovnako nemá žiadny zmysel sledovať všetky tie správy o údajnom dianí v Sýrii, ktoré prichádzajú prevažne od „aktivistov“ z Británie.
Ale keď už sme pri tom: Všimli ste si, že britská vláda začala odoberať občianstvo Britom, ktorí v Sýrii pôsobia ako „záchranári“, a to aj v rámci tých preslávených „humanitárnych“ Bielych prílb? Oficiálnym zdôvodnením je fakt, že spolupracujú s teroristami. Ako keby Londýn fakticky hovoril: Na účely protisýrskej a protiruskej propagandy ste úplne dokonalí a v poriadku, ale domov sa nám už, chlapci, radšej nevracajte, O. K.?
A čo na to miestni? Sýrčan v Damasku vie oveľa lepšie, čo sa deje kilometer-dva od neho, takže nejaký „zaručený“ zdroj z cudziny, ktorý sa mu navyše snaží klamať, fakt nepotrebuje.
Daeš sa zdá byť zničený, ostatná opozícia slabne, Kurdi si to hrajú tak nejako po svojom. Asad raz musí, potom nemusí odísť, skôr už však v poslednom čase nemusí. Cítia ľudia nádej na mier? Aké východiská politického a územného usporiadania prevažujú v politickom diskurze, uvažovaní väčšiny ľudí, v tlači?
Nádej na mier ľudia cítia určite alebo možno by bolo lepšie povedať, že si vydýchli, že sú z najhoršieho vonku. Príklady z Iraku a podobne im však jasne ukazujú, že s koncom vojny nastupuje bohvieako dlhá etapa čistého terorizmu. Ale väčšina ľudí tu na mňa robí dojem, že sú skôr optimisti a tento osud potenciálneho „terča teroristov“ berú tak nejako stoicky. Na môj vkus síce až príliš stoicky, ale na druhej strane je jasné, že veľa iných variant im ani nezostáva.
Kurdi to svojím spôsobom budú mať horšie, pretože k hrozbe terorizmu pribúda aj svojho druhu neistota, čo bude ďalej. Sledujú, ako Donald Trump uisťuje Turkov, že USA už Kurdov nebudú vyzbrojovať a s touto „hlúposťou“ už vraj mali skoncovať dávno. Zdá sa to byť pritom logická voľba – USA predsa nevymenia Kurdov za rozbitie celého juhovýchodného krídla NATO len preto, aby mohli sem a tam kopnúť Rusov do členka. Lídri Kurdov preto už jasne vidia, že s Tureckom sa nedohodnú, USA premýšľajú len vo vojnovom móde zbrane/nezbrane, a tak sú už pripravení rokovať s Moskvou a Damaskom. Vraj sa už dokonca začali deliť so Sýriou o prevádzku a zisky z ropných a plynových polí a rafinérií, ktoré oslobodili z rúk Daeša na východe Sýrie. A to ani nehovorím o tom, že bez amerických zbraní nebudú schopní uhájiť celé to rozsiahle územie, ktoré obsadili a na ktorom sa už teraz arabské alebo turkménske obyvateľstvo búri, že nechce žiť pod kurdským diktátom. Skrátka, ak bol tento rok rokom konca Daeša, budúci rok by mohol byť rokom ujasnenia si ďalšej cesty Kurdov. A je už celkom isté, že samostatnosť im z mnohých dôvodov dopriata nebude.
Donald Trump. Zdroj: TASR
Je to taká blbá otázka, ale človek ju jednoducho položiť musí. Áno, alkohol a zahaľovanie ženských vnád. V minulosti ste tvrdili, že v Damasku sa dá alkohol za určitých okolností kúpiť a že mestské ženy môžu chodiť normálne európsky oblečené. Zmenilo sa to v poslednom čase? Posúva sa Sýria, aspoň teda v Damasku, k liberálnemu poňatiu alebo nastalo, čisto teoreticky, v dôsledku vojny prihlásenie sa k akýmsi tradičnejším hodnotám?
Ak tými „určitými okolnosťami“ myslíte napríklad vstup do baru, reštaurácie alebo do obchodu s alkoholom, tak áno, alkohol sa tu kúpiť naozaj dá. A za celkom normálne ceny, čím chcem povedať, že to nie je žiadny luxusný tovar len pre vyvolených horných desaťtisíc. Trochu ma však rozladil majiteľ malého obchodu s liehovinami v centre, keď mi vnucoval drahé francúzske víno, zatiaľ čo ja chcela ochutnať niečo miestne. Tento argument on však vôbec neuznával. Vraj keď víno, tak francúzske, nič iné nemá zmysel! Divný pán, ale ku koncu „degustácie“ už s ním bola celkom sranda.
S tým zahaľovaním je to podobné. Existujú tu dva druhy žien. Jedny si naozaj zahaľujú vlasy kvôli nejakej miestnej a možno aj náboženské tradícii a zistíte to podľa špecificky zaviazanej šatky. Tie druhé si berú šatku automaticky, pretože v Damasku síce svieti slnko, ale v uplynulých dňoch dosť fúka, a tak by boli celé rozstrapatené, čo je pre tunajšie ženy a dievčatá niečo nepredstaviteľné. Takže v týchto dňoch tu prostovlasú ženu neuvidíte, ale súčasne to vôbec nič nevypovedá o liberálnosti alebo neliberálnosti spoločnosti. Koniec koncov, aj tie „zahalené“ v baroch v starom meste popíjajú pivko a nikomu to nepríde divné.
Neviem, či sú to znaky nejakej liberalizácie alebo nie, pretože to všetko tu bolo aj pred vojnou. Na druhej strane však platí, že zatiaľ čo na Západe je vojna v Sýrii vydávaná za akýsi „boj sýrskeho ľudu proti diktatúre“, ľuďom tu hrozilo, že v prípade úspechu západných plánov spadnú z 21. storočia niekam do tmárskeho islamského stredoveku. Mali z toho oprávnený strach, kto by nemal. Čiže tá vojna svojím spôsobom vo väčšinovej spoločnosti pozície islamu naopak oslabila, čo môže, mimochodom, byť do budúcna veľký problém pre Irán a jeho vplyv v Sýrii – síce by bez jeho pomoci nedošlo k porážke Daeša, ale súčasne je to stále ešte tá Iránska islamská republika. Jeden islam že by mal vystriedať islam druhý? O to radšej tu majú tých ruských „bezvercov“…
Včera som chvíľu pozerala správy v tunajšej televízii. Ukazovali okrem iného, ako sa Bašár Asad s ďalšími hodnostármi zúčastňujú na modlitbách pri príležitosti narodenín proroka Mohameda v jednej z mešít v štvrti Mezze. Pred pár dňami bol u Putina v Soči a teraz zase na verejnosti? To má podľa mňa samo o sebe výpovednú hodnotu o jeho aktuálnom postavení. Ale zarazilo ma aj to, ako im tam akýsi imám predspevoval Korán. Z Káhiry som od tamojších muezínov zvyknutá na celkom razantný až agresívny „Alláhu akbar, bismilláh rahmán rahím…“, ale tento znel váhavo, robil veľké odmlky, celkovo mi to vyznelo nečakane a pozoruhodne mäkko. Neviem, možno je to len dojem, ale akoby sa s tým islamom ani nechcel nejako vnucovať…
Zľava sýrsky prezident Bašár Asad, ruský prezident Vladimir Putin a ruský minister obrany Sergej Šojgu. Zdroj: TASR
Minule ste sa dostali do nebezpečnej blízkosti paľby. Môžete prezradiť, čo plánujete v Sýrii tentoraz?
Plány sú jedna vec, skutočnosť, že zatiaľ márne behám po príslušných úradoch, vec druhá. Takže neviem, čo z mojich plánov nakoniec zostane. Uvidíme. Ešte stále to však nechcem zakríknuť. A áno, vlani v Aleppe som si paľbu džihádistov na ciele v mojej bezprostrednej blízkosti brala skoro až osobne. Ak sa skončí prímerie vo Východnej Ghúte a začnú znovu páliť rakety na Damask, asi s tým nič nenarobím…
