Ako dlho ste cestovali po USA a zbierali materiál ku knihe The Lies They Tell?
Bol som zhruba sedem mesiacov na cestách.
Cestovali ste s manželkou. Pohádali ste sa niekedy?
Z času na čas sme mali iný názor, čo bolo skvelé. Inak by bola cesta nudná, veľmi nudná!
Boli ste aj v nejakých no-go zónach?
Samozrejme. Naozaj nezabudnuteľné, aspoň pre mňa, sú tie v Chicagu, Detroite a Filadelfii.
Páči sa mi váš nápad cestovať po USA, aby sa človek dozvedel, čo si rôzni ľudia myslia, aké majú názory. Nemyslíte si v tomto kontexte, že médiá všeobecne žijú v sociálnych bublinách?
Som z toho smutný, ale musím povedať, že áno. V súčasných západných médiách navyše novinári prijali aktivistické poňatie žurnalizmu. Stretávam sa s tým čoraz častejšie a znovu a znovu. Sú to viac aktivisti ako žurnalisti. Ak bude tento trend pokračovať, bude to znamenať smrť novinárčiny.
Vaša práca a osobnosť je prirovnávaná k práci a osobnosti dokumentaristu Michaela Moora. Súhlasíte s takýmto prímerom?
Nie je na mne, aby som hodnotil sám seba. Nech to robia iní.
Obraz Hillary Clintonovej spojený s korupciou a ďalšími nešvármi bol veľmi podobný dojmu z Donalda Trumpa, teda žalostný. Koho ste volili v amerických prezidentských voľbách?
Zo zásady som nevolil. Odkedy píšem ako novinár o politike, pokúšam sa byť čo najobjektívnejší a nelipnúť emocionálne na žiadnom kandidátovi ani úrade. A to je odpoveď, prečo nevolím.
Keby ste boli maliarom, ako by vyzeral váš obraz Donalda Trumpa?
Snažil by som sa o čo najvernejšiu kópiu originálu. Jednoducho taký, akým je.
Čo ste si mysleli, keď dostal Barack Obama Nobelovu cenu za mier?
Vtedy som si myslel: Je to Nór!
Nepochádza politická korektnosť anglo-amerického sveta zo spoločenskej klímy, v ktorej sa na otázku: „Ako sa máte?“ skoro vždy odpovedá: „Výborne!“? Nie je práve v tomto pôvod sociálnej pretvárky anglo-amerického sveta?
Súhlasím. A Európania, ako vždy, končia tým, že nasledujú Američanov.
Aký veľký rozdiel v politickej korektnosti panuje medzi veľkými mestami a vidiekom v USA?
Nesúvisí to s tým, či je niečo veľké alebo malé, ale s červenými, teda republikánmi, a modrými, teda demokratmi. Napríklad New York je modrý a Texas červený.
Ako ste vyhlásili v rozhovore pre Lidové noviny, v New Yorku musíte vítať utečencov, inak sa z vás stane sociálny odpadlík. Prečo?
To je duch doby, hlavne v modrých štátoch.
V USA a Kanade je naozaj veľmi komplikované stopovať. Oveľa ťažšie ako v Európe, Austrálii alebo Ázii. Vodiči sa boja skoro každého. Ako si zdôvodňujete ten strach?
„Strach“, ktorý spomínate, je vo svojich koreňoch výsledkom zvyku. Američania nie sú niečo ako súdržný „kmeň“. Napríklad Európania sú „individualisti“. A to sú rysy, ktoré sú nezlučiteľné so stopovaním.
Narodili ste sa v Izraeli. Ako vnímate fakt, že by v rámci politickej korektnosti mali Američania podporovať Palestínu?
Znovu hovorím, že je to duch doby propagovaný elitami západnej spoločnosti. A je to balík dohôd: podpora homosexuálnych svadieb, špeciálne toalety pre transgender (tento pojem označuje ľudí, ktorých gendrová identita nie je rovnaká ako pohlavie, ktoré im bolo určené pri narodení, pozn. red.), kampaň proti zbraniam, viera v klimatické zmeny a propalestínsky postoj. Žiadny dôvod. Je to tak, ako to je.
Teraz k sexuálnej korektnosti. Keď som pracoval v nakladateľstve, Američania chceli vydať české rozprávky, ale odmietli jednu kresbu dievčatiek v nočných košieľkach. USA sú však najväčším výrobcom porna vo všetkých podobách. Ako si vysvetľujete tento rozpor?
Vydavatelia a producenti porna nie sú rovnaká trieda. Na jednej strane je Amerika extrémne puritánska a napríklad žiadne rešpektované noviny nepublikujú slovo „fuck“, ale na druhej strane tu producenti porna zarábajú obrovské peniaze.
